NEJVĚTŠÍ DATABÁZE
STUDENSTKÝCH REFERÁTŮ V ČESKU

Najdi si dokument, který potřebuješ v jiném jazyce: SK CZ HU

Celkem referátů: (9258)

Přihlášení Přihlášení Registrace
Přidej svou práci

HODNOTENIE ŽIAKOV

Odeslat známému Stáhnout Nahlásit chybu Zapoj se do diskuse (2)

Oblast:Pedagogika

Autor: antiskola@antiskola.eu

Počet slov:4107

Počet písmen:24,644

Jazyk:Slovenský jazyk

Orient. počet stran A4:13.69

Počet zobrazení / stažení:5497 / 33

Velikost:28.38 kB

HODNOTENIE ŽIAKOV





Úvod

Hodnotenie je silným stimulujúcim prostriedkom a má velký výchovný význam, pokial je však správne a spravodlivé. Termín ohodnotenie sa casto stotožnuje s termínom známka. Ohodnotenie je širší pojem ako známka, je výrazom emocionálneho vztahu, hodnotiaceho posudku a oznámkovania (známky). Známka je meradlom vedomostí žiakov, nemá byt ani odmenou, ani nástrojom trestu.
Ohodnotenie sa môže vyjadrovat slovom, pohybom, posunkom, mimikou vyjadrujúcou súhlas, schvalovanie, spokojnost, pochvalu, nesúhlas a pod. Kladné ohodnotenie posilnuje sebadôveru žiaka, záporné je prostriedkom, ktorý pomáha žiakovi odstránit chyby a nedostatky. Hodnotiaci vztah a jeho vyjadrenie má velký vplyv na formovanie vlastného hodnotenia, sebahodnotenia, ktoré je istým prvkom sebavedomia.
Zhodnotenie výsledkov ucenia a ucebnej práce môže ucitel vyjadrit aj pomocou známky, ktorá sa zafixuje v školských dokumentoch a odráža všeobecnú úroven žiackych vedomostí, zrucností a návykov. Známka je jedným z motívov ucenia. Nie je zriedkavostou, že známka urcuje postavenie žiaka v triede, vztah rodicov k jeho úspechom a pre mnohých je známka zmyslom ucenia. To však nie je pravý význam známky. Skúsený a tvorivo pracujúci pedagóg má u žiakov vzbudzovat záujem o ucenie, o získavanie nových vedomostí, o spôsob ucenia. Žiaci majú záujem o ucenie a tešia sa, ked sa im podarí splnit zložitú úlohu, na ktorej si museli „lámat hlavu“, prekonávat tažkosti, vynachádzat nové spôsoby práce. Takáto intenzívna rozumová cinnost na hodine im prináša radost a zadostucinenie, uspokojuje ich a povzbudzuje k uceniu. Úloha a význam známky sa pritom pre niektorých žiakov posúva na vedlajšiu kolaj, zmysel ucenia nachádzajú v plnení úloh, v práci a v získavaní nových vedomostí; pre iných nadobúda funkciu kontroly vedomostí.
Skúšanie a klasifikácia je cinnost, pri ktorej má pedagogický takt významnú úlohu. Z hladiska ucitelov i žiakov patrí skúška a klasifikácia k najcitlivejším stránkam vyucovania. Skúšanie, ale najmä hodnotenie odpovedí žiakov vyžaduje od ucitela plné sústredenie, je to samo o sebe psychicky nárocná cinnost. Preto nie je div, že práve v tejto etape vyucovacej hodiny dochádza najcastejšie ku konfliktom, napätiam, frustráciám a pod.
– najmä ak sa ucitel nespráva pedagogicky taktne.
Vo všeobecnosti za pedagogicky taktné možno považovat také pocínanie si ucitela, v ktorom sa vyvažuje kontrolná a výchovná funkcia skúšania a známkovania a ktoré žiakov neznechutí, ale kladne motivuje do dalšej práce. Sú však, žial, prípady, ked sa ucitel díva na známkovanie ako na prostriedok, ktorým môže úspešne pozdvihnút svoju autoritu a popularitu u žiakov, a to ci už vzbudzovaním strachu alebo benevolenciou. Nebezpecný je ako liberalizmus – mierne známkovanie, kladenie lahkých otázok –, tak aj nadmerná prísnost. Je zrejmé, že takéto chápanie hodnotenia nemá nic spolocné s ucitelovým pedagogickým taktom. Ucitelovo pedagogicky netaktné správanie pri známkovaní je predmetom zostrenej pozornosti žiakov.
Pre „dobrého“ žiaka môže horšia známka pôsobit povzbudzujúco (chce si ju opravit) alebo odradzujúco (zanevrie na ucenie). Podobne, na „horšieho“ žiaka môže lepšia známka pôsobit negatívne (bola to náhoda, dal mi ju z lútosti) a stráca chut do ucenia, a ak dostane horšiu známku, je opät znechutený (som hlúpy, na viac nemám). Tu má zapôsobit ucitel svojimi pedagogickými schopnostami motivovat žiakov k uceniu. Pri skúšaní ucitelovi vadieva okolnost, že dobre pozná každého žiaka. Preto mu padne za tažko dat dobrému žiakovi zlú známku za slabú odpoved, rovnako ako dat dobrú známku známemu lenochovi a lajdákovi, ktorý si vytiahol „štastnú“ otázku. Známkovat sa má objektívne. Hodnotenie žiakov

Slová diagnostika a diagnostikovanie sú odborné výrazy, ktoré sa používajú v celom rade odvetví. Ich základný význam je zistenie stavu, posúdenie úrovne, hodnotenie.
Diagnostikovanie je poznávanie žiaka. Je prostriedkom na zlepšovanie pôsobenia na žiaka na základe znalostí diagnostických výsledkov
Pedagogická diagnostika znamená vednú disciplínu zaoberajúcu sa otázkami diagnostikovania vo výchovno – vzdelávacom prostredí. Je to teória diagnostikovania. Táto teória vymedzuje predmet, stratégie, postupy a metódy diagnostikovania (štrukturované a neštrukturované pozorovanie, diagnostický rozhovor, ústne, písomné skúšky, analýza produktov žiakov, testy vedomostí, dotazník,...) a vztah tejto disciplíny k iným pedagogickým disciplínam. Pedagogické diagnostikovanie sa uskutocnuje vo výchovno – vzdelávacích situáciách (v škole, v rôznych výchovných zariadeniach, pri výchove v rodine,…).
Predmetom diagnostikovania môže byt ucebná cinnost žiaka a jej výsledky, rodinné prostredie žiaka, skupina žiakov (trieda), ucitel (jeho vlastnosti, jeho cinnost), vychovávatel, riaditel školy i další pedagogickí pracovníci.
Diagnostikovanie (v protiklade s diagnostikou) je súbor cinností, ktoré prebiehajú pri urcovaní diagnózy, pocnúc zámerom nieco diagnostikovat a konciac vyslovením diagnostického nálezu. Je to druh poznávania, ktorý vyústuje do urcitého druhu objektívnych poznatkov o diagnostikovanom jave.
Záber pedagogického diagnostikovania sa rozšíril z diagnostikovania len žiaka aj na diagnostkovanie skupín žiakov, celých kolektívov tried, spôsobu práce a vlastností ucitela, skupiny ucitelov a ucitelských zborov. Do rámca pedagogického diagnostikovania patrí i diagnostikovanie rodicov a i skúmanie vonkajších podmienok výchovy a vzdelávania. Patrí sem výchovno – vzdelávacie prostredie, vybavenie vzdelávacej inštitúcie (vybavenie ucebnými pomôckami, hygienické podmienky,…). Súcastou diagnostikovania sú aj rodinné podmienky žiaka (úplnost rodiny, štýl výchovy v rodine, vybavenie domácnosti,…).
Pedagogické diagnostikovanie je zistovanie, identifikovanie, charakterizovanie a hodnotenie úrovne rozvoja žiaka (žiakov) ako výsledku výchovného a vzelávacieho pôsobenia. Pri diagnostikovaní sa zistuje, aký je žiak v danom momente (etape) výchovy a vzdelávania a ci jeho vlastnosti (stav rozvoja) sú v súlade s ocakávaním (cielom výchovy, výchovným zámerom). Na základe zistení o žiakovi ucitel i další pedagogickí pracovníci plánujú kroky pri jeho dalšom rozvoji. Táto rovina diagnostikovania sa nazýva deskriptívno – analytická. Finálnym produktom je diagnóza žiaka. Ucitel hladá odpoved na otázku: Aký je môj žiak?
Diagnostikovanie je plánovitý proces. Uskutocnuje sa systematicky a pravidelne, pretože ucitel potrebuje priebežne poznat stav rozvoja svojho žiaka a podla toho orientovat svoje vzdelávacie a výchovné pôsobenie. Pedagóg zistuje všetky informácie o žiakovi, teda tie, ktoré sa týkajú jeho slabých ale aj silných stránok. Tieto informácie mu slúžia na plánovanie vyucovania a jeho zlepšovanie. Pri diagnostikovaní ucitel teda nevyhodnocuje len stav žiakov, ale i stav vyucovania, tj. aj svojej práce. Diagnostikovanie mu slúži ako spätná väzba o tom, ako ucí. Táto rovina diagnostikovania sa nazýva preskriptívno – konštruktívna. Opisuje sa stav rozvoja žiaka, ale ucitel si kladie otázky: Aký som ucitel?, Co musím urobit, aby bol žiak iný (lepší)?
Diagnostická informácia je však urcená nielen ucitelovi, ale aj žiakovi. Ucitel oznamuje žiakovi stav jeho rozvoja. Žiak sa dozvedá o tom, aký je , ako plní zámery školy a ako je s ním ucitel spokojný. Diagnóza má na žiaka motivacný úcinok.
Okrem toho sa diagnostická informácia oznamuje rodicom, a to nielen ako výsledok urcitej etapy školského vzdelávania (napríklad vo forme vysvedcenia), ale aj ako pravidelné referovanie o prospievaní žiaka (písomnou alebo ústnou formou). Diagnostickú informáciu o žiakovi dostáva aj riaditel, iní ucitelia v zbore, výchovný poradca.

V súvislosti s diagnostikovaním sa používa pojem hodnotenie. Je to posúdenie, urcenie hodnoty. Hodnotenie je prítomné v každej komunikácii ucitela so žiakom. Ucitel na výkon žiaka (odpoved, správanie, produkt) reaguje – komentuje ho, pochváli, kritizuje, žiada doplnenie a pod. Casto je však táto reakcia neverbálna. Je to úsmev, prikývnutie, pohrozenie prstom a pod. Sú to ukazovatele spokojnosti alebo nespokojnosti ucitela s cinnostou alebo produktom žiaka. Výsledok hodnotenia sa však vyjadruje predovšetkým slovne. Ucitel opíše cinnost alebo vlastnost žiaka a komentuje ich. To, ci je daný výkon alebo vlastnost dostatocná (nedostatocná), sa stanovuje pri porovnaní s urcitým kritériom. Toto kritérium je obycajne explicitné. Je uvedené vo výchovných programoch, ucebných osnovách, štandardoch alebo iných pedagogických dokumentoch. Kritériá sú formulované v pozorovatelnom správaní, v cinnostiach, ktoré sa prejavujú navonok a ktoré je možné objektívne zistovat. Takto stanovené kritériá sú pre ucitela vynikajúcou pomôckou pri hodnotení. V ucebných osnovách sa väcšinou uvádzajú pomerne presne kognitívne ciele, namä vedomosti a zrucnosti, ktoré má žiak zvládnut. Velmi všeobecne – a teda nepresne – sú stanovené afektívne ciele (postoje, záujmy, motivacná úroven žiaka).

V súvislosti s hodnotením sa používa pojem meranie. Meranie je prisudzovanie císel (symbolov, niekedy slovných oznacení) výsledku. Je to systematický, štandardizovaný, presný postup. Pri meraní sa zistuje pocet správne napísaných slov alebo pocet chýb žiaka pri cítaní daného textu.
Meranie síce súvisí s hodnotením, ale ono samotné hodnotením nie je. Císelný údaj zistený meraním ešte nevypovedá o tom, ci je kvalita žiaka uspokojivá alebo neuspokojivá. Meraním sa totiž neprisudzuje vzdelávacia, výchovná hodnota výsledku žiaka. Tá sa stanovuje až porovnaním výsledku merania so vzdelávacím, výchovným kritériom. Až vtedy možno hovorit o hodnotení.
Diagnostikovanie si vyžaduje dívat sa na súcasný stav a na potencionality žiaka pozitívne. Žiak je rozvíjatelný a diagnostikovanie tomu pomáha. Dokonca aj neprospievajúci žiaci majú obycajne jednu alebo viac vlastností, ktoré sú rozvinuté. Pedagogické hodnotenie má stavat na pozitívach žiaka. Má sa sústredit na podporu kladných vlastností, nie na vyžívanie sa v pátraní po jeho nedostatkoch.
Hodnotit je potrebné to, co žiak pozná a vie urobit, nie to, co nepozná a nevie urobit.
Diagnostikovanie žiakov sa uskutocnuje, aby sa plnili viaceré základné funkcie. Prvá funkcia je zameraná na zistenie naucenosti a vychovanosti žiaka. Podla diagnózy ucitel vie, co žiakov naucil, ako široko rozvinul u nich cielové vlastnosti. Diagnóza urcí silné a slabé stránky žiaka a podla nej ucitel urobí následné kroky. Druhá funkcia diagnostikovania je motivacná. Žiakovi hodnotenie odpovedá na otázku Aký som? Ako si pocínam? Je so mnou ucitel spokojný? Hodnotenie slúži žiakovi na sebapoznanie a sebauvedomovanie, a to je významný faktor utvárania jeho osobnosti, najmä jeho sebaponatia.
Významnú úlohu hrá nielen diagnostikovanie žiaka ucitelom, ale i sebaanalýza a sebahodnotenie žiaka. Ucitel dáva žiakovi možnost, aby si sám zhodnotil svoj výsledok, správanie, záujem,…

Pri hodnotení žiackych vedomostí pomocou známok musí ucitel rešpektovat isté didaktické požiadavky:
1.) Objektívnost hodnotenia. Známka má odzrkadlovat skutocnú, reálnu úroven vedomostí z uciva, požadovaného osnovami. 2.) Diferencovaný charakter známok. Ucebné výsledky žiakov treba hodnotit z rôznych stránok rôznym spôsobom. Ucitel má žiakov systematicky sledovat, pozorovat ich prácu, aby tým dosiahol co najväcšiu objektivitu a diferencovanost.
3.) Adekvátnost známkovania v ociach žiaka. Žiak má vediet a pochopit, preco dostal príslušnú známku. Iba v takom prípade je známka je známka prostriedkom, stimulátorom lepšej práce. Preto je nevyhnutné spolu s císelným vyjadrením podat aj ústny alebo písomný hodnotiaci posudok, ktorý by vysvetlil kladné i záporné stránky odpovede a naznacil další spôsob žiakovej práce.
Ucitel nemusí známkovat jednotlivý druh práce, ale môže klasifikovat niekolko úloh, ktoré žiak vypracoval cez celú vyucovaciu hodinu. V tom prípade ucitel oznámi výsledok – známku – na konci hodiny. Takýto spôsob previerky a hodnotenia sa nazýva celohodinové známkovanie.
Rovnakú úroven vedomostí je nutné klasifikovat rovnakým spôsobom. Základným dokumentom pre hodnotenie vedomostí sú osnovy. Žiak dostane zodpovedajúcu známku podla toho, ako ovláda látku stanovenú osnovami v tej ci onej etape výucby. Výsledok hodnotenia môže mat podobu známky alebo slovného hodnotenia.

Známka:
Nie každé hodnotenie sa známkuje, ale každá známka je založená na hodnotení. Známka je oznacenie, ktoré vyjadruje hodnotenie konkrétneho jednotlivého alebo globálneho výsledku. Klasifikácia je súhrnná známka za dlhšie študijné obdobie (polrok, celý školský rok). Klasifikacný stupen je známka za toto dlhšie študijné obdobie.
Prospech je klasifikácia konkrétneho žiaka uvedená na vysvedcení.
Známka je finálny produkt hodnotenia žiaka. Pri známkovaní sa vždy porovnáva výkon žiaka so stanovenými kritériami, ktorými sú školskými dokumentmi urcené vlastnosti ucebného pokroku vrátane výkonových štandardov. Známka predstavuje silný hodnotový koncentrát, pretože jediný znak (císlo, písmeno) vyjadruje celkové úsilie žiaka. Zahrnuje rôzne aspekty práce žiaka. Okrem úrovne vedomostí a zrucností ucitel casto známkou hodnotí aj motiváciu žiaka, jeho záujem a usilovnost a niekedy aj disciplinovanost a dodržiavanie školského poriadku. Toto splývanie rôznych hladísk pri hodnotení žiaka možno odstráni tzv. podvojným známkovaním. Za každý výkon dostane žiak dve známky. Jedna známka vyjadruje úroven vedomostí a zrucností (kognitívny aspekt) a druhá motiváciu, záujem a úsilie (afektívny aspekt). Dalšou zvláštnostou známkovania je možnost vyjadrit momentálnu úroven výkonu alebo prírastok výkonu, o co sa žiak zlepšil.
Existujú dva základné prístupy k známkovaniu: analytický a globálny. Pri analytickom známkovaní sa uskutotní podrobná analýza výsledku žiaka. Výsledok ucenia sa rozdelí na jasne rozlíšitelné prvky, ktoré sa hodnotia. Dobrým príkladom analytického hodnotenia je diktát. Pri hodnotení výkonu žiaka v diktáte ucitel prezrie celý text a urcí pocet pravopisných chýb. Podla známkovacieho klúca, ktorý vopred stanovil, pridelí známku. Analyticky sa známkujú výsledky matematických príkladov, ucenie sa slov cudzieho jazyka.
Pri globálnom známkovaní sa výsledok žiaka neštrukturuje na rozlišitelné prvky, ale hodnotí sa ako celok. Je nárocnejšie na presnost, kým analytické ja nárocnejšie na prípravu. Globálne sa napríklad hodnotí ústna odpoved žiaka, kompozícia, kresba, projekt.
Klasifikacný stupen môže mat rôzne významy. Preto jednotlivé klasifikacné stupne obsahujú aj slovvný opis kritérií výkonu, podla ktorých sa známka prideluje. Na Slovensku jednotlivé klasifikacné stupne vyjadrujú tieto výkony:
Stupen 1 (výborný) – žiak ovláda poznatky, pojmy, fakty, definície a zákonitosti, ktoré požadujú ucebné osnovy, celistvo, úplne a presne a chápe vztahy medzi nimi. Pohotovo vykonáva požadované intelektuálne a motorické cinnosti. Myslí logicky správne, zretelne sa u neho prejavuje samostatnost a tvorivost. Jeho ústny a písomný prejav je správny, presný a estetický. Výsledky jeho cinnosti sú kvalitné, iba s menšími nedostatkami.
Stupen 2 (chválitebný) - žiak ovláda poznatky, pojmy, fakty, definície a zákonitosti, ktoré požadujú ucebné osnovy, v podstate celistvo, úplne a presne.
Pohotovo vykonáva požadované intelektuálne a motorické cinnosti. Myslí správne, v jeho myslení sa prejavuje logika a tvorivost. Ústny a písomný prejav máva menšie nedostatky v správnosti, presnosti a výstižnosti. Kvalita výsledkov cinností je spravidla bez podstatných nedostatkov.
Stupen 3 (dobrý) – žiak má v celistvosti, presnosti a úplnosti osvojenia poznatkov, faktov, pojmov, definícií, ktoré sú predpísané ucebnými osnovami, nepodstatné medzery. Pri vykonávaní požadovaných intelektuálnych a motorických cinností sa prejavujú menšie nedostatky. Podstatnejšie chyby vie s ucitelovou pomocou korigovat. Jeho myslenie je v celku správne, nie vždy tvorivé. V ústnom a písomnom prejave má nedostatky v správnosti, presnosti, grafický prejav je menej estetický.
Stupen 4 (dostatocný) – žiak má v celistvosti, presnosti a úplnosti osvojenia požadovaných vedomostí závažné medzery. Pri vykonávaní požadovaných intelektuálnych a motorických cinností je málo pohotový a má väcšie nedostatky. Pri využívaní vedomostí na výklad javov je nesamostatný. V logickosti myslenia sa vyskytujú závažné chyby a myslenie nie je tvorivé. Jeho ústny a písomný prejav má vážne nedostatky v správnosti, presnosti a výstižnosti. Závažné chyby vie korigovat s pomocou ucitela.
Stupen 5 (nedostatocný) – žiak si neosvojil vedomosti požadované ucebnými osnovami celistvo, presne a úplne, má v nich závažné nedostatky a medzery. Jeho zrucnost vykonávat požadované motorické a intelektuálne cinnosti má podstatné nedostatky. Pri výklade a hodnotení javov nevie svoje vedomosti uplatnit, ani na podnet ucitela. Neprejavuje samostatnost v myslení, vyskytujú sa u neho casté logické nedostatky. V ústnom a písomnom prejave má závažné nedostatky v správnosti, presnosti. Závažné chyby nevie opravit ani s pomocou ucitela.
Klasifikácia je informácia, ktorej adresátom je žiak, ale i jeho rodicia, iní ucitelia, výchovní poradcovia, školskí psychológovia… V prvom rade známka na vysvedcení slúži ucitelovi. Ukazuje prospievanie žiaka i triedy ako celku. Je teda odrazom ucitelovej práce. Druhým adresátom je žiak, ktorému známka slúži ako spätná väzba o jeho práci. Bez známky alebo iného hodnotenia nevie, ci napreduje správne alebo nie. Rodicov známka žiaka informuje o prospievaní ich dietata., ale nepriamo aj o fungovaní ucitela a školy.

Známka slúži aj riaditelovi školy ako jeden z údajov na vyhodnotenie práce školy.
Žiacke známky mali a v mnohých prípadoch majú ešte aj významnú úlohu v hodnotení školskej efektívnosti, determinujú možnosti výberu žiakov na vyšší stupen vzdelávania, prehladným a rýchlym spôsobom poskytujú informáciu o žiakovom výkone v škole.

Slovné hodnotenie:
Slovné hodnotenie je komplexný opis stavu rozvoja žiaka. Nejde však len o prevod známky (císla) na slová, lebo každá známka má i svoj slovný ekvivalent (1 – výborný,…). Ide o odlišný systém hodnotenia, založený na inom pohlade na žiaka a na inej výchovno – vzdelávacej koncepcii.
Dôvodom zavedenia slovného hodnotenia býva obycajne nepriaznivý vplyv známky na žiaka. Známku casto používa ucitel ako nástroj na udržanie disciplíny. Známka sa používa ako spôsob nátlaku na žiaka, býva zdrojom negatívnej motivácie žiakov k uceniu a zlých postojov k ucitelovi a škole. Casto sa argumentuje aj stresom žiakov, zvýšenou úzkostou a podobnými stavmi, ktoré sprevádzajú klasifikáciu známkou. Slovné hodnotenie sa zaviedlo, aby sa vylúcilo, obmedzilo toto negatívne pôsobenie. Iným nedostatkom známkovania je, že mnohí žiaci sa ucia pre známky, a nie pre seba. Medzi žiakmi vládne „známková rivalita“. Je snaha mat lepšiu známku, nie lepšie alebo viac vediet.
Hodnotenie žiakov klasifikovaním generuje urcitú hierarchiu ich postavenia v triede podla dosiahnutých známok. Je takto zdrojom mnohých pedagogických problémov. Existencia takýchto žiakov (jednotkári, dvojkári…) je prevažne objektívnym dôsledkom existujúceho spôsobu hodnotenia. Samostatná klasifikácia obsahuje v sebe nebezpecenstvo stereotypu v hodnotení žiakov ako dôsledok zotrvávania hodnotových súdov ucitelov a z nich vyplývajúcich kategórií, do ktorých ked sa žiaci dostanú, len velmi tažko prechádzajú do vyšších. Toto je prícinou demotivácie ucenia sa u mnohých žiakov. Na jednotkárov postupne jednotky nepôsobia rovnakou motivacnou silou – nepriaznivo pôsobí aj uspokojenie sa s dosiahnutou kategóriu – známkou. Vnútorná motivácia sa tak mení na vonkajšiu. Žiaci sa neucia preto, aby viac vedeli a aby boli zrucnejší, ale sa ucia pre známku. Známka sa stáva fetišom, symbolom triumfu, alebo nezdaru, stresovým faktorom.
Uvádza sa, že známka je císlo, a preto je velmi koncentrovaným hodnotením. Nevypovedá o celej šírke prospievania žiakov v škole. Škála známok má len pät stupnov, a je teda velmi „hustá“. Slovné hodnotenie je širšie a plastickejšie zachytáva pokrok žiaka, vyjadruje viacero faktorov. Slovné hodnotenie sa používa v mnohých krajinách. Niekde existuje ako alternatíva k císelnému hodnoteniu.
Existujú však aj nevýhody slovného hodnotenia. Pre ucitela je slovné hodnotenie nárocnejšie. Musí formulovat presné a výstižné charakteristiky žiakov, co mnohí ucitelia nevedia robit alebo ich to príliš zatažuje.
Ak je ucitel pretažený, jeho slovné hodnotenie stráca na presnosti a formulácie sa stávajú frázovitými. K slovnému hodnoteniu sa stavajú negatívne aj niektorí rodicia. Chýba im jednoduchá miera, ktorou je známka. Slovné hodnotenie sa im nepáci, ked sú zvyknutí na „známkovú rivalitu“. Ucitelia niekedy používajú súcasne so slovným hodnotením skryté známkovanie. To však pôsobí proti zmyslu slovného hodnotenia.
Slovné hodnotenie u nás sa riadi urcitými predpismi: Slovné hodnotenie možno zaviest v 1. rocníku ZŠ na základe písomného návrhu väcšiny rodicov a po prerokovaní pedagogickou radou školy. Na základe rozhodnutia riaditela môže škola pristúpit k slovnému hodnoteniu všetkých predmetov v 2. – 4. Rocníku ZŠ. V 5. – 9.rocníku riaditel po prerokovaní s pedagogickou radou môže rozhodnút o slovnom hodnotení predmetov obcianska výchova, výtvarná výchova, telesná výchova, pracovné vyucovanie.
Uplatnovanie slovného hodnotenia žiakov predstavuje nielen optimalizáciu procesu hodnotenia, ale aj fungovania celého školského systému. Zároven je dynamizujúcim cinitelom, pretože má ambície narúšat tradicným spôsobom hodnotenia vytvárané kategórie žiakov na jednotkárov, dvojkárov… V pedagogickej praxi nie je taká problematická ich existencia ako ich znacná rezistentnost voci zmenám, co je pre žiakov nespokojných so svojím zadelením zdrojom stresu a prícin strachu zo školy. Slovné hodnotenie je svojimi možnostami motivovat žiakov k napredovaniu krok za krokom humánnejšie a výsledky pedagogickej praxe potvrdzujú, že i efektívnejšie. Efektívnost sa zvyšuje v prípade, ked sú s ním zosúladené i metódy vyucovania a dôsledne sa akceptuje individuálny prístup k žiakovi.
Individuálna vztahová norma flexibilne zohladnuje individuálne odlišnosti žiakov a tomu zodpovedá individuálne tempo napredovania každého žiaka. Postupné narastanie výkonu každého žiaka vyžaduje, aby bol denne motivovaný. V tomto procese sa uplatnuje krátkodobá a individuálna spätná väzba. Prostredníctvom castých pozitívnych zážitkov – úspechov žiaka – sa zvyšuje jeho motivácia, ktorá sa mení postupne na vnútornú. Cielom žiakovej práce nie je známka, ale zvládnutie alebo vyriešenie úlohy. Výsledky prieskumu potvrdili, že žiaci, ktorí sú hodnotení slovne, sú na vyucovaní bezprostrednejší, uvolnenejší, smelší, aktívnejší, sútaživejší a nemajú strach z hodnotenia. Okrem toho tým, že žiak aj sám hodnotí svoju odpoved, odpoved spolužiaka, ucí sa schopnosti sebahodnotenia, rozpoznávania nedostatkov, ale aj schopnosti prijímat hodnotenie od iných.
Pretože sa na hodnotení zúcastnuje celá trieda, žiakovi viac záleží na výsledku a viac sa sústreduje na prácu.
Zameranie cielov pri slovnom hodnotení:
1.Overovanie možností slovného hodnotenia v jednotlivých predmetoch.
2.Formovanie pozitívneho vztahu žiakov k uceniu a škole.
3.Budovanie tvorivého prístupu k práci zo strany ucitela i žiaka.
4.Predchádzanie stresom a odbúravanie strachu žiakov z hodnotenia.
5.Overovanie spôsobu informovania rodicov o výsledkoch žiaka

Pracovný postup a metódy pri slovnom hodnotení:
•V priebehu každej vyucovacej hodiny uplatnovat na prvom mieste pozitívnu motiváciu.
•Na vyucovacích hodinách využívat rôzne didaktické hry, sútažné úlohy, úlohy s divergentným riešením, rôzne sútaže, navodzovat situácie s poskytnutím šance každému žiakovi.
•Oboznámenie žiakov i rodicov s používanými metódami a formami práce na vyucovacích hodinách.
•V urcitých intervaloch kontrolovat vedomostnú úroven žiakov.
•Viest si prehlady a záznamy o žiakoch

Postup pri slovnom hodnotení hovorí o právomoci ucitela, ktorý je tiež zodpovedný za rozsah a štruktúru slovného hodnotenia jednotlivých predmetov, priebežného i súhrnného hodnotenia žiakov.
Ani pri uplatnení slovného hodnotenia žiakov sa nestávajú zo slabých žiakov výborní, ale vdaka pozitívnej motivácii a ich nezatriedovaniu do pätstupnovej klasifikácie môže každý žiak vyniknút v urcitej oblasti. Prejavuje sa to najmä v pokojnej pracovnej atmosfére, aktivite, ochote pomôct, snaživosti žiakov, v ich pravdovravnosti, schopnosti hodnotenia iných aj seba. Žiaci si uvedomujú, v com môžu vyniknút, v com nie, v com sú nútení na sebe pracovat. Pri diferencovanej práci je úspech žiaka odmenený i spolužiakmi, co je pre každého povzbudením. Žiak i sám sleduje svoje úspechy, ktoré sú spätne pre neho pozitívnou motiváciou. Žiaci vedia, že nie sú trestaný za neúspech. Ucia sa chápat, že sú hodnotení za to, co vedia. Nemajú strach z písomných previerok, lebo v prípade, že neboli úspešní, vedia reagovat aj sebakriticky a snažia sa urobit nápravu.
Na úspešnosti žiakov má vplyv aj prostredie, v ktorom sa ucia. Žiaci sa cítia dobre v triede, kde sú kvety, úsmev pani ucitelky, detské casopisy, koberec na hranie a oddych.
Uplatnovaním slovného hodnotenia žiakov sa stavia do centra pozornosti školskej práce prirodzený rozvoj žiakovej osobnosti, pretože jeho osobitostiam sa podriadujú pracovné metódy a postupy. Aby sa mohli používat tie najoptimálnejšie, musia sa dôkladne poznat osobitosti jednotlivých vekových skupín žiakov, ale aj individuálne prednosti, problémy vývinu každého žiaka. Ak ich chceme správne hodnotit, musíme ich správne diagnostikovat. Diagnostika je predpokladom diferenciácie, ktorá sa dnes pri vyucovaní požaduje. Bez získania dostatocného množstva faktov nie sú podložené hodnotenia žiakov vôbec možné.
Úcinnost hodnotenia závisí od viacerých faktorov. Predovšetkým žiakov v základnej škole treba chválit. Introvertné deti majú väcšiu potrebu chvály. Aj tých žiakov, ktorí nie vždy a na prvý raz zvládnu všetky požiadavky, treba povzbudit pochvalou. Pochvala je najpôsobivejšia, ak sa udeluje verejne, pred celou triedou.
Pokarhanie však pôsobí pozitívne iba vtedy, ak nie je verejné, ale osobné, zamerané na jednotlivca a je konkrétne.
Spôsoby verbálneho zápisu bývajú rozlicné a umožnujú velkú variabilitu:
Správanie pri ucení a práci: sústredený, pozorný, chápavý, lahko poucitelný, podávajúci perfektný výkon, sústavný, cielavedomý, rýchly, presný, primeraný, jasný, zrozumitelný, plynulý, názorný, vytrvalý, samostatný, bystrý, nápaditý, tvorivý, logicky mysliaci, schopný rozlišovat, schopný aplikovat naucené, prezviedavý
Sociálne správanie : úprimný, kamarátsky, spolahlivý, prispôsobivý, pripravený pomôct, zdržanlivý, energický, živý, pokojný, vyrovnaný, schopný podriadit sa, rád preberá dané úlohy, schopný spolupracovat, rád sa delí o svoje zážitky
Individuálne zvláštnosti: silná vôla, rozumný, neústupný, odhodlaný, istý, príjemný, prejavuje záujem, schopnost nadchnút sa, citlivý, harmonický, veselý, spokojný, tichý, rozvážny, obetavý, oddaný, sebavedomý, sebaistý, sebakritický, nárocný, starostlivý, obetavý
Slovné hodnotenie na vysvedcení nesmie obsahovat negatívne, odsudzujúce výroky, a to najmä u slabších žiakov, aby nepôsobilo deštruktívne, ale konštruktívne a povzbudzujúco. Má byt zamerané na pozitívnu motiváciu. V kritických prípadoch by mali formulácie obsahovat výroky ako napr. žiak potrebuje podporu, potrebuje sa zlepšit, potrebuje pridat, musí si osvojit, treba ho viest k zvládaniu. Formulácie na vysvedcení musia byt vecné a dobre podložené faktami. V hodnotení popisujeme a posudzujeme iba skutocnosti, ktoré súvisia so školou, vyhýbame sa odborným termínom. Vysvedcenie je urcené tak rodicom, ako i žiakom. Ak žiak prechádza do inej triedy alebo školy, musí byt napísané takým spôsobom, aby bolo jednoznacne zrozumitelné všetkým. Formulácie na vysvedcení by mali byt v podstate kladné. Správanie sa nehodnotí osobitne, môže sa uviest ako súcast slovného komentára o žiakovi.

Ja osobne som sa so slovným hodnotením nestretla. Ale po preštudovaní dostupných materiálov, ma velmi zaujalo. Zapácil sa mi tento spôsob hodnotenia preto, lebo vyzdvihuje len to kladné, co sa v dietati nachádza, co dieta vykonáva. Neocenuje len hotový výkon, ale aj snahu, vynaložené úsilie. Žiak nie je zaškatulkovaný, jedna známka sa s ním „netahá“ celé štúdium. Žiak je otvorený pre nové veci, snaží sa zlepšit, dosiahnut viacej, viacej vediet, poznat. Je schopný prijat hodnotenie od iných a sám seba objektívne zhodnotit, co je velký prínos pre žiaka aj pre ucitela.
V škole, v ktorej som bola na praxi, sa slovné hodnotenie nepoužívalo. Ale velmi sa mi pácil prístup pani ucitelky, u ktorej som bola na nácuvoch. Hoci používala klasickú klasifikáciu, nikdy nezabudla svojich žiakov pochválit za úspech, povzbudit pri neúspechu, pochválit za snahu, aj za malé zlepšenie. Do písomiek vždy napísala pár povzbudivých slov o výkone, zlepšení, úprave. Aj ked nepoužívala slovné hodnotenie, snažila sa o vyzdvihovanie pozitív u detí.


Diskuse

REAGOVAT

Maria napsal/a - 26. 10. 2008 - 19:28

Precitala som si vsetko. Je to vseobecna teoria,ale chyba mi tam cast o hodnotiacich harkoch z jednotlivych predmetov,ako nahradit klasifikacny zaznam a pod. Cize nieco z praxe, samotnej realizacie a zaznamoch hodnotenia.
Mozno som ti posunula dalsiu temu na spracovanie :-)

REAGOVAT

Darina Havrlentová napsal/a - 5. 2. 2008 - 17:45

Ahoj, MIrka.
je to celkom dobré.
Už máš doktorát? Darina /spolužiaèka/

Zapoj se do diskuse (2)