NEJVĚTŠÍ DATABÁZE
STUDENSTKÝCH REFERÁTŮ V ČESKU

Najdi si dokument, který potřebuješ v jiném jazyce: SK CZ HU

Celkem referátů: (9248)

Přihlášení Přihlášení Registrace
Přidej svou práci

Sociálna politika

Odeslat známému Stáhnout Nahlásit chybu Buď první, kdo se vyjádří k tomuto příspěvku (0)

Oblast:Jiné

Autor: ERBICA

Počet slov:33669

Počet písmen:210,888

Jazyk:Slovenský jazyk

Orient. počet stran A4:117.16

Počet zobrazení / stažení:15355 / 15

Velikost:241.51 kB

SOCIÁLNA POLITIKA
1. Historický vývoj
Podobne ako život cloveka a spolocnosti má svoju minulost, svoje dejiny má aj sociálna teória a sociálna politika. História je svedectvom toho, že sociálne otázky sprevádzajú ludstvo celými dejinami. Zaoberali sa nimi široké ludové masy v rámci pozornosti a pomoci chudobným a bezmocným a táto problematika bola predmetom skúmania rozlicných bádatelov, reformátorov a revolucionárov, ale aj všelijakých vizionárov, spasitelov a demagógov. Sociálne otázky a úsilie o ich vyriešenie niekedy vyústilo do sociálnych masových povstaní, obcianskych, ale aj medzinárodných vojen.
Opatrenia sociálnej povahy mali predchodcov ešte v rodových vzta¬hoch. Prvé štátne podpory sa týkajú vojnových vyslúžilcov, vdov a pozostalých detí (babylonský Chammurapi, 1792-1750 pred n. l.)
V histórii starej Cíny sociálne zmeny a reformy sa zachovali v ucení majstra Kchung alebo Kchung-fu-c, Konfucius (551 - 479 p.n.l.). Jeho ucenie je považované za najdôležitejšie v cínskej náboženskej tradícii. Kanonické knihy (5) spolu s dalšími konfuciánskymi textami sa stali základom ucenia a ucelenou filozofickou, sociálnou, politickou a intelektuálnou náukou. V priebehu stárocí sa študovali, vykladali a formovali cínske myslenie. Konfucianizmus vznikol v období velkého spolocenského rozkladu, ktorý sa nazýva obdobím Bojujúcich štátov (481-221 pred Kristom). Usiluje sa o vytvorenie súladu a dosiahnutie pokoja v ludských vztahoch. Tento humanistický ciel možno dosiahnut princípom ludskosti a sebadisciplínou za pomoci pravidiel obradov. Konfucianizmus nie je náboženstvom v pravom slova zmysle: Konfucius nevytvoril iný svet, do ktorého by umiestnil svoje posolstvo. Jeho posolstvo totiž znie: „ Ako chcete slúžit duchom, ked neviete slúžit ludom? Ako chcete pochopit smrt, ked neviete nic o živote? Podla Konfucia, cloveka môže uspokojit iba plnenie povinnosti, ktoré zabezpecuje harmóniu v spolocnosti a nevyvoláva hnev nebies. Konfucius nikomu nevnucuje svoje názory. Má rad ludí a život. Je autorom výroku: Co nechceš, aby iní robili tebe, nerob ty iným! Každý clovek by mal vediet, že pre svoj život nevyhnutne potrebuje druhých: Treba byt sám sebou, ale nezanedbávat druhých.
Konfuciovi nešlo o vytvorenie nového náboženstva, ale snažil sa predovšetkým o vytvorenie morálneho kánonu, ucil ludí správnemu životu v súlade zo zásadami cností, zdvorilého vystupovania, múdrosti a šlachetnosti. Ak sa má dosiahnut súlad v ludskom spolužití a ludské skutky majú nadobudnút svoj význam, musí sa celý spolocenský život stat obradom. Konfucianizmus vyzdvihuje predovšetkým zodpovednost každého cloveka, pretože bez nej sa nedá medzi ludmi vytvorit súlad. Svojim humanizmom Konfucius prispieval k mieru a sociálnej stabilite svojej krajiny.
Konfucianizmus je filozofické ucenie starej Cíny. Mal a doteraz má na Cínanov taký velký vplyv, že formuje životnú filozofiu tohto národa. Konfucius identifikoval pät pre cínsku spolocnost najdôležitejších vztahov: vztah medzi otcom a synom, medzi manželom a manželkou, starším a mladším bratom a medzi dvoma priatelmi. Za rovnocenný považoval len vztah medzi priatelmi. Vo všetkých ostatných vztahoch videl jedného z dvojice ako staršieho partnera. Tieto vztahy považoval za absolútne urcujúce pre vytvorenie stabilnej a štastnej spolocnosti. Po tisícrocia bola Cína spolocnostou hierarchizovanou podla spolocenského postavenia. Na jeho spodku boli rolníci a na vrchole cisár. Od všetkých sa ocakávalo, že budú tvrdo pracovat, aby uživili svoje rodiny a slúžili záujmom štátu. Hoci ani jedna trieda nebola dôležitejšia ako ostatné, konfuciáni prikladali mimoriadny význam dvom triedam: rolníkom ako zdroju obživy a vzdelaným úradníkom, ktorí sa starali o efektívny chod štátu.
Budha vlastným menom Siddhártha Gautama sa narodil okolo roku 553 pred Kristom vo vznešenej indickej rodine patriacej k vysokopostavenej kaste. Ocakávalo sa od neho, že sa stane panovníkom, a zdalo sa, že ho caká luxusný život privilegovaných vrstiev. Ale Siddhártha sa vzdal svojho bohatstva v prospech duchovného života, hladania osvietenia pre spásu iných. Budha chápal ludské utrpenie ako základný problém ludskej existencie. Budhisti veria, že ked ludia konajú dobré skutky má to priamy vplyv na vytváranie budúcej existencie. Za záslužné skutky je považovaná pomoc ostatným - najmä chudobným.
Ježiš Kristus žil pred dvetisíc rokmi v provincii Judea, ktorá bola v tom case súcastou Rímskej ríše. Podla krestanov je Ježiš Syn Boží a celé náboženstvo sa odvíja od jeho života a ucenia. Krestania veria, že Boh prišiel na Zem v podobe Ježiša Krista. Ako Boh v ludskom tele bol obdarený Božou silou, ktorú využíval na pomoc iným, uzdravoval chorých a oživoval mrtvych. Krestanstvo vo svojej rannej podobe nebolo vôbec zmierlivé voci spolocenským nespravodlivostiam a požadovalo aktívny boj. V besede s apoštolmi Ježiš priamo upozornuje, že rozšírenie jeho ucenia a cesta ludského rodu k dosiahnutiu Božieho královstva bude spojená s bojom a násilím, o com svedcí cela rada výrokov.
Okrem týchto radikálnych výrokov obsahuje Nový zákon aj výroky opacné. Pravý zmysel jeho výrokov môže byt v zmierení.
Ideológia ranného krestanstva bola v opozícii k rímskej ríši. Dištancovanie sa stúpencov nového náboženstva od existujúcich degradovaných štruktúr sociálno-politického života sa v praktickej rovine realizovalo prostredníctvom vznikajúcich krestanských obcí, ktoré svojimi morálnymi a organizacnými parametrami boli prezentované ako predobraz budúceho „Královstva nebeského". V týchto obciach boli eliminované nenávist, zlocinnost, vládlo tu vzájomné pochopenie, láska, spolupráca. Tu sa krestania zaväzujú prekonat odcudzenie voci existujúcim politickým inštitúciám a dosiahnut stav jednoty štátu a podaných. Od podaných sa vyžaduje byt aktívne nápomocnými štátnym inštitúciám.

a. Pojem sociálnej spravodlivosti
Najhlbšou a originálnou myšlienkou krestanstva - podstatou všetkého je láska. Tvrdenie, že Boh je láska, nenájdeme v žiadnom pohanskom kulte. Milovat budeš blížneho svojho ako seba samého. Základný princíp krestanstva, že „Boh je láska" výrazne modifikuje krestanskú interpretáciu sociálnej spravodlivosti. Krestanstvo prichádza s novým ponatím niektorých princípov alebo ich po novom formuluje. Týka sa to, napríklad:
- rovnosti
- ekvivalentnosti sociálnej výmeny
- vztahu k práci
- vztahu k bohatstvu a vlastníctvu vôbec.
Na rozdiel od nerovnosti ako urcujúceho princípu fungovania politicko-právneho systému otrokárskej spolocnosti, krestanstvo deklarovalo princíp rovnosti ludí nezávisle od ich národnosti, majetkového a politického štatútu. Idea rovnosti v rannom krestanstve znamená rovnost ludí pred Bohom, pretože všetci sme „deti Božie". Pred Bohom nic neznamená bohatstvo, ani spolocenské postavenie, ani sláva - tu platí len cistota srdca, šlachetnost, pravdivost, etika, ktorej najväcším príkazom je láska k blížnemu.
Ekvivalentnost sociálnej výmeny je zhrnutá v pravidle: "Ako chcete, aby ludia robili Vám, tak robte aj Vy im".
Principiálne nový je vztah krestanstva k práci. Radikálny prevrat v otázkach miery práce a spotreby spocíva v tom, že práca bola prvýkrát v dejinách ludskej civilizácie definovaná ako nevyhnutný prostriedok existencie nového cloveka. Všetci sú povinní „získavat obživu vlastnými rukami".
Islam je jedným z najväcších svetových náboženstiev. Odhaduje sa, že sa k nemu hlási asi 1100 až 1300 miliónov veriacich. Zakladatelom islamu je prorok Mohamed (žil v 7.stor. v Arábii), ktorý podla moslimov bol najväcším a posledným prorokom zoslaným Bohom - Alahom.
Islam je arabské slovo a znamená “podriadenie božej vôli”. Moslimovia sú tí, ktorí “sa podriadujú Alahovi”. Alah je jediný skutocný Boh a svätou knihou islamu je Korán. Je to božie slovo zjavené prorokovi Mohamedovi. Z Mohamedovho videnia sa zrodilo nové náboženstvo, ktoré sa šírilo rýchlo. Moslimskí panovníci získali kontrolu nad obrovskou ríšou s centrom v Damasku a neskôr v Bagdade. Za jedno storocie sa moslimské územie rozšírilo od Španielska až po hranice Cíny. Islamský zákon sa volá šáría, co znamená “cesta”, po ktorej treba krácat. Šaría je obsiahly komplex nariadení a predpisov a týka sa všetkých stránok života veriaceho. Predpisuje moslimovi, ako sa má pomodlit, ako si má vykonat rocnú pút a pod. Urcuje tresty za spáchané trestné ciny, napr.: odtatie ruky za kradnutie a bicovanie za opilstvo. rodinný život zas regulujú nariadenia týkajúce sa manželstva, rozvodu, starostlivosti o deti a dedicských práv. Postavenie žien v moslimských krajinách sa velmi rýchlo mení. Podla zákona môže mat muž štyri manželky, no dnes je to už skôr zriedkavost. V rámci moderných islamských hnutí sa v sociálnej sfére najviac preslávilo Moslimské bratstvo, ktoré sa najviac zaslúžilo o výstavbu škôl a nemocníc.
Gréckorímska otrokárska civilizácia formovala po stárocia opovrhnutie k práci ako k cinnosti nedôstojnej slobodného cloveka; krestanstvo však naopak vyzdvihuje povinnost pracovat. Apoštolská výzva: „Kto nechce pracovat, nech ani neje“, znamená tiež, že krádež, ale tiež život bohatých ludí založený na privlastnovaní si výsledkov cudzej práce. Prví krestania, ked nemohli pracovat, mali možnost žit na úcet cirkevnej obce len tri dni /pútnici/. Potom museli pracovat, obec sa mala postarat a nájst im prácu, eventuálne ich naucit pracovat.
Krestanstvo zaujalo špecificky vztah k bohatstvu a vlastníctvu vôbec. Bohatstvo je v rannom krestanstve interpretované ako zdroj parazitného spôsobu života majetných tried a ich útlaku. Bohatstvo je chápané ako prícina skazy cloveka, ... korenom všetkého zla je láska k peniazom.
V starovekom Grécku rozoznávali triedy, existovala trieda rolníkov, remeselníkov, obchodníkov, námedzných robotníkov, lekárov, umelcov. V Aténach v 4. storocí pred naším letopoctom bola poskytovaná štátna pomoc ludom, ktorých majetok nepresahoval predpísanú hodnotu, (štátne diéty, neskoršie dary, a pod.) a vznikali spolky (tzv. collegia). Za samozrejmost považovali aj existenciu otroctva a otrokov. Súcastou sociálnej štruktúry bola aj trieda strážcov vzhladom k tomu, že štát sa nemôže vyhnút vojnám. Najlepší zo strážcov mohli byt vybraní za vládcov štátu. Vládcovia by mali byt filozofi.
Platón písal v Ústave: „Ak sa nestanú ...v obciach filozofi králmi alebo ak sa neoddajú terajší králi a panovníci úprimne a náležite filozofii, ak nesplynie politická moc a filozofia do jedného...nebude pre štát... a ani pre ludské pokolenia konca bied...". Dôležitú úlohu pripisuje Platón výchove. Hovorí, že je potrebné poskytnút všetkým obcanom rovnakú šancu rozvinút svoje schopnosti a na základe reálnych výsledkov rozhodnút o ich spolocenskom zaradení. Preto by mal štát dat každému rovnakú možnost vzdelávat sa v gymnastike, ktorá je dôležitá, pretože utvára telo, ucí odvahe a tvrdosti, dalej hudbe, ktorá formuje dušu, prepožiciava jej miernost a jemnost, a matematike a dialektike, ktoré ucia správnemu mysleniu. Táto výchova by mala trvat až do 20. roku a vdaka tomu štát disponuje dostatocne vzdelanými a pripravenými obcanmi. Tí, ktorí obstoja najlepšie, získavajú možnost dalšieho 15-rocného vzdelávania, ktoré najviac zahrnuje filozofiu. Dôležité miesto v Platónovej koncepcii ideálneho štátu zohráva vlastníctvo. Obmedzenie vlastníctva sa týka predovšetkým strážcov a vládcov. Ich život by mal byt organizovaný na princípoch solidarity, rovnosti, kolektivizmu. Nikto z nich by nemal mat súkromné vlastníctvo. Ich životné potreby sú uspokojované štátom - ten zabezpecuje ich ubytovanie a spolocné stravovanie. Súcastou ich spolocenstva sú aj ženy a deti. Ženy v Platónovom ideálnom štáte majú rovnaké práva ako muži. Zamieta inštitúciu manželstva a rodiny. Ideálne je, ak všetci patria všetkým, ak nikto nevie, kto je otcom dietata, ktoré je vychovávané štátom.
Platón rozlišuje 5 typov štátov: aristokraciu, timokraciu, oligarchiu, demokraciu, tyraniu. Ideálnym typom štátu je ten, kde vládne aristokracia. U Platóna je to vláda filozofov, milovníkov múdrosti. Môže byt vládou jedného monarchu alebo vládou mnohých. Aristokracia zaniká z dvoch dôvodov:
- v dôsledku zhoršenia nasledujúcich pokolení vládcov, spôsobené porušením pravidiel výberu partnerov a zlou výchovou;
- v dôsledku rozdelenia pôdy a domov medzi strážcov a vládcov a vytvorením súkromného vlastníctva.
Horším typom je timokracia - vláda ctižiadostivých. Jej prototypom je Sparta. K moci sa dostávajú strážcovia, dychtiaci po sláve, peniazoch, rozkoši. Zaniká v dôsledku vnútorných zmien vládnucej triedy:
- dochádza ku zmenám jej hodnotovej orientácie - výbojnost a ctižiadost je nahradená ziskuchtivostou
- úcast na vláde je podmienená velkostou majetku.
Preto timokracia je nahradená oligarchiou, založenou na majetkových rozdieloch. K hlavným rozporom oligarchie patri to, že:
- vládnu najbohatší a nie najschopnejší
- v každom štáte sú vlastne dva štáty - štát bohácov a štát chudobných
- štát nie je schopný sa bránit, pretože boháci majú strach z ozbrojeného ludu
- vládcovia neplatia výdaje na obranu, pretože majú príliš rad svoje peniaze
- je tu vela žobrákov a preto je vysoká zlocinnost.
Oligarchia sa mení na demokraciu, ktorá vzniká v dôsledku úspešnej vzbury chudobných proti bohatým. Základnou hodnotou demokracie je sloboda, sloboda slova, rovnost a individualizmus. Vedenie štátu je odovzdané do rúk nevzdelaného národa, ktorý sa podriaduje demagógom /recníkom/. Rozklad demokracie je zaprícinený týmito faktormi:
- nikto nikoho neposlúcha
- nikto nedodržiava zákony, vládne anarchia
- vodcovia ludu rozdelujú majetok a zo súhlasom ludu si vytvárajú vlastnú stráž na svoju obranu.
Demokracia nakoniec je vystriedaná tyraniou, Tyran k tomu, aby sa udržal, potrebuje pripravovat vojnu, ktorou môže zdôvodnit svoje postavenie vodcu a priatela ludu. Pre svoje udržanie moci musí zacat potlacovat aj vnútornú opozíciu.
Aristoteles /384-322 p.n.l/- žiak Platónov. Na rozdiel od svojho ucitela uprednostnuje súkromné vlastníctvo pred spolocným vlastníctvom a vysvetluje to týmito dôvodmi:
- pokial každý pracuje na svojom viac urobí a navyše odpadnú konflikty pri rozdelovaní
- súkromné vlastníctvo odpovedá láske cloveka k sebe samému a zároven vytvára príležitost pre radost s pomoci inému
- stotožnením domácnosti /vlastníctva/ a štátu sa zhoršuje kvalita štátu.
Tiež odmietol spolocenstvo žien a deti. Pokial nemá muž vlastnú ženu a deti, voci ktorým by mal osobný vztah, potom je dost pravdepodobné, že jeho starostlivost o cudzie bude menej starostlivá, lebo sa bude spoliehat na ostatných. Dalším dôvodom je, že ak chýbajú príbuzenské vztahy je väcšia pravdepodobnost existencie zlocinu medzi ludmi. Avšak unho žena nemá rovnocenné postavenie s mužom.
Za najsprávnejšiu formu štátu považuje Aristoteles politeu. Je to štát, kde existuje rovnost a sloboda obcanov a kde vládne menšina demokraticky zvolená väcšinou v záujme všetkých a na základe zákona. Politea je kombináciou oligarchie a demokracie. Má silné stránky, aj slabiny. Ideálnym pre spolocenskú rovnováhu sa Aristotelovi javí, aby sa štát opieral o stredné vrstvy.
Dôvody sú nasledovné:
1/ optimum je stred a stredný majetok musí byt najlepší
2/ ani bohatí, ani chudobní nemajú tie správne cnosti, bohatí nechcú a nevedia poslúchat a chudobní nemajú hrdost. „A tak jedni nevedia vládnut, ale len otrockým spôsobom poslúchat, druhí nevedia vôbec poslúchat, a ked sami vládnu, robia to despotický" - tvrdil Aristoteles v Politike.
Vikingovia mali tzv. sociálny kódex. V tomto období, mala sociálna pomoc dobrovolnú samaritánsku morálnu povahu. Neskôr sa zdôraznuje stránka sociálneho zabezpecenia a pomoci na báze sociálnej spravodlivosti, právno-politického fungovania a nielen samaritánskeho súcitu.
b. Myšlienka Spolocenskej zmluvy
V stredoveku sa v utopistických teóriách riešia sociálne problémy na princípe Spolocenskej zmluvy, ktorej cielom bolo vybudovanie spravodlivého spolocenského systému s blahobytom, bezpecnostou obcanov a slobodou. Pre sociálne teórie tohto obdobia boli typické heslá „sloboda, rovnost, bratstvo". Jedny teórie za svoj základ brali krestanskú zásadu o tom, že všetci ludia sú božie deti a preto sú si rovní a majú rovnaké právo na život. Iné vychádzali z renesancno - osvietenskeho humanizmu a liberalizmu založeného na úcte a dôvere k clovekovi, záujme o ludský pozemský život, viera v ludské intelektuálne a tvorivé schopnosti. Do popredia vystúpil právny a politický aspekt sociálnej otázky a nielen samaritánska súcitnost a morálna ohladuplnost. Garantom takto postavenej otázky sa stal štát a demokratická spolocnost, pre ktorú bola charakteristická trhová ekonomika a súkromné vlastníctvo a predovšetkým novoveké idey humanizmu a liberalizmu.
Na pociatku novoveku, bolo významným aktom rozvinutie teoretického zdôvodnenia tzv. zvrchovanosti ludu. Túto teóriu rozvinul predovšetkým anglický filozof Thomas Hobbes (1588 - 1679). Vychádzal z toho, že ludia v prirodzenom stave žili bez akejkolvek vlády. Využívali prirodzené právo a robili všetko, co sa im zapácilo. V tomto prirodzenom stave nebolo ani spravodlivosti, ani slobody, ale ani obcianskych cnosti. Existovalo len všeobecné sebectvo a neustále vojny všetkých proti všetkým. Hobbes túto skutocnost vyjadril známou vetou: „Clovek cloveku vlkom". Bolo nevyhnutné, aby vznikla spolocenská zmluva, ako zmluva každého s každým, aby sa zachoval ludský rod, ale tak mohol vzniknút štát. Jeho vznikom by zanikli prirodzené slobody ludí, ale vznikol spolocenský život, zákony, právna ochrana obcana, jeho života, slobody, vlastníctva i majetku. Práve štát urcuje, co je správne a co je v rozpore s mravnostou.
John Locke anglický filozof rozvinul najmä ucenie o politike a o štátnej moci. Myšlienkou prechodu od prirodzeného stavu k obcianskej spolocnosti a k formám štátnej správy sa zaslúžil o významný posun politickej vedy. Pôvodný prirodzený stav však považoval svojim spôsobom za harmonický /na rozdiel od Hobessovho ponatia prirodzeného stavu/. Aj v prirodzenom stave vládlo akési „prirodzené právo". Aj podla Lockovej teórie vznikol štát na základe zmluvy, ale k jeho vzniku prichádza preto, aby ludia mohli lepšie realizovat svoje prirodzené práva. Cielom štátu musí byt zachovanie slobody a vlastníctva, ktoré bolo získané prácou. Tejto požiadavke mala zodpovedat aj organizácia a cinnost štátnej moci. Locke ju rozdelil na:
1/ zákonodarnú
2/ výkonnú
3/ súdnu
Nositelom zákonodarnej moci mal byt parlament a nositelom výkonnej moci monarcha.
Ludia sa vzdávajú prirodzeného práva v prospech politicko-právnej obcianskej spolocnosti, ktorú pokladajú za vyššiu mieru slobody a spravodlivosti.
Pojem „obcan" nahrádza otrokárske a feudálne pojmy „otrokár" a „otrok", „pán" a „poddaný", ktoré už svojím názvom stelesnovali sociálnu nerovnost a nespravodlivost. Proti samaritánsko-súcitnej starostlivosti feudálneho panovníka a štátu o poddaných, sa stavia nárokovost sociálnej spravodlivosti suverénnych obcanov v podobe známej deklarácie obcianskych práv a slobôd. Uvedené sociálno-politické iniciatívy sú založené na humanisticko-liberálnej úcte k cloveku a na viere, že môže, chce a dokáže riešit problémy pozemského života a údel v pozemskom svete vlastnými silami v obcianskej družnosti a v spolupráci s ostatnými ludmi.
J.J. Rousseau (1718 - 1778) prišiel s dôležitou myšlienkou, že lud má neodcudzitelnú suverenitu, ktorá je neoddelitelná, a prícinou nerovnosti medzi ludmi je súkromné vlastníctvo. Prihováral sa za buržoáznu demokraciu a obcianske slobody, pre rovnost ludí bez ohladu na pôvod. Proklamoval požiadavku, aby každý bol spolutvorcom zákonov, ktoré by potom aj rešpektoval. V spise Spolocenská zmluva, ktoré sa stalo bibliou francúzskej revolúcie, tvrdil, že úlohou štátu je zarucit slobodu obcana a nie ju potlácat. Obcan sa dobrovolne stáva súcastou celku - súcastou „všeobecnej vôle". Neguje rozpor medzi vôlou jednotlivca a vôlou pospolitosti, tým že ich stotožnuje. Štát podla Rousseaua je regulátorom vztahu medzi majetnými a nemajetnými, podla spolocenskej zmluvy je práve štát pánom nad majetkom, jednotliví vlastníci sú vlastne iba správcami verejného majetku.
c/ Nástup kapitalizmu a jeho sociálne dôsledky, sociálne encykliky
V 19.storocí K. Marx a F. Engels rozpracovali celkom nový typ sociálnej teórie a sociálnej politiky, ktorá bola bezprostrednou reakciou na vtedajšiu sociálnu situáciu, v podobe „robotníckej otázky". Na tzv. „robotnícku otázku", rovnako kriticky reagoval v 1891 roku pápež Lev XIII. v známej encyklike „Rerum novarum" (Nové veci). Jej ducha pri stom výrocí jej vydania v roku 1991 prevzal pápež Ján Pavol II. do encykliky Centesimus annus. Táto encyklika predstavuje koncepcnú „sociálnu doktrínu", „sociálne ucenie" a „sociálne magisterium Cirkvi" /katolíckej, ale so širokým ekumenickým základom/. Uvedené encykliky uznávajú oprávnenost „robotníckej otázky" aj „socialistickú" reakciu na túto robotnícku otázku, na velkú sociálnu nespravodlivost voci robotníkom. Prezentujú iné východiska z nepriaznivej sociálnej situácie a iné riešenie „robotníckej otázky", a to v priamej polemike so socialistickým riešením. Marx videl riešenie „robotníckej otázky" i „odcudzenie robotníkov" v práci i v spolocnosti, v reálnom pozemskom humanizme. Pápež vidí riešenie v teológii a v orientácii na „nadprirodzený svet". V spomínaných encyklikách je vela podnetného i poucného aj pre „lavicovú sociálnu teóriu a sociálnu politiku".

d/ Formovanie základov európskej sociálnej politiky
Sociálne opatrenia boli vyhradené slobodným obcanom. Vo feudál¬nej spolocnosti platila zásada, že pán sa musí postarat o svojich poddaných. Rozvíjajú sa svojpomocné spolky ako tovarišské cechy, podporné Banícke bratstvá spolky. Tradicnými organizáciami baníkov boli banícke bratstvá, bratské pokladne a postupne sa rozvíja cirkevná dobrovolná chari¬tatívna cinnost.
Zásadné zmeny v sociálnych opatreniach, naliehavost na ich uspo¬riadanie sú vyvolávané zmenami spolocenských pomerov, postup¬nou požiadavkou „slobodnej pracovnej sily" a jej slobodným pohy¬bom po celom území v jednotlivých krajinách. Vznik priemyslu vyvolával úcelovú potrebu pohybu pracovnej sily, migrácie obyvatel¬stva, a pod.
Sociálne zabezpecenie sa rozvíja postupne. Boli stanovené pravidlá pre priznanie penzie štátnym zamestnancom (r. 1771 a 1781). V roku 1887 bol prijatý zákon o povinnom úrazovom poistení robotníkov a nižších úradníkov.
Sociálne zákonodarstvo zacína reagovat zákonom na ochranu práce (1802), ktorý zakazuje prácu detí v noci a dlhšiu pracovnú dobu pre deti ako 12 hodín. V Anglicku sú to zákony z roku 1847, v Prusku 1839, ktoré obsahovali, že deti mladšie ako 9 rokov nesmeli byt prijímané do pracovného pomeru. V Rakúsku sa vydá¬va dekrét o ochrane detí a ich práce v roku 1842.
Historicky sa v 17. a 19. storocí prejavujú typy riešenia sociálnych problémov:
- Štát zabezpecuje vojenských veteránov, vdovy a siroty a štátnych zamestnancov.
- Cirkvi poskytujú almužnu a prístrešie chudobe.
- Vznikajú robotnícke podporné spolky, spolky vzájomnej pomoci ako nadväznost na banícke bratstvá a cechové spolky.
- V niektorých krajinách sa rozvíjajú rôzne formy súkromného poistenia (Tomeš, 1993).
Konkrétne a velmi rozsiahle kroky v sociálnej politike súvisia so zavedením prvého postupného systému sociálneho poistenia v rokoch 1883 - 1889 v Nemecku, ktoré organizoval, financoval a garantoval štát ako nárokovú záležitost, vyplývajúcu zo zákona. Bol to prvý sociálny akt takéhoto druhu vo svete. Jednalo sa o povinné poistenie pre prípad choroby, pracovných úrazov, invalidity a staroby. Paradoxom však je, že tento systém realizoval vtedajší ríšsky kancelár, knieža Otto von Bismarck. Sociálne poistenie bolo doprevádzané rozvojom sociálneho a pracovného práva a sociálneho zákonodarstva. Sociálna legislatíva bola významným nástrojom sociálnej politiky. Túto sociálnu reformu nerobil Bismarck ako sociálny reformátor so zmyslom a citom pre sociálne otázky, ale ako realistický konzervatívny politik s antisociálnymi militaristickými ambíciami, ktorý týmito sociálnymi opatreniami sledoval oslabenie vzrastajúcich „socialistických" sociálnych aktivít a chcel tak zmiernit sociálny dopad antagonistického protirecenia medzi „prácou" a „kapitálom". Bismarckova koncepcia sociálneho poistenia bola sociálno-právnou ochranou obcanov pred ekonomickou a sociálnou neistotou.
Bismarckova reforma obsahovala 3 poistovacie sociálne zákony:
- o nemocenskom poistení - 1883,
- o úrazovom poistení - 1884,
- poistení pre prípad invalidity a staroby - 1889
Bismarckov prínos pre formovanie modernej európskej sociálnej politiky teda spocíva v tom, že:
• prvýkrát si štát priznáva spoluzodpovednost za sociálnu situáciu svojho obyvatelstva,
• vzniká prvý systém sociálneho poistenia, založený na zamestnaneckom princípe,
• náklady na tento systém sú rozdelené medzi zamestnancov, zamestnávatelov a ciastocne aj štát.
Táto bismarckovská priekopnícka sociálna iniciatíva mala pokracovanie aj medzi dvoma svetovými vojnami a bola doplnená dalšími sociálnymi aktivitami: zákonná úprava kolektívneho vyjednávania, osemhodinová denná pracovná doba, zavedenie platenej dovolenky, podpora výstavby sociálnych bytov, preventívna starostlivost o deti a mládež a pod.

e/ Vývoj v sociálnej politike
Po druhej svetovej vojne v Nemecku nadviazali a kvalitatívne obohatili sociálne opatrenia z predchádzajúceho obdobia. Do nemeckej ústavy bol zakotvený pojem „sociálneho štátu" a vytýcená koncepcia „sociálne orientovaného hospodárstva" s priamou participáciou zamestnancov na riadení podnikov, rôzne formy sociálnej pomoci, sociálne poradenské služby a sociálno-výchovné aktivity. Boli vytvorené dokonca nezávislé „sociálne súdy". Jednotlivcom sa garantovali štatutárne práva s nárokmi na liecenie choroby a nemocenské dávky, podpora v starobe a pod.
Po zjednotení dvoch nemeckých štátov vznikol vyšší stupen kvality sociálnej politiky v Nemecku. Nemecký typ „sociálneho štátu" je špecifický a možno povedat, že priekopnícky druh „štátu všeobecného blahobytu", ci „verejných sociálnych služieb" (social welfare). Ide o základný pojem sociálnej politiky (welfare state). Tento pojem na oznacenie sociálnej politiky nového typu, sa skonštituoval v 60-ych rokoch v USA v case ekonomického rastu, ale ujal sa v Európe, ako aj v iných svetadieloch a funguje v rozlicných Špecifických modifikáciách aj v iných krajinách.
Napríklad škandinávske krajiny aplikujú velmi zaujímavý typ „sociálneho štátu" ci „štátu sociálneho blahobytu". Je to dobre organizovaný a pomerne úspešný typ spolocnosti s vlastnou cestou medzi kapitalizmom a socializmom, ci v ich plodnej interakcii. Znacnú úlohu tu plní „sociálny štát" v prerozdelovaní zisku súkromných a štátnych podnikov. Funguje tu dobre rozvinutý verejný sektor, zabezpecujúci sociálnu spravodlivost a odstranujúci sociálnu nerovnost, zmiernujúci životné riziká a sociálne neistoty (bezplatné vzdelanie, vysoká lekárska starostlivost, regulácia bytovej politiky a cien nájomného, regulácia a dotácia cien v polnohospodárstve, rozsiahly systém sociálneho poistenia a pod.) To všetko si vyžaduje vysoké dane, ktoré sa skoro najvyššie na svete, co samozrejme vzbudzuje nevôlu viacerých danových poplatníkov. Je tu velký vplyv odborov a odborárskej sociálnej politiky. Základom cinnosti „sociálneho štátu" je predovšetkým pozornost, venovaná práve aktuálnym a potenciálnym nositelom tvorivého ludského potenciálu a hodnototvornej cinnosti od narodenia po smrt. Zaujímavá je koncepcia tvorby pracovných príležitostí a pozornost venovaná príprave a zapájaniu sa ludí do práce, namiesto podpory v nezamestnanosti. Sú vytvorené podmienky pre mobilitu pracovnej sily cestou rekvalifikácie a sociálnou migráciou. Napriek tomu, že takmer 60% hrubého domáceho produktu /HDP/ tvoria výdavky vlády na verejné sociálne služby a obcania platia najvyššie dane na svete je švédska ekonomika dostatocne silná. A je to teda v rozpore s tézou, že velké výdavky na verejný sektor brzdia ekonomickú výkonnost. Vyzerá to tak, že univerzálne verejné služby plnia výraznú sociálnu stabilizacnú funkciu a týmto aj ekonomickú efektívnost. Túto koncepciu rozpracoval známy švédsky ekonóm K.G.Myrdal, nositel Nobelovej ceny za ekonómiu v roku 1974. Pochopenie a zmysel Švédov pre solidaritu vyplýva jednak z vikingských tradícií a z ich sociálneho kódexu. Škandinávsky model „sociálneho štátu" nie je produktom teoretikov, ktorá sa vnucuje praxi, ale skôr sa jedná o praktický model, ktorý vznikol v praxi a praxou sa dalej modifikoval. Je to výsledok politických kompromisov a neustálych adaptácii na meniace sa podmienky. „Sociálny štát" je garantom sociálnych istôt a demokracie.
Predpokladá sa, že dnes sa už okolo 140 krajín hlási k „štátu všeobecného blahobytu" a pracuje metódou sociálnych programov so zohladnením siete sociálnych služieb. Idea „štátu sociálneho blahobytu" a sociálne programovanie trvalo zakotvili v moderných krajinách sveta. Táto idea je spätá s aktívnou úlohou štátu a vlády, a to nielen v oblasti sociálnej ochrany obcanov, ale coraz viac sa spája so sociálnym rozvojom jednotlivcov, sociálnych skupín i celej spolocnosti. Pôvodne výdavky na sociálne programy boli chápané ako výdavky na sociálnu ochranu a spotrebu, ale v 80-ych rokoch sa ich tažisko prenáša na investície do prevencie a rozvoja. Tieto investície sa chápu ako najefektívnejšie sociálne investície. K tomu prispel svojou teóriou „ludského kapitálu" T.W.Schultz, ktorý za jej rozpracovanie dostal v roku 1979 Nobelovu cenu.
Koncepcia „štátu všeobecného blahobytu" má špecifickú podobu v USA. Jej prvou formou bola koncepcia sociálnych opatrení v duchu pokrokového liberalizmu pod názvom „Nový údel", koncipovaná prezidentom I. Rooseveltom v 30-ych rokoch po svetovej hospodárskej kríze. Jednalo sa tu o dohodu v záujme stredných a schudobnených vrstiev. Jej pokracovaním bola koncepcia „Velkej spolocnosti" prezidenta I. Johnsona v 60-ych rokoch. Medzi tým ešte bola koncepcia prezidenta Kennedyho „Nová hranica". Obe prekracujú tradicnú, charitatívnu sociálnu politiku a opierajú sa o sociálne práva a nároky so zmluvným zabezpecením. Nejde tu však o štát sociálnej pomoci a sociálneho zabezpecenia, ale o štát založený na obcianskych právach a sociálnych nárokoch pre všetkých.
e/ Sociálna politika Slovenskej republiky
Obdobie rokov 1918 - 1939
Slovensko bolo v minulosti súcastou štátnych útvarov, ktoré mali vyspelú sociálnu politiku. V Rakúsko-Uhorsku mali napríklad štátni zamestnanci starobné penzie už od r. 1771 (ale nie na poistnom zákla¬de). V r. 1887 zacal platit zákon o povinnom úrazovom poistení ro¬botníkov a postupne aj dalšie zákony bismarckovského typu -s výnimkou starobného poistenia, ktoré tu až do zániku monarchie ako všeobecné uplatnované nebolo (v Nemecku to stihli ešte pred 1. sve¬tovou vojnou - r. 1911).
Slovensko vstupovalo do CSR nielen s rozdielnym hospodárskym potenciálom, ale oproti ceským krajinám aj s nižšou úrovnou sociál¬neho zákonodarstva, co sa odrazilo aj v celkovej životnej úrovni po¬pulácie. V Uhorsku bolo už od roku 1552 realizované domovské - chudobinské zaopatrenie zabezpecujúce nevyhnutnú sociálnu pomoc osobám v núdzi. Všeobecné nemocenské poistenie sa uplatnilo (oproti rakúskej casti monarchie) relatívne neskoro a týkalo sa iba priemysel¬ných a niektorých živnostenských zamestnancov. Aj úrazové poistenie bolo obmedzené na priemysel, baníctvo a stavebníctvo. Poistení boli štátni zamestnanci. Zamestnanci v polnohospodárstve a súkromných službách poistenie nemali a neboli poistení ani pre starobu, resp. invaliditu. Neexistovala platená dovolenka.
CSR ako nový štát parlamentnej demokracie venoval velkú pozor¬nost sociálnej politike. V rámci zákona 2/1918 Sb., ktorým sa ustano¬vila prvá ministerská rada štátu, vzniklo - predtým u nás neznáme - Ministerstvo sociálnej starostlivosti. Do jeho kompetencie patrila sta¬rostlivost o mládež, vojnových poškodencov a ich pozostalých, sociálne poistenie, ochranné robotnícke zákonodarstvo, sprostredkovanie prá¬ce, starostlivost o nezamestnaných, vystahovalectvo a starostlivost o riešenie bytovej otázky. V januári 1919 zacal pri tomto ministerstve fungovat Sociálny ústav - akési metodické a organizacné centrum sociálnej politiky štátu. Prijatých bolo množstvo zákonov, najmä: zamestnanecké zákony (o pracovnom case, detskej práci), podpora v nezamestnanosti (prvý zákon z roku 1918 vymedzoval nezamestna¬nost pomerne volne, postupne sa precizoval - postupne vylucoval z nároku na podporu osoby pracujúce v polnohospodárstve, slúžiace v domácnosti, osoby, ktoré neprijali núdzovú prácu alebo ju opustili, zamestnancov, ktorí vstúpili do štrajku), politika bývania (ochrana pred nekontrolovaným zvyšovaním nájomného, poskytovanie bezplat¬ných zamestnaneckých bytov, štátny fond bývania, štátny príspevok na výstavbu malých bytov).
Pre Slovensko bol zlomový zákon 244/1922 Sb., ktorý upravoval pracovné pomery na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Bol to unifikacný zákon zjednocujúci sociálne normy na Slovensku, resp. Podkarpatskej Rusi so sociálnym zákonodarstvom v ceských krajinách. Zákon sa týkal pracovných zmlúv, nárokov na primeranú mzdu, povinností zamestnávatelov voci zamestnancom a povinností zamestnancov.
V období r. 1918 - 1930 sa vytvoril systém sociálneho, úrazového a nemocenského poistenia (hlavne v zákone z r. 1922), prijali sa záko¬ny o platení školného, ale aj o platenej dovolenke.
V období od roku 1930 do 6. októbra 1938 bolo sociálne hospodár¬stvo podmienené velkou sociálnou krízou. Napr. zákon o podpore v nezamestnanosti z r. 1921 bol v r. 1930 novelizovaný a predlžoval vyplácanie podpory z 13 týždnov na 26 týždnov, v mimoriadnych prípadoch aj na 39 týždnov. Boli prijaté zákony zabranujúce prepúš¬taniu a zastaveniu výroby v podnikoch, vytvorila sa kategória bez¬platných praktikantov pre absolventov stredných a vysokých škôl, prijalo sa opatrenie proti zdražovaniu tovarov, služieb, nájomného, prijali sa zákony na ochranu sirôt, nemanželských detí a pod.
Velký význam v celom medzivojnovom období zohrávali v sociál¬nej sfére tzv. polooficiálne organizácie, poskytujúce štátom garanto¬vanú sociálnu pomoc rôznym skupinám adresátov prostredníctvom svojich spolupracovníkov (zväcša nehonorovaných): napríklad tzv. okresné starostlivosti o mládež. Aj obce nadalej pokracovali v sociál¬nej pomoci na princípe domovského práva. Napokon tu pôsobili aj tisíce spolkov, z ktorých mnohé mali velký význam na miestnej úrov¬ni, prevádzkujúc najmä pocetné malé ústavné zariadenia pre starých ci nemajetných obcanov. Dôležitú rolu zohrávala Slovenská katolícka charita (založená r. 1927), Evanjelická diakonia (s materským domo¬vom diakonís, otvorenom v Liptovskom Mikuláši r. 1936) a pod. Na Slovensku tradicne pôsobili aj viaceré katolícke rehole a rády so sociálnou charizmou.
V case tzv. II. CSR (od októbra 1938 do 14. marca 1939) sa sociál¬ne zákonodarstvo zameralo predovšetkým na zmiernenie okupácie velkej casti územia CSR Nemeckom a Madarskom. Okupácia vyvo¬lala príchod utecencov, nedostatok bytov, nezamestnanost a sociálnu podporu pre zvýšený pocet obyvatelstva.

Obdobie rokov 1939 - 1948
V období Slovenského štátu (1939 - 1945) sociálne zákonodarstvo zväcša nadväzovalo na právne normy z obdobia CSR, ktoré sa casto upravovali a novelizovali. Tieto zmeny nevyplývali jednoznacne zo štátoprávnych zmien ci zmeny politického režimu, ale boli skôr dôsledkom mimoriadnych udalostí spojených s vojnou, ktorá sa Slo¬venského štátu stále viac priamo i nepriamo dotýkala. Sociálne úpravy museli riešit aj postavenie tých slovenských obcanov, ktorí sa vracali na územie nového štátu. V r. 1942 bol zriadený Sociálny ústav pri Hlinkovej slovenskej ludovej strane (HSLS), resp. Ústredie pre sociál¬nu starostlivost, prijaté boli zákony o valorizácii sociálnych príspev¬kov a podpôr, realizovala sa jednorázová financná (druhotná) pomoc. Nové v sociálnej politike bolo opatrenie o prídavkoch na deti v r. 1941, vytvoril sa fond rodinných prídavkov. Príspevky sa vyplácali cez Robotnícku sociálnu poistovnu a vyplácali sa všetkým detom do 14 rokov, ucnom do 16., resp. 17. roku, študentom do 18., resp. 24. roku.
Tento systém prešiel do obnovenej CSR. Najviac právnych noriem v sociálnej oblasti bolo vydaných o sociálnom poistení najrôznejšieho druhu: poistenie v prípade staroby, choroby, úrazu, invalidity, jednorázové príspevky, poistenie remigrantov, príplatky, valorizacné úpra¬vy. Zo všetkých výhod sociálnych opatrení boli však vylúcení židov¬skí obcania v rámci celkovej antisemitskej politiky vlády. Najsilnejšie to bolo vyjadrené vo vládnom nariadení 198/1941 Si z. o tzv. židov¬skom kódexe.
Sociálna politika Slovenského štátu bola silne rozvinutá.
Po skoncení 2. svetovej vojny bolo Slovensko z hladiska stupna
ekonomického vývoja poloagrárnou, relatívne zaostalou krajinou,
priemyselne slabo rozvinutou. Viacerí ekonómovia hovoria o zaostávaní Slovenska 50 až 80 rokov za stavom, aký bol dosiahnutý
v ceských krajinách. Stupen ekonomického vývoja sa odráža aj na roz¬delení obyvatelstva podla príslušnosti k jednotlivým hospodárskym odvetviam. Polnohospodárstvom, lesníctvom a rybárstvom bola exis¬tencne determinovaná takmer polovica populácie Slovenska. K prie¬myslu, stavebníctvu a remeselníctvu prináležalo necelých 23% oby¬vatelstva. Priemysel zamestnával koncom roka 1946 okolo 140 000 osôb, v ceských krajinách už v r. 1930 okolo 1 200 000 osôb. V období do februára 1948 nedošlo k podstatným zmenám v sociálnom zákonodarstve. Z analýzy prijatých legislatívnych opatrení vyplývajú predovšetkým snahy napríklad o odstránenie krívd, ktoré sa dotkli pracujúceho dorastu, o riešenie sociálneho postavenia úcastní¬kov boja za slobodu a vojnových poškodencov, opatrenia na mobilizá¬ciu pracovných síl, nariadenia o pracovných pomeroch vojnových zlocincov a zradcov.

Obdobie rokov 1948 - 1989
Po februári 1948 dochádza k podstatným zmenám v sociálnom zá¬konodarstve. Prijatý bol zákon o národnom poistení c. 99/1948 Sb., ktorý upravoval poistenie pre prípad nemoci a materstva (nemocenské poistenie), pre prípad staroby, invalidity, straty živitela smrt'ou a pre prípad úrazu (dôchodkové poistenie), ale aj úhrady nákladov liecenia a pod. (zdravotné poistenie). Zákon vymenúva povinne poistené oso¬by: zamestnanci, osoby samostatne zárobkovo cinné, ich spolupracujú¬ci clenovia rodiny, dôchodcovia, nezamestnaní. Tento zákon na jednej strane zlucoval do jedného systému všetky oblasti sociálneho poiste¬nia, na druhej strane však zároven zjednocoval do jednej poistovne všetky dovtedy pluralitne fungujúce ustanovizne, pôsobiace v oblasti sociálneho poistenia - preto nebol akceptovatelný nastupujúcou politic¬kou mocou, ktorej bolo vlastné eliminovanie akejkolvek plurality.
Napokon sa však ani tento zákon plne v praxi neuplatnil. Ako prvé bolo zdravotné poistenie nahradené bezplatnou zdravotnou starostli¬vostou (1952), a postupne sa celé poistenie zmenilo na sociálne za¬bezpecenie vykonávané štátom. Zároven sa zdroje naakumulované v poistných fondoch (verejných i súkromných) stali súcastou štátneho rozpoctu.
Obecná samospráva bola na základe Ústavy z roku 1948 vclenená do sústavy národných výborov, v ktorej stratila svoju samostatnost a bola plne podriadená centralizovanému štátnemu riadeniu.
Spolky, z ktorých väcšina obnovila svoju cinnost, boli v rámci „ocisty od nespolahlivých osôb" politicky ovládnuté, postupne zjed¬nocovane (napríklad z desiatok organizácií zdravotne postihnutých vznikol vr. 1952 spolocný Zväz invalidov), aby boli nakoniec zacle¬nené do Národného frontu, ktorý bol politicky plne podriadený „vedú¬cej úlohe komunistickej strany". Rehole a rády boli v r. 1950 zrušené, cinnost charity bola na dalších 40 rokov oklieštená do rámca starost¬livosti o prestárlych knazov.
Február 1948 znamenal výrazný zlom vo vývoji našej spolocnosti. Po politických zmenách a jednoznacnom prechode k plánovanej eko¬nomike došlo k podstatným zmenám v celom sociálnom systéme. Princíp diferenciácie v sociálnom zabezpecení bol nahradený Jednot¬nou úpravou pre všetky pracovné kategórie. Ceskoslovensko na seba prevzalo úlohu strojárenskej základne východného bloku. Dôsledky tejto ekonomickej politiky sa prejavovali už vr. 1951 - 1952 najmä nedostatkom spotrebného materiálu. Penažná reforma z 1. júna 1953 znamenala takmer úplné znehodnotenie penažných prostriedkov oby¬vatelstva, úspor, viazaných vkladov a velmi citlivo sa dotkla sociál¬neho postavenia väcšiny obyvatelstva. Znamenala pokles životnej úrovne. Reálna hodnota príjmov klesla asi na úroven 88% v porovnaní s r. 1950. Ekonomická politika motivovaná politickými záujmami tak vyústila do krízy v r. 1953 - 1957 a v r. 1968 - 1975. Pokus o reformu v r. 1968 - 1969 znamenal celkové uvolnenie politickej atmosféry, ktoré spätne vplývalo na sociálnu sféru a vyústilo do prijatia súboru významných sociálnych opatrení, akými boli skrátenie pracovného casu, zvýhodnenie nadcasovej práce, mzdové úpravy a výraznejšie investovanie do celej terciárnej sféry. V období normalizácie zachovanie istej štandardnej životnej úrovne patrilo k najdôležitejším prio¬ritám a k základným predpokladom istého spolocenského konsenzu apolitickej stability. Zachovávanie urcitého štandardného sociálneho pohodlia však na druhej strane viedlo k poškodeniu výkonnosti eko¬nomiky a stalo sa tak zároven brzdou pozitívnejšieho rastu životnej úrovne.
Už v r. 1956 bol prijatý zákon o sociálnom zabezpecení, ktorý priclenil do národného poistenia sociálnu starostlivost o všetkých, ktorí
ju potrebovali predovšetkým v dôsledku penažnej reformy z r. 1953.
Dávky a služby sociálneho zabezpecenia poskytoval štát. V r. 1964
bol prijatý další zákon o sociálnom zabezpecení, ktorý vytvoril pracovné kategórie dôchodkového poistenia a riešil dôchodkové poistenie samostatne hospodáriacich osôb, o ktoré dovtedy nebolo postarané, pretože sa predpokladalo, že celé polnohospodárstvo bude združstevnené. Dalšie zmeny priniesol zákon o sociálnom zabezpecení z r. 1975, ktorý vychádzal z predpokladu, že rozvoj pracovných síl v socialistickej polnohospodárskej velkovýrobe natolko zblížil pra¬covné a životné podmienky družstevných rolníkov a ostatných pra¬covníkov, že je možné zjednotit sociálne zabezpecenie týchto dvoch skupín. K poslednej významnej legislatívnej zmene došlo v júni 1988. Podla zákona c. 100/1988 Zb. o sociálnom zabezpecení, socialistická spolocnost rozvojom svojej výroby sa stala základom životných a sociálnych istôt obcanov tak v case ich pracovnej cinnosti, ako aj v starobe, resp. ked pre nepriaznivý zdravotný stav ci z iných dôvo¬dov potrebujú pomoc spolocnosti. Právo na sociálne zabezpecenie mali podla tohto zákona zarucené všetci obcania.

2/ CHARAKTERISTIKA SOCIÁLNEJ POLITIKY
a/ sociálna politika, obsah a princípy
Inštitucionálne chápaná štátna sociálna politika je nástrojom, ktorým štát obcanom zabezpecuje ich sociálne práva v zmysle Všeobecnej deklarácie ludských práv z roku 1948 a dvoch následných dohovorov ludských práv z roku 1966. Takto vysvetlovaná sociálna politika štátu má vytvorit spolocnost rovnakých príležitosti a má každému obcanovi ponúkat podmienky k rozvoju jeho ludského potenciálu. Je neodmyslitelným nástrojom sociálnej integrácie obcanov a v prípade ich zlyhania, zabezpecenie sociálnej existencie.
Sociálnu politiku možno charakterizovat z rôznych pohladov a úrovni. M. Hill z Oxfordskej univerzity sociálnu politiku vymedzuje dvoma spôsobmi:
1/ sociálna politika ako súcast verejnej politiky, ako jej urcitá oblast alebo odbor
2/ sociálna politika je vymedzená tým, cím sa odlišuje od ostatných politík.
A.Walker uvádza, že existuje tolko definícii sociálnej politiky, kolko autorov o nej píše. Americký odborník L.Wilenský uvádza, že sociálna politika je neurcitý pojem. Niekedy oznacuje aj tri štvrtiny aktivity vlády, inokedy len snahu udržat príjem chudobných na urcitej úrovni. R.Titmuss nepodáva vlastnú definíciu sociálnej politiky, ale rekapituluje množstvo definícii uvádzaných inými autormi a nachádza vo väcšine z nich tieto tri definicné znaky:
a/ prospešnost obcanom
b/ viazanost na ekonomické a mimoekonomické ciele
c/ využívanie nástrojov umožnujúcich prerozdelovanie zdrojov od bohatých k chudobným.
R.Mistra vymedzuje sociálnu politiku na tie sociálne dohody, mechanizmy a opatrenia, ktoré súvisia s distribúciou zdrojov podla urcitých kritérií potrieb. T. Marshall uvádza, že sociálna politika sa vztahuje k politike vlády, ktorá má priamy dopad na zabezpecenie obcanov príjmami alebo službami. Jej jadrom je teda sociálne zabezpecenie, sociálna pomoc, zdravotné a sociálne služby, bytová politika.
Ceský bádatel M. Potucek rozlišuje sociálnu politiku ako praktickú cinnost a sociálnu politiku ako vedný odbor. Sociálna prax ako praktická cinnost je predmetom odborného záujmu sociálnej politiky ako vedného odboru. Sociálna politika ako praktická aktivita formuje vztah jednotlivcov a sociálnych podmienok ich života. Každý je úcastník sociálnej politiky, nejakým spôsobom ju spoluutvára, ci ide o neho samého, o život jeho rodiny, o život spolocnosti. Zároven je každý vystavený sociálnym podmienkam, ktoré sú objektívnou danostou. Další ceskí autori: I.Tomeš definuje sociálnu politiku ako sústavné cielavedomé úsilie jednotlivých sociálnych subjektov o zmenu alebo udržanie a fungovanie svojho alebo iného /štátneho, obecného/ sociálneho systému. J. Žižkova rozlišuje tri prístupy:
1/ široké ponímanie sociálnej politiky, ktoré vymedzuje konkrétne jednanie štátu, ktorým je ovplyvnovaná sociálna realita danej spolocnosti v širokom meradle; sociálna politika sa viaže k životným podmienkam ludí.
2/ sociálna politika ako oblast /súcast hospodárskej politiky/; cielom je eliminácia ekonomických tvrdostí, ktoré doprevádzajú fungovanie trhového mechanizmu, toto chápanie redukuje sociálnu politiku na systém opatrení predovšetkým v oblasti zamestnanosti, mzdového vývoja a sociálneho zabezpecenia; dôraz je položený na jej ochrannú úlohu.
3/ najužšie chápanie sociálnej politiky; stotožnuje sa tu sociálna politika a sociálne zabezpecenie; sociálna politika je redukovaná na opatrenia v dôchodkovom zabezpecení, chorobe, sociálnej starostlivosti a pomoc rodinám s detmi.
I.Radicová vymedzuje sociálnu politiku dvoma základnými spôsobmi:
1/ sociálna politika je to, co spadá do kompetencie inštitúcie zodpovedajúcej za vykonávanie sociálnej politiky (MPSVR SR); je to potom systém sociálneho zabezpecenia a politika trhu práce.
2/ sociálna politika ako politika na uspokojovanie urcitých životných potrieb a vytváranie životných podmienok na uspokojovanie potrieb urcitej populácie. Potom okrem sociálneho zabezpecenia a politiky trhu práce patrí do sociálnej politiky aj zdravotná politika a politika bývania. Cielom sociálnej politiky je garancia spolocensky dohodnutých sociálnych a ekonomických práv pri predpoklade fungovania obcianskych a politických práv.
Sociálna politika je teda súbor aktivít, opatrení, ktoré cielavedome smerujú k rozvoju cloveka, spôsobu jeho života k zlepšovaniu životných podmienok obyvatelov, k zabezpeceniu sociálnej suverenity ci bezpecia v rámci daných politických, hospodárskych možnosti krajiny.
V literatúre sú popísané rôzne typy sociálnej politiky /modely/, ktoré sa historicky uplatnovali v urcitej etape sociálno-ekonomického vývoja vo svete.
S. Strieženec uvádza:
1/ klasický liberalizmus charakterizovaný ako pomerne skromné prerozdelovanie, štát podporuje trh a trhovo diferencovaný blahobyt prosperujúcich vrstiev /Kanada, USA, Švajciarsko/
2/ neoliberalizmus - charakterizovaný ako pozícia stredu sa spája s Nemeckom, Rakúskom a ciastocne s Francúzskom; uplatnujú sa liberálne a sociálno-demokratické crty sociálnej politiky;
3/ kolektivistické - socialistické, ci sociálno-demokratické režimy (Švédsko, Nórsko, Dánsko, Fínsko a ciastocne bývalé postsocialistické štáty - pri odmyslení diktatúry proletariátu, neexistencie trhu, vedúcej sily jednej strany, znárodnenia) podstatnou crtou je snaha o rovnost nielen pri uspokojovaní minimálneho štandardu potrieb, ale i rovnost na vyššom štandarde.
b/ subjekty sociálnej politiky
Sociálna politika sa realizuje prostredníctvom urcitých subjektov, z ktorých ako hlavný vystupuje štát. Je to tým, že štát urcuje obsah, ciele, úlohy i chápanie sociálnej politiky v rôznych etapách rozvoja spolocnosti. Na nižších stupnoch ci úrovniach riadenia, ale aj v jednotlivých územných celkoch pôsobí vela dalších subjektov. V súvislosti s integracnými procesmi hovoríme o tzv. nadnárodných subjektoch. V najvšeobecnejšom chápaní cleníme subjekty na štátne a neštátne. Možné clenenie je i na štátne, trhové, netrhové subjekty. Subjekty koncipujú, pripravujú a realizujú sociálnu politiku v rámci svojej pôsobnosti. Základnú štruktúru sociálnych subjektov tvoria:
- štát a jeho orgány
- zamestnávatelia
- zamestnávatelské a zamestnanecké odborové orgány
- obce
- charitatívne organizácie, organizácie obcianskych iniciatív
- cirkev /ako charita/
- obcania, rodiny a domácnosti.
V rámci takéhoto širokého ponímania subjektov sociálnej politiky si štát /v našich podmienkach/ ponecháva svoju rozhodujúcu a integrujúcu úlohu.

c/ objekty sociálnej politiky
Pod objektmi sociálnej politiky rozumieme všetkých obyvatelov štátu, ale i urcité skupiny obyvatelov a jednotlivcov, ku ktorým sociálne opatrenia subjektov smerujú. Objekty sociálnej politiky sú podla charakteru a potrebnosti jednotlivých sociálnych opatrení rôzne štruktúrované. Môžu byt podla ekonomickej aktivity, vzdelania, podla príjmu, pohlavia ci veku. Sociálna politika sa usiluje o starostlivost, o blahobyt ludí. Jednoznacne sa orientuje na ludskú bytost, jej jedinecnost, schopnost, záujem, potreby. Ciele sociálnej politiky charakterizujeme ako žiaduce, chcené stavy sociálnej sféry v budúcnosti. Vždy ide o sústavu cielov, ktorými sa naplna všeobecný ciel, tzv. rozvoj cloveka /indivídua/, spôsob jeho života, jeho tvorivé sily a dispozície. Tento ciel sa dosahuje uplatnovaním všeobecných princípov sociálnej politiky, ale tiež ciastkových sociálnych politík. Celý proces tvorby, formulácie a naplnania cielov je znacne konfliktný. Konflikty vznikajú tak medzi subjektami, ako aj v rámci volby prostriedkov a nakoniec cielov.
d/ princípy a funkcie sociálnej politiky
Predpokladom úspešnej realizácie sociálnej politiky je existencia rôznych vzájomne spätých systémov, podsystémov, inštitúcií, inštitútov, noriem, predpisov, opatrení, prostredníctvom ktorých sú ciele sociálnej politiky naplnované. Pri ich volbe, konštrukcii a realizácii je správne rešpektovat urcité základné princípy - pravidlá, myšlienkové postupy, ci idey, ktoré sú pre sociálnu politiku urcujúce a ktoré jej dávajú urcitý charakter ci smer.
K najvýznamnejším princípom sociálnej politiky patria:
- princíp sociálnej spravodlivosti
- princíp sociálnej solidarity
- princíp sociálnej subsidiarity
- princíp sociálnej participácie
- princíp spolocného dobra
Princíp sociálnej spravodlivosti
sociálnej politiky patrí k rozhodujúcim a základným princípom. Vnímanie sociálnej spravodlivosti rôznymi autormi, ale i širokými vrstvami spolocnosti je cisto subjektívne a je vystavené silným tlakom vonkajších vplyvov, záujmov. Spravodlivost má svoje objektívne stanovené hranice myšlienkami humanizmu. Pojem sociálnej solidarity je viacrozmerný. Obycajne sa spravodlivost stavia proti nespravodlivosti /krivda, bezprávie/. Pokladá sa za mravnú a náboženskú hodnotu a meriame nou medziludské vztahy. Spravodlivost vo všeobecnosti sa uvádza ako právna a sociálna. Právna súvisí s právnymi normami a sociálna s pravidlami, na základe ktorých sa v spolocnosti rozdelujú a prerozdelujú prostriedky verejného blahobytu medzi jednotlivé subjekty. Kedže sa sociálna starostlivost nedá absolútne kategoricky vymedzit, vnímat nám ju pomáhajú jej ciastkové princípy: výkonový, rovnosti, súladu medzi vstupmi a výstupmi, rovnakých príležitosti, potrebnosti. Od konkrétnej sociálnej situácie závisí, ktorý z uvedených ciastkových princípov je rozhodujúci. V súcasnej etape transformácie je jednoznacné, že prioritu má výkonový princíp /zásluhovosti/ ale naopak zlá sociálna situácia velkej casti obyvatelstva nás núti nezabúdat na princíp potrebnosti. Pri princípe sociálnej spravodlivosti je vhodná kombinácia rôznych ciastkových princípov v rôznych odboroch sociálnej politiky. Podla konkrétnej situácie môže uprednostnovat s urcitým casovým obmedzením urcitý ciastkový princíp.
Vo vyspelých krajinách sa sociálna spravodlivost chápe ako výsledok usilovnosti jednotlivca. Súcasne aj ako jeho vôla pomôct slabším, chorým, nezamestnaným, sociálne odkázaným. Princíp sociálnej spravodlivosti treba chápat ako relatívny, na ktorý pozeráme z viacerých hladísk.
Princíp sociálnej solidarity
je založený na vzájomnej podpore, harmonickej spolupráci medzi ludmi. Vychádza z tézy, že clovek svojou existenciou v urcitej miere závisí od spolužitia, je ciastocne odkázaný na druhých. Je výrazom ludského porozumenia, súdržnosti, zodpovednosti a pospolitosti. Vychádza zo slobodnej vôle ludí a ich ochoty podriadit sa záujmom širokého spolocenstva. Súvisí s utváraním a rozdelovaním životných prostriedkov jednotlivcov a sociálnych skupín v záujme idey sociálnej spravodlivosti. Na sociálnu solidaritu môžeme pozerat z rozlicných hladísk. Predovšetkým hovoríme o solidarite jednotlivcov a rodín, ale i o celoštátnej ci medzinárodnej solidarite. Najbližšia je nám medzigeneracná solidarita, pod ktorou rozumieme solidaritu ekonomicky aktívnych s už neaktívnymi, ci solidaritu zdravých s chorými, bezdetných rodín s rodinami s detmi, zamestnaných s nezamestnanými.

Princíp sociálnej subsidiarity
znamená, že každý subjekt je povinný najprv si pomôct sám, ked túto možnost nemá, musí mu pomôct rodina. Rodina si tiež má pomáhat sama svojimi silami. Ked si nevie pomôct, volá na pomoc iné spolocenstvá /priatelov, charitu, obec a nakoniec štát/. Štát je teda na poslednom mieste, je povinný starat sa o vytváranie podmienok, aby si každý mohol pomôct sám vlastným pricinením. Ked sú všetky možnosti vycerpané, pomáha štát. Princíp subsidiarity teda znamená, že všetky sociálne inštitúcie (i štát) sú tu pre cloveka, a nie naopak. To, co môžu jednotliví obcania uskutocnit sami na vlastnú zodpovednost a svojím vlastným pricinením, nemá sa im brat z rúk a prenášat na spolocnost. Rovnako to platí pri väcších ci menších spolocnostiach, netreba brat a prenášat na riešenie vyššie, ci k vyšším spolocnostiam. Princíp subsidiarity tiež predpokladá, že všetky spolocenské útvary jednotlivcovi nielen umožnia, aby prevzal zodpovednost sám na seba, ale ho k tomu povzbudia, motivujú. Zásah v podobe intervencie do týchto vztahov je možný len vtedy, ked to dopomôže k väcšej svojpomoci.

Princíp sociálnej participácie
znamená, že obcania, ktorých život je ovplyvnovaný urcitými opatreniami a rozhodnutiami, musia mat možnosti zúcastnit sa procesov, ktoré vedú k ich prijímaniu a realizácii. Ide o fakt, aby obcania mali reálnu možnost podielat sa na tom, co bezprostredne ovplyvnuje ich život /staroba, choroba, zdravie, nezamestnanost/. Bez tejto spoluúcasti /participácie/, bez stotožnenia sa ludí so sociálnymi, ale casto i politickými opatreniami, sú efekty týchto opatrení obmedzené. Naplnanie tohto princípu vyjadruje postupne proces prechodu od cloveka ako objektu sociálnej politiky k cloveku subjektu, ktorý je zodpovedný, rešpektovaný a plnoprávny. Prestáva byt pasívnym príjemcom sociálnej politiky /opatrení/ a sám sa na jej tvorbe podiela /participuje/ a spolurozhoduje ojej realizácii. Všeobecné uplatnovanie princípu participácie vytvára predpoklady na priamy prístup jednotlivcov ci skupín k politickým rozhodnutiam a vytvára predpoklady na uplatnenie plnej demokracie.
e/ Funkcie sociálnej politiky
Jednotlivé funkcie sociálnej politiky sa vyvíjali postupne tak v casovom horizonte, ako i v priestore v závislosti od sociálno-ekonomickej situácie. Kritéria pre klasifikáciu funkcií môžu byt rôzne a literatúra ich uvádza niekolko. V rámci urcitej systematizácie je možné pristúpit k vymedzeniu nasledujúcich funkcií: ochrannej, rozdelovacej, stimulacnej, preventívnej a homogenizacnej.
Ochranná funkcia sociálnej politiky
reaguje a rieši už vzniknutú sociálnu situáciu, ked sa jednotlivec ci rodina dostali do nevýhodnej situácie vo vztahu k ostatným. Sociálna politika sa realizáciou ochrany snaží odstránit ci zmiernit dôsledky nepriaznivej sociálnej situácie, ako sú nezamestnanost, staroba, choroba, úmrtie ci pokles príjmov vo viacdetných rodinách.
Rozdelovacia funkcia sociálnej politiky
je jednou z najzložitejších a najvýznamnejších funkcií. Úzko súvisí s realizáciou princípu spravodlivosti. V realizacnej fáze je spojená s prerozdelovaním už skôr rozdeleného. V rámci tejto funkcie nejde len o rozdelovanie dôchodkov, príjmov, ale i životných situácii, šancí, možnosti. Naplnaním funkcie sa riešia rozdiely a nerovnosti v životných a pracovných podmienkach obcanov. Prerozdelovaním by sa malo zmiernit východiskové nerovnaké postavenie obcanov v miere, ktorú štát uzná za žiaducu.
Stimulacná funkcia sociálnej politiky
podporuje, stimuluje k žiaducemu sociálnemu konaniu ci správaniu jednotlivca, rodiny. Tým, že sociálna politika stimuluje k chcenému vývoju, konaniu, ovplyvnuje i ekonomickú oblast. Žiaduce konanie jednotlivcov sa zákonite musí prejavit v produktivite práce.
Preventívna /profylaktická/ funkcia sociálnej politiky
vedie k prijímaniu takých opatrení, ktoré odstranujú príciny nepriaznivých sociálnych situácii. Jej snahou je predchádzat rôznym kolíznym situáciám.
4. SLOVENSKO OD NOVEMBRA 1989 DO DECEMBRA 1992
Všeobecný kontext
Situácia v Ceskoslovensku, pokial ide o jej ekonomické, administratívne a politické podmienky a možnosti reformovat sociálnu politiku na konci roku 1989 je podobná, ako v iných postkomunistických krajinách. Môžeme konštatovat, že Ceskoslovensko malo relatívne vysoký hrubý domáci produkt na hlavu, vyrovnaný štátny rozpocet s po¬rovnatelne malým zostatkom platobného deficitu a velmi vyrovna¬nou príjmovou štruktúrou. Kedže neexistoval velký rozdiel medzi bohatými a chudobnými, vytvoril sa tak pevný odrazový mostík pre spolocenské reformy. Celá krajina ale zažila pokles ekonomickej produkcie a nárast inflácie, na základe coho sa zní¬žila disponibilita ekonomických zdrojov na sociálne úcely. Obja¬vil sa nový, pocas komunizmu neznámy fenomén, - nezamest¬nanost. Tento problém bol ovela výraznejší na Slo¬vensku ako v Ceskej republike.
• Ekonomická infraštruktúra a transformácia vlastníckych práv
V tejto oblasti malo Ceskoslovensko ako priemyselná krajina
relatívnu výhodu v porovnaní s ostatnými krajinami strednej a
východnej Európy napriek zaostalej priemyselnej infraštruktúre
a taživej orientácii smerom na východné trhy. Transformácia
vlastníckych práv (privatizácia) bola z velkej casti úspešne reali¬zovaná, hoci podcenená potreba pevného právneho rámca ohla¬dom zodpovedajúcich zmien a regulatívna funkcia štátu priniesli do štátneho rozpoctu výrazné straty.
• Kapacita a efektívnost štátneho aparátu
V porovnaní s rozdrobenejším štátnym aparátom v Madarsku a Polsku, štátny aparát v Ceskoslovensku si udržal znacný stupen autority a kompetencie až do posledných dní komunistického režimu. Korupcia bola nepatrná a disciplína pomerne vysoká.
V tomto ohlade sa zachoval jeden výrazný znak ceskoslovenské¬ho štátu z predkomunistickej éry. Ako sa v prvých rokoch po revolúcii ukázalo, tento aparát bol schopný pripravit a zaviest významné reformy, hlavne tie, ktoré boli späté s ekonomickou transformáciou, tj. reformu sociálneho zabezpecenia a novú trhovo-kompatibilnú politiku zamestnanosti. Casom sa prejavili slabosti štátneho aparátu spojené predovšetkým s trvajúcim one¬skorením alebo nedostatocnostou nevyhnutných reforiem v ob¬lasti verejnej správy.
• Rýchlost a krehkost politickej demokratizácie
Ceskoslovensko bolo krajinou, kde sa inštitúcie parlamentnej
demokracie naplno velmi rýchle rozvinuli po roku 1989. Co za¬ostávalo vo vývoji, boli inštitúcie a kultúra priamej demokracie. Existovali inštitúcie obcianskeho sektoru (neziskové, mimovlád¬ne organizácie), ale pôsobili v prostredí legislatívnej prázdnoty, ktorou boli ovplyvnené, a politickej atmosféry, ktorá ich pone¬chala v pozícii slabosti a menejcennosti.
Vývoj politického rámca štátu verejných sociálnych služieb
Pocas prvých rokov po roku 1989 bol formulovaný celkový koncept reformy sociálnej politiky a boli založené novšie inštitúcie sociálnej politiky, vrátane povinné¬ho zdravotného a sociálneho poistenia, tripartitných inštitúcií (Výbor pre hospodársku a sociálnu dohodu), regionálnych úra¬dov práce (zodpovedné za pasívnu aj aktívnu politiku zamestna¬nosti) a zavedená štátna garancia životného minima pre každého obcana.
Vývoj sociálnej politiky v Ceskoslovensku od novembra 1989 do rozdelenia štátu na konci roka 1992 môžeme rozdelit do dvoch etáp:
• Prvá etapa: november 1989 - jún 1990
Pocas tejto etapy boli prediskutované a objasnené koncepcné základy ocakávaných reforiem, a tiež aj odstránené niektoré so¬ciálne výhody komunistických funkcionárov. Okrem aktivácie slobodných masmédií a zriadenia slobodných profesionálnych združení sa rôzne dobrovolné iniciatívne skupiny zapojili do prípravy reformných plánov pre viaceré oblasti sociálnej poli¬tiky. V Slovenskej republike profesio¬nálne iniciatívy významne prispeli k formulovaniu programu politického hnutia Verejnost proti násiliu.
• Druhá etapa: júl 1990 - jún 1992
Pocas tejto etapy bola po vítazstve Hnutia za demokratické Slovensko v Slovenskej republike založená nová federálna a dve nové národné vlády s výrazne proreformnou programovou orientáciou. Sociálna politika sa rozvíjala a bola zakotvená v legislatíve ako na fede¬rálnej (Federálne ministerstvo práce a sociálnych vecí), tak aj na národnej úrovni (ceské a slovenské ministerstva práce a sociálnych vecí). Hoci spolupráca týchto troch ministerstiev nebola vždy ideálna, z politického hladiska boli ich pozície a pozície ich vlád vždy velmi podobné. Práca týchto ministerstiev môže byt charakterizovaná ako snaha o systematické nahradenie štátneho paternalizmu založením pružnejších a decentralizo¬vaných mechanizmov, ktoré by boli kompatibilné s ekonomic¬kou reformou. Tieto mechanizmy mali byt podriadené regulatívnej a výkonnej moci štátu len v nevyhnutných prípa¬doch. Z pohladu prevládajúcej politickej filozofie vlády bol tento prístup kombináciou sociálno-liberálnych a sociálno¬demokratických filozofií.
Scenár sociálnej reformy, vypracovaný a schválený na úrovni federálnej ceskoslovenskej vlády, sa stal základným konceptuál¬nym dokumentom reformy v sociálnej oblasti. Bol prijatý plán na vytvorenie univerzálneho a jednotného systému štátu verej¬ných sociálnych služieb, ktorý ponúkal:
• univerzálne povinné zdravotné a sociálne poistenie a dobro¬volné doplnkové pripoistenie pre jednotlivcov a skupiny,
• štátnu sociálnu pomoc obcanom v núdzi pod podmienkou, že sa už vycerpali všetky alternatívne možnosti sociálneho za¬bezpecenia a pomoci, alebo v prípade, ked obcan nie je schopný postarat sa sám o seba.
Základ sociálnej reformy bol definovaný ako:
• aktívna politika zamestnanosti,
• liberalizácia a pluralizácia štátu verejných sociálnych služieb s jadrom bismarckovského typu poistného systému,
• rozvoj záchrannej sociálnej siete pre ludí v núdzi.
Po volbách v Slovenskej republike prevládali strany nachádzajúce sa nalavo od politického spektra, a tiež aj populistická a nacionalistická strana. Toto prispelo k rozdeleniu Ceskoslovenska a k vytvoreniu dvoch samo¬statných štátov - Ceskej republiky a Slovenskej republiky.
POLITICKÝ KONTEXT
Otázka reformy sociálneho zabezpecenia a presadzovania vládnej sociálnej politiky sa stáva stále akútnejšou. Môžeme hovorit o problémoch priechodnosti transformácie ako celku. Obyvatelstvo chápe úroven sociálnych práv poskytovaných bývalým komunistickým sociálnym štátom ako samozrejmú, je velmi citlivé na akúkolvek ich redukciu. V tom sú odlišné problémy transformácie postkomunistických krajín východnej Európy od moderných západných štátov, ktoré postupovali od obcianskych práv k politickým a až potom k sociálnym. Preto je pochopitelné, že žiadna politická strana si v predvolebných programoch roku 1990 nekládla za ciel zasiahnut do hlbokého systému dávok dôchodkového zabezpecenia, dávok nemocenského poistenia, štátnych sociálnych dávok a dávok sociálnej starostlivosti.
Sociálna politika vládneho Hnutia za demokratické Slovensko (HZDS) po volbách v roku 1992 vychádzala pri budovaní systému sociálneho zabezpecenia z predstavy troch doplnajúcich zložiek: systému sociálneho poistenia, štátnej sociálnej podpory a sociálnej pomoci. V programe sociálnej politiky vlády však dominovala otázka politiky zamestnanosti a otázka transformá¬cie systému sociálneho zabezpecenia v smere jeho „odpojenia" od štátneho rozpoctu. V pozadí casto chaotických krokov vlády bola skutocnost, že táto vládna garnitúra mala subjektívne sklon zachovat redistributívny model sociálnej politiky, ale nutnost reštriktívnej politiky a deficitný rozpocet ju tlacil k modelu rezi¬duálnemu alebo zmiešanému. Koncepcne však na tento krok vláda nebola pripravená, a naviac, každé oklieštenie sociálnej politiky sa premietalo do znižujúcej sa popularity a podpory vládnej politiky u obcanov.
Ekonomický a politický vývoj podmienil transformáciu exis¬tujúceho štátneho sociálneho systému na systém verejného pois¬tenia. Transformácia zahrnala tak organizacný, financný aspekt, ako aj aspekt legislatívny. V 1993 bola vytvorená Národná pois¬tovna. V roku 1994 dochádza k rozdeleniu Národnej poistovne a oddeluje sa sociálne poistenie (dôchodkové zabezpecenie, ne¬mocenské poistenie) a zdravotné poistenie. Týmto aktom sa fond zamestnanosti, fond dôchodkového poistenia, fond nemocen¬ského poistenia a fondy zdravotného poistenia odclenili od štát¬neho rozpoctu. Financovanie sociálnej sféry je teda možné posudzovat len vtedy, ak okrem štátneho rozpoctu zohladnuje¬me aj rozpocty vzniknutých verejných fondov.
Ekonomický a politický vývoj podmienil transformáciu exis¬tujúceho štátneho sociálneho systému na systém verejného pois¬tenia. Transformácia zahrnala tak organizacný, financný aspekt, ako aj aspekt legislatívny. V 1993 bola vytvorená Národná pois¬tovna. V roku 1994 dochádza k rozdeleniu Národnej poistovne a oddeluje sa sociálne poistenie (dôchodkové zabezpecenie, ne¬mocenské poistenie) a zdravotné poistenie. Týmto aktom sa fond zamestnanosti, fond dôchodkového poistenia, fond nemocen¬ského poistenia a fondy zdravotného poistenia odclenili od štát¬neho rozpoctu. Financovanie sociálnej sféry je teda možné posudzovat len vtedy, ak okrem štátneho rozpoctu zohladnuje¬me aj rozpocty vzniknutých verejných fondov. Rozpad organizovaného trhu bývalých krajín RVHP, pokles dopytu po zbrojnej produkcii a rozpad CSFR prehlbili recesiu ekonomiky, vyvolali akceleráciu nezamestnanosti v SR, zmenili charakter nezamestnanosti v SR a prehlbili rozdiely na regionálnych trhoch práce. K zásadnej aktualizácii politiky zamestnanosti, reagujúcej na takto zmenené podmienky však nedošlo.
V roku 1995 zaznamenávame spomalenie postupu presunu zodpovednosti za verejné financie v prospech miestnych samo¬správ, ktoré sa uskutocnilo v podmienkach poklesu danových príjmov rozpoctov obcí a pri miernom zvýšení dotácie týchto rozpoctov zo strany štátneho rozpoctu. Rozpocty obcí sa v roku 1995 v porovnaní s predchádzajúcim obdobím stali menej závis¬lými od danových príjmov a zároven viac závislými od dotácií zo štátneho rozpoctu. Predstavuje to nárast závislosti miestnych samospráv od štátneho rozpoctu. Je to dôsledok existujúceho danového systému, ktorý namiesto toho, aby viac financných prostriedkov pochádzajúcich z výnosov daní ponechal v regió¬noch, ich koncentruje v štátnom rozpocte, odkial sa ich cast prostredníctvom centrálneho prerozdelovania vracia spät do regiónov. Tým sa prerozdelovací proces komplikuje a jeho efek¬tívnost znižuje.
Podla Štatistického úradu SR v roku 1993 bolo na Slovensku zaregistrovaných takmer 6000 nadácií a iných neziskových orga¬nizácií, v roku 1994 už 9000. Tieto organizácie zamestnávali 3568 pracovníkov na plný úväzok a 1502 pracovníkov na cias¬tocný úväzok. Pocet dobrovolníkov presiahol císlo 381 000 osôb, co svedcí o pozoruhodnom záujme obcanov prispiet takouto formou k riešeniu existujúcich problémov.
Zaciatkom januára 1996 vrcholila kampan Tretí sektor SOS vyhlásená Grémiom tretieho sektora, vrcholným reprezentantom mimovládnych organizácií. Kampan vyvolal vládny návrh záko¬na o nadáciách, ktorý vo svojej schválenej podobe nepriamo zavádza dvojstupnovost schvalovania existencie nadácií: Minis¬terstvo vnútra SR, kde sa majú nadácie registrovat, môže pred registráciou nadácie požiadat o stanovisko príslušný štátny or¬gán (v návrhu bola táto dvojstupnovost priama). Návrh zákona obsahoval viaceré diskutabilné momenty ako obmedzujúce predpisy pri hospodárení, vrátane povinnosti hospodárit podla rozpoctu , ktorý musí byt schválený do 31. marca, požadovaná povinnost oznamovat všetkých darcov a výšku darov danovému úradu, vylúcenie možnosti spolufinancovania projektov (dotáciami zo štátneho rozpoctu a súcasne z rozpoctov obcí), povinnost auditu aj pri nižšom obrate a pod. (K prvému septembru 1997 bolo podla nového zákona preregistrovaných cca 500 nadácií, ktoré spínali podmienky stanovené zákonom.)
Nevyhnutnou súcastou transformacného procesu je diferenciácia príjmov obyvatelstva. Problémové sú dve skutocnosti: Po prvé, k tejto diferenciácii dochádza z dôvodu rastu životnej úrovne prevažujúcej casti populácie, ako to bolo vo vyspelých krajinách, ale pri velmi citelnom poklese priemernej životnej úrovne. A po druhé, kritériá, na základe ktorých k tejto diferenciácii dochádza, nie sú väcšinou v spolocnosti akceptované ako spravodlivé a casto ani nie sú v súlade s kritériami prevládajúcimi vo fungujú¬cich trhových ekonomikách.
V porovnaní s rokom 1989 reálna hodnota zárobkov v SR na konci roka 1994 bola nižšia o 23,2 %. Od roku 1989 reálna hod¬nota zárobkov stúpla len dvakrát: v roku 1992 a v roku 1994. Kým priemerný rast reálnej mzdy v roku 1994 bol 4,3 bodu, v rozpoctových organizáciách vzrástli platy len o 1 bod. Nízka úroven odmenovania v rozpoctovej sfére (školstvo, zdravotníc¬tvo) bola preto na konci roka 1994 oprávnene považovaná za vážny sociálny problém.
Tento stav prispieva ku konzervácii chu¬doby alebo inej nepriaznivej situácie.
• Casto krát dochádza k zdvojeniu rol sociálnej práce, ked na jednej strane má byt pracovník k obcanom co najbližšie a pomáhat im a na strane druhej robit prieskum oprávnenosti nárokov pre priznanie dávok.
• Súcasná právna úprava neumožnuje diferencovat výšku pos¬kytovanej penažnej pomoci podla dlžky trvania stavu núdze, alebo podla snahy obcanov túto situáciu riešit.
• Právo na poskytnutie sociálnej starostlivosti je stále viazané na trvalý pobyt.
• Výplatu sociálnych dávok vykonávajú rôzne subjekty. Z dô¬vodu rozdelenia pôsobnosti je koordinácia cinností jednotli¬vých subjektov obmedzená. Jednorázové dávky vypláca obecný úrad (samosprávny celok), poverený obecný úrad je potom splnomocnený vyplácat opakované dávky a okresný úrad (štátna správa) poskytuje pôžicky a príspevky na výživu. Roly obce a štátu v dávkovej sfére splývajú.
• Výška životného minima sa niekedy dostáva nad úroven minimálnej mzdy, resp. rozdiel je minimálny.
Asi 3 % obyvatelov sa nachádza pod hranicou životného minima, a ich príjmy sú doplnované dávka¬mi sociálnej starostlivosti. Kompenzacné opatrenia po roku 1990 smerovali ku prospechu dvoch skupín obyvatelov: dôchodcov a rodín s detmi. Miera závislosti rodín na sociálnych príjmoch bola v minulosti príliš vysoká, a preto ju bolo potrebné cielavedome znížit a zároven motivovat rodiny k uspokojovaniu svojich základných potrieb z pracovných príjmov.
Sociálne oslabenie rodín má dve základné príciny: demo¬grafický a socioprofesijný charakter domácností. Preto je možné zaznamenat urcitý proces autoreprodukcie sociálne a materiálne slabších rodín. Väcšina klientov sociálnych referátov nepotrebuje len financnú výpomoc, ale predovšetkým poradenské a konzul¬tacné služby. Sociálna pomoc je väcšinou potrebná v prípade, kedy je klient pod tlakom nahromadených nepriaznivých sociál¬nych udalostí a situácií, ktoré nie je schopný riešit (napr. kombi¬nácia neúplnej rodiny a nezamestnanosti).
Už dnes je možné konštatovat, že sociálno - ekonomická situá¬cia ohrozených skupín obyvatelstva sa zmenila pôsobením štátnej sociálnej podpory, kedy má rodina pracovné príjmy a dávky sociálnej starostlivosti ich len doplnajú na úroven životného minima. Dávky sociálnej podpory pomáha¬jú vystúpit daným skupinám obyvatelstva nad hranicu chudoby. Tieto rodiny významnou mierou prestávajú byt užívatelmi dávok sociálnej pomoci. Tie rodiny, ktoré boli a sú úplne závislé na so¬ciálnych dávkach, v systéme sociálnej pomoci zostanú.

5. SOCIÁLNA POLITIKA NA SLOVENSKU PO ROKU 2002
V rámci programového vyhlásenia vlády sa vláda SR po volbách 2002 zaviazala k radikálnym reformám a deklarovala svoj program v Národnej rade Slovenskej republiky. Vláda si dala konkrétne ciele, pre zlepšenie pracovných, sociálnych a životných podmienok všetkých obcanov. Tieto ciele a postupy, boli v minulosti niekolkokrát korigované pre nejednotnost programových cielov jednotlivých politických strán a nízku sociálnu únosnost transformacného a reformného procesu u obcanov.
V oblasti sociálnej politiky sa zamerala na tieto sféry:
1. Dôchodková reforma
2. Sociálne zabezpecenie
3. Nezamestnanost
4. Rodina
5. Sociálne služby
Zhruba od novembra 2002, bol predložený prvý balícek sociálnych zákonov a sociálna politika sa stala jedným z dominantných fenoménov slovenského verejného života. Obsah zmien, ktoré sú dnes implementované do praxe je postavený na týchto princípoch:
1. Nová sociálna politika odmieta vnímat sociálne odkázaných a nezamestnaných obcanov, ako pasívny subjekt štátnej sociálnej pomoci
2. Nová sociálna politika podriaduje všetky parametre sociálneho systému princípu "Pracovat sa oplatí"
3. Nová sociálna politika po prvýkrát za posledných 50 rokov vytvára úcinné legislatívne predpoklady pre zapájanie samosprávy, obcianskej spolocnosti a Cirkví do riešenia sociálnych, problémov, regiónov a komunít, cím nadväzuje na stárocnú tradíciu sociálnej participácie a angažovanosti na našom území
4. Nová, sociálna politika podporuje a rešpektuje individuálnu volbu a vlastnícke práva obcana v oblasti penzijného zabezpecenia.
Nová sociálna politika obsahuje princípy, ktoré sú premietnuté v troch hlavných reformácii ktoré sa zacali realizovat prakticky okamžite po nástupe vlády SR v októbri 2002. Jedná sa o:
1. Reforma systému sociálnej pomoci a rodinnej politiky
2. Reformu trhu práce a politiky zamestnanosti
3. Reformu dôchodkového systému a sociálneho - poistenia
Každá z oblastí obsahuje tri princípy „motivácia obcana, aktivita obcana a odmena pre obcana".
Motivácia - znamená jasne zadefinované a jednoduché pravidlá fungovania a úcasti v sociálnom systéme.
Aktivita - znamená celý rad nástrojov, ktoré umožnujú postupný prechod z oblasti záchrannej sociálnej siete do pracovnej aktivity, ale aj výraznejší vplyv jednotlivca na zabezpecenie dôstojného života v starobe.
Odmena - predstavuje spravodlivý výsledok úsilia a iniciatívy obcana.
Rok 2003 bol rokom legislatívnej prípravy novej sociálnej politiky. Od jesene 2002 boli Ministerstvom práce, soc. vecí a rodiny SR predložené množstvá právnych noriem a strategických dokumentov, z ktorých najzásadnejších je 10 reformných zákonov. Tie tvoria základ novej sociálnej politiky, ktorý predstavuje ucelenú alternatívu riešenia sociálnych problémov, oproti starému systému. Tento koncept je novou cestou Slovenska, ktorý zachytáva a reaguje aj na aktuálne trendy a problémy modernej spolocnosti v celoeurópskom kontexte.
V priebehu roku 2004 sa v praxi SR zacal uplatnovat nový systém, sociálnej politiky a politiky trhu práce. Ocakávaným výsledkom rozsiahlej reformy v previazaní s dalšími reformnými krokmi je vyšší udržatelný ekonomický rast sprevádzaný rastom zamestnanosti a reálnej životnej úrovne pre široké vrstvy obyvatelstva. Pozitívne efekty sa v plnom rozmere môžu prejavit až s novým casovým odstupom.
Orgánmi štátnej správy v oblasti sociálnych vecí a služieb zamestnanosti sú:
a) Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky
b) Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny - bývalý krajský úrad
c) príslušný úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. - bývalý okresný úrad
Od 1. Januára 2004 pôsobia úrady práce a sociálne odbory „pod jednou strechou" a podliehajú novozriadenému ústrediu práce, sociálnych vecí a rodiny. Uvedená organizacná zmena integruje sociálne agendy, redukuje pocet administratívnych pracovníkov a prináša aj lepšie služby pre obcana v regiónoch Slovenska.

a. Hlavné princípy sociálnej politiky
Fungujúce trhové hospodárstvo samo o sebe nezabezpecuje demokratický a humánny vývoj v spolocnosti, štrukturálne rozdiely nezmiernuje, ale zvycajne prehlbuje. Základné princípy trhu sú v kolízii s princípmi soc. politiky.
Osobná zodpovednost obcana individuálna zodpovednost jednotlivca za svoj vlastný osud.
Igor Tomeš uvádza nasledovné princípy:
- p. univerzality - zásada všeobecnosti pre všetkých ludí
- p. uniformity - zásada rovnosti, všetkým rovnako podla jednotných pravidiel
- p. komplexnosti - zásada úplnosti, aby vhodne boli komplexne kryté všetky soc. udalosti.
- p. adekvátnosti - zásada primeraností - dávky adekvátne - primerané
- p. garancie - zásada zarucenosti, aby bola garantovaná sociálna pomoc
- p. participácie - zásada úcasti (právna podpora a ekonomická podpora)

b. Nástroje sociálnej politiky
Sociálna politika sa realizuje pomocou nástrojov rôzneho druhu. Dôležité je, aby sa rešpektovali základné princípy sociálnej politiky, pôsobili v jej intenciách a umožnovali naplnat ciele a funkcie sociálnej politiky. Základným nástrojom v každej demokratickej spolocnosti je právny poriadok a v jeho rámci sociálno - právna legislatíva. Z iného pohladu môže íst napr. o systém daní a transferových platieb, ci o inštitúcie a inštitúty sociálnej politiky (sociálne poistené, inštitút opatrovatelstva, sociálne služby) alebo tiež o nadacné, charitatívne, cirkevné a iné dobrocinné aktivity. Sociálna politika musí vždy pracovat s dvoma základnými typmi nástrojov: s urcitým dlhodobým programom (plánom) a s nástrojmi zameranými aktuálne a krátkodobo, ku ktorým môžeme zariadit najmä kolektívne vyjednávanie.
Program a plán majú svoje miesto v sociálnej politike, pokial ide o presadzovanie dlhodobých zámerov. Dnes môže mat plán svoje miesto v sociálnej politike, lebo predstavuje prostriedok, spôsob, techniku dosahovania programových cielov. Vnímame ho ako nástroj, technickú záležitost ako hladanie ciest k dosiahnutiu cielu, akými prostriedkami, akými krokmi ich realizovat.

c. Kolektívne vyjednávanie
je nástrojom sociálnej politiky je to nepretržite prebiehajúci proces, založený na kompromisoch medzi sociálnymi partnermi. Sociálny dialóg sa uskutocnuje na troch úrovniach:
Makroúroven - uzatváranie generálnych dohôd
Medziúroven - tvorba kolektívnych zmlúv vyššieho stupna
Mikroúroven - konkretizácia kolektívnych zmlúv vyššieho stupna a realizácie kolektívneho vyjednávania v podniku /podnikové kolektívne zmluvy/. Sociálne partnerstvo, sociálny dialóg, tripartita a kolektívne vyjednávanie sú súcastou základných ludských práv a slobôd. Tripartita je podla Medzinárodnej organizácie práce považovaná za hospodárske a sociálne partnerstvo medzi štátom, zamestnávatelmi a zamestnancami. Tripartitné vyjednávanie ako nový ponovembrový prvok má u nás históriu od roku 1990, kde v októbri prejavom slobodnej vôle troch strán - vlády, zamestnávatelov a odborov bola založená Rada hospodárskej a sociálnej dohody SR. Každý zo sociálnych partnerov si základné práva nárokuje pre seba a súcasne ich priznáva druhému partnerovi, spravidla si potom sociálni partneri vzájomne uznávajú aj dalšie individuálne i kolektívne práva a spolocensko-politické ciele. Sociálni partneri vzájomne akceptujú existenciu a hospodárske funkcie druhého, ako vecne a spolocensky oprávnené. Sociálne partnerstvo je legitímnym priestorom autonómnosti sociálnych partnerov. Nevyhnutnou podmienkou vzniku a fungovania sociálneho partnerstva je právne vymedzený a spolocensko-politický legitímny priestor, v ktorom sa môžu sociálni partneri ako autonómni úcelne organizovat a zodpovedne kooperovat. Bázu tohto autonómneho priestoru vytvárajú základné obcianske práva, zarucujúce slobodu združovania i autonómiu pri kolektívnom vyjednávaní a uzatváraní zmlúv. Štruktúra zastupovania záujmov odzrkadluje štruktúru spolocensko-politického systému. Stav, vývoj, rozpornost spolocenskej štruktúry sa premieta do podoby a štruktúry zastupovania záujmov. Vytvorenie inštitucionálnych a legislatívnych predpokladov realizácie sociálneho partnerstva je len jednou z podmienok naplnenia jeho idey a spolocenských funkcií. Druhou nevyhnutnou podmienkou je spolocenská akceptácia týchto inštitúcií - zo strany spolocenských a politických subjektov i jednotlivými obcanmi. Prvá podmienka je súcastou inštitucionálnej transformácie spolocnosti, druhá predpokladá transformáciu spolocenského vedomia a spolocensko-politickej kultúry.
Rada hospodárskej a sociálnej dohody Slovenskej republiky ako spolocný iniciatívny, konzultacný a dohodovací orgán vlády, odborov a zamestnávatelov sa výraznou mierou podielal na formovaní hospodárskej a sociálnej politiky na makroúrovni. Charakteristickým znakom bola jeho dobrovolnost a hladanie vzájomne prijatelných riešení v oblasti svojej pôsobnosti na báze vyjednávania a konsenzu. V období vzniku tripartity bol štát ešte monopolným zamestnávatelom a podnikatelom - vláda teda predstavovala aj stranu zamestnávatelov.
Rada hospodárskej a sociálnej dohody Slovenskej republiky bola spolocným orgánom, ktorý reprezentoval subjekty tripartitných vztahov - vládu, odbory a zamestnávatelov. Bola vytvorená na základe dohody, ktorú 30. októbra 1990 podpísala vláda SR, Konfederácia odborových zväzov SR, Konfederácia umenia a kultúry SR a Rada podnikatelských zväzov a združení (ktorá sa neskôr pretransformovala na AZZZ SR). Bola nezávislým, dohodovacím a iniciatívnym orgánom, ktorý si v procese tripartitných rokovaní kládol za ciel dosiahnut vzájomnú dohodu alebo zaujat zodpovedajúce stanovisko v zásadných hospodárskych, sociálnych a mzdových otázkach, v otázkach pracovnoprávnych vztahov a zamestnanosti. Rada umožnovala vzájomne rešpektovanou formou dialógu udržat sociálny mier. Nie vždy boli vztahy sociálnych partnerov ideálne. Toho dôkazom bolo aj prerušenie sociálneho dialógu v roku 1997. Odbory, ktoré s vládou prerušili sociálny dialóg, trvali na svojich podmienkach návratu za rokovací stôl. Bolo to zrušenie mzdovej reguláciu a príprava a prijatie zákona o tripartite. Mzdová regulácia bola zrušená v decembri 1998 a sociálny dialóg sa obnovil.
Ihned po obnovení sociálneho dialógu sa zacali intenzívne práce na príprave zákona o tripartite. Zákon o hospodárskom a sociálnom partnerstve ( zákon o tripartite) bol 12. mája 1999 Národnou radou SR schválený a jeho úcinnost zacala 15. júna 1999. Zákon presnejšie stanovoval okruh prerokovávaných oblastí, definoval reprezentatívnost sociálnych partnerov ( odborov a zamestnávatelov), stanovoval postup pri opätovnom prerokovaní materiálov a zabezpecoval financnú stránku fungovania sociálneho dialógu na národnej úrovni. Prijatie zákona o tripartite nesplnilo slubované ocakávania. Proces vyjednávania sa nezoperatívnil, skôr nastali problémy pri neuznášania schopnosti sociálnych partnerov na rokovaní a opakovaným prerokovávaním materiálov sa predlžoval legislatívny proces.
Úcinnost zákona o tripartite skoncila k 31. 12. 2004. V novembri 2004 sa stretli sociálni partneri na poslednom rokovaní Rady hospodárskej a sociálnej dohody SR v zmysle zákona c. 106/1999 Z.z. o tripartite a všetky strany vyjadrili záujem pokracovat v sociálnom dialógu v novej forme. V novembri 2004 sociálni partneri podpísali Deklaráciu zástupcov vlády SR, Konfederácie odborových zväzov SR, Asociácie zamestnávatelských zväzov a združení SR a Republikovej únie zamestnávatelov k budúcej forme fungovania sociálneho dialógu. Je to dokument, ktorý ukoncil starú formu fungovania dialógu a naštartoval novú. Sociálni partneri sa dohodli na novom názve rady Rada hospodárskeho a sociálneho partnerstva SR.
S úcinnostou od 1. decembra 2004 bol schválený Štatút Rady hospodárskeho a sociálneho partnerstva SR, ktorý vymedzoval postavenie, hlavné úlohy, zásady cinnosti a zloženie rady. V januári 2005 bol schválený Rokovací poriadok Rady hospodárskeho a sociálneho partnerstva SR, ktorý upravoval spôsob predkladania materiálov na rokovanie rady, prípravu a spôsob rokovania rady, prijímanie záverov a vyhotovovanie záznamov z rokovania rady.
Po nástupe vlády v roku 2006 zacala intenzívna príprava opät na zákone o tripartite. S úcinnostou od 1.4.2007 platí zákon c. 103/2007 Z. z. o trojstranných konzultáciách na celoštátnej úrovni a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Hospodárska a sociálna rada SR sa zriadila ako konzultacný a dohodovací orgán vlády a sociálnych partnerov na celoštátnej úrovni.
Na tomto zákone sa uzniesla Národná rada Slovenskej republiky 9. februára 2007.
Tento zákon v Cl. I § 1 hovorí : že úcelom tohto zákona je podpora úcinného sociálneho dialógu na celoštátnej úrovni medzi štátom a zamestnávatelmi a zamestnancami (dalej len „sociálny partner“) prostredníctvom svojich zástupcov, ako demokratického prostriedku riešenia hospodárskeho a sociálneho rozvoja, rozvoja zamestnanosti a zabezpecenia sociálneho mieru.
V § 2 tento zákon upravuje trojstranné konzultácie na celoštátnej úrovni medzi štátom a sociálnymi partnermi, ktorí prostredníctvom svojich zástupcov vzájomne vyjednávajú a prerokúvajú zásadné otázky hospodárskeho a sociálneho rozvoja a rozvoja zamestnanosti s cielom dosiahnut dohodu o týchto otázkach, a zriadenie, zloženie a zásady cinnosti Hospodárskej a sociálnej rady Slovenskej republiky.
d. Kolektívna zmluva
Tažisko funkcie odborových orgánov pri zastupovaní záujmov zamestnancov spocíva v uzatváraní kolektívnych zmlúv. Úloha odborových orgánov v tejto oblasti vychádza predovšetkým z Dohovoru MOP c. 154 z roku 1981 o podpore kolektívneho vyjednávania a z Odporúcania MOP c. 163 z roku 1981 o podpore kolektívneho vyjednávania a je v súlade s Odporúcaním MOP c. 91 z roku 1951 o kolektívnych dohodách.
Kolektívna zmluva je dvojstranným právnym úkonom. Možno ju považovat za pramen práva s rovnakými právnymi následkami ako má zákon. Nároky, ktoré vznikli z kolektívnej zmluvy jednotlivým zamestnancom sa uplatnujú a uspokojujú ako ostatné nároky zamestnancov z pracovného pomeru. Možno ich vymáhat súdnou cestou. Kolektívna zmluva nemá zákonom vymedzený obsah. Jej obsah vychádza z princípu zmluvnej volnosti ako aj z autonómneho postavenia zmluvných partnerov.
Oprávnenie vyjednávat a podpisovat kolektívnu zmluvu za zamestnancov na úrovni podniku ako orgán zamestnancov môže odborová organizácia, alebo zamestnanecká rada, resp. zamestnanecký dôverník. Právo kolektívne vyjednávat a uzatvárat kolektívnu zmluvu je základným odborovým právom, ktoré prislúcha výlucne príslušnému odborovému orgánu. Zamestnanecká rada ani zamestnanecký dôverník nemajú oprávnenie uzatvárat kolektívnu zmluvu so zamestnávatelom.
Odborový orgán pri kolektívnom vyjednávaní zo zákona zastupuje záujmy všetkých zamestnancov bez ohladu na ich clenstvo v odboroch. V praxi to znamená, že kolektívna zmluva sa vztahuje na všetkých zamestnancov. Ak u zamestnávatela pôsobí jedna odborová organizácia, ona je výlucným partnerom zamestnávatela pre kolektívne vyjednávanie. V prípade pôsobenia viacerých odborových organizácií v zamestnávatelskej organizácii, tieto pri kolektívnom vyjednávaní musia konat spolu alebo sa musia medzi sebou a so zamestnávatelom dohodnút inak. V praxi sa najcastejšie uplatnuje spôsob, ked sa do jednej kolektívnej zmluvy zakomponujú požiadavky oboch odborových organizácií ako zástupcov zamestnancov tak, ako sa oni medzi sebou dohodnú. Na druhej strane, ak by sa odborové organizácie medzi sebou nedohodli na obsahu KZ, kolektívne vyjednávanie by bolo zablokované a KZ by nebolo možné uzavriet.
Príslušný odborový orgán ( t.j. orgán odborovej organizácie, spravidla závodný výbor) je partnerom zamestnávatela v kolektívnom vyjednávaní. Obe strany KZ ( zamestnávatel i odborová organizácia) majú rovnocenné právne postavenie, t.j. sú rovnoprávni. Zmluvné strany sú povinné vzájomne spolu rokovat a poskytovat si dalšiu požadovanú súcinnost, pokial nebude v rozpore s ich oprávnenými záujmami. Ak nedôjde k dohode o obsahu kolektívnej zmluvy, spor sa rieši pred sprostredkovatelom, prípadne následne pred rozhodcom v zmysle zákona o kolektívnom vyjednávaní. Rozhodnutie rozhodcu vlastne nahradí kolektívnu zmluvu. Dorucením rozhodnutia rozhodcu, ktorým upravuje obsah KZ, zmluvným stranám je táto KZ uzatvorená. Uvedený zákon umožnuje pri splnení urcitých zákonom ustanovených podmienok štrajkovat za uzavretie KZ. Žiaden zákon neustanovuje, kto predkladá návrh KZ. Vo väcšine prípadov je to odborový orgán. Predložením písomného návrhu KZ druhej zmluvnej strane zacína proces kolektívneho vyjednávania. Proces kolektívneho vyjednávania musia partneri zacat najneskôr 60 dní pred uplynutím platnosti existujúcej KZ. Druhá strana má povinnost odpovedat do 30 dní od obdržania návrhu KZ. V odpovedi má zaujat stanovisko k navrhnutým záväzkom, prípadne môže predložit svoj protinávrh jednotlivých záväzkov v ktorom reaguje na predložený návrh KZ. Po uzavretí KZ odborový orgán má zo zákona povinnost, aby najneskôr do 15 dní oboznámil s obsahom KZ všetkých zamestnancov, nie len clenov odborov.
V podnikových KZ možno dojednat nároky v rovnakom alebo vo väcšom rozsahu ako sú dojednané v odvetvovej KZ. Záväzky, ktoré by boli v podnikovej KZ pod úrovnou odvetvovej KZ sú zo zákona neplatné.
V zmysle Zákonníka práce kolektívna zmluva upravuje pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky zamestnávania, vztahy medzi zamestnávatelmi a zamestnancami, vztahy medzi zamestnávatelmi alebo ich organizáciami a jednou alebo viacerými organizáciami zamestnancov výhodnejšie ako upravuje zákon, alebo iný pracovnoprávny predpis, ak to Zákonník práce alebo iný pracovnoprávny predpis výslovne nezakazuje, alebo ak z ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýlit. Nároky, ktoré vznikli z kolektívnej zmluvy jednotlivým zamestnancom sa uplatnujú a uspokojujú ako ostatné nároky zamestnancov z pracovného pomeru.
KZ možno uzavriet len na urcitú dobu . Doba platnosti kolektívnej zmluvy nie je urcená právnym predpisom. Doba na ktorú sa KZ uzatvára je vecou dohody zmluvných strán. Táto doba musí byt výslovne uvedená v KZ. Pokial nie je uvedená v KZ zákon predpokladá, že KZ bola uzatvorená na jeden rok ( 12 mesiacov).
V praxi sa uzatvára KZ spravidla na 1 rok. Je tendencia uzatvárat KZ na viac rokov s podmienkou, že o mzdových otázkach sa bude vyjednávat každý rok.
Môžeme rozlíšit rôzne typy kolektívnych zmlúv:
- generálnu dohodu, ktorá vymedzuje vzájomné záväzky vlády, podnikatelských a odborových zväzov v hospodárskej a sociálnej politike kolektívne zmluvy vyššieho typu. Sú uzatvárané medzi urcitými zamestnávatelskými a odborovými zväzmi.
- Podnikové kolektívne zmluvy - sú uzatvárané medzi príslušným odborovým orgánom a zamestnávatelom pre urcitý podnik.
Uvedené nástroje sociálnej politiky predstavujú urcitý systém, ktorý sa vyvíja a skvalitnuje vzhladom ku konkrétnym zámerom sociálnej politiky.


2. SOCIÁLNE ZABEZPECENIE

Sociálne zabezpecenie - všetko, co predstavuje sociálnu starostlivost, pomoc ludom a ochranu v prípade:
- ohrozenia zdravia a choroby
- nezamestnanosti
- zdravotného poškodenia a invalidity
- pracovného úrazu a choroby z povolania
- staroby
- úmrtia živitela

Sociálne zabezpecenie je pomerne zložitou sústavou spolocenských vztahov, prostredníctvom ktorých sa zabezpecuje obcan (osoby) v urcitých životných situáciách, sociálnych udalostiach.
Sociálna udalost je podmienená životnou situáciou, môže byt prirodzená alebo neprirodzená.
Sociálne zabezpecenie v širšom zmysle slova vyjadruje súbor inštitúcií, zariadení a cinností na predchádzanie, zmiernovanie a odstranovanie problémových sociálnych situácií obcanov, ktorí v dôsledku sociálnej situácie (núdze) takúto pomoc potrebujú a je súcastou soc. politiky.
Právo sociálneho zabezpecenia nie je kodifikovaným právnym odvetvím. Je obsahom viacerých právnych predpisov, nájdeme vo viacerých oblastiach právnej náuky:
všeobecné právne predpisy – Ústava SR, dohovor o ludských právach, Európska sociálna charta, Zákon o rodine, Zákon o správnom konaní ...
dôchodkové zabezpecenie a nemocenské poistenie (systém soc. poistenia), systém štátnej sociálnej podpory, zamestnanost,...

SYSTÉM sociálneho zabezpecenia:
1. sociálne poistenie
2. štátna sociálna podpora
3. sociálna pomoc
Právna úprava všetkých týchto troch castí má relatívne stabilizovanú štruktúru pozostávajúcu: - z hmotnoprávnej úpravy – reglementujúcu stránku osobnú, vecnú, inštitucionálnu, financnú
- z procesnoprávnej úpravy
Hmotné právo – materiálne – predstavuje práva a povinnosti
Procesné právo – formálne – predstavuje postupy pri uplatnovaní hmotného práva
1. SOCIÁLNE POISTENIE
je prejavom prechodu od paternalizmu k priamej participácii, má snahu naplnovat princíp sociálnej spravodlivosti, je ukazovatelom sociálnej zodpovednosti voci sebe a svojej rodine. Jeho cielom je udržat primeraný životný štandard obcanov.
Inštitucionalizovaný systém, v ktorom obcan sám alebo ten, kto obcana zabezpecuje pre prípad vzniku poistnej udalosti.
Sústava nároková a príspevková - zaistuje sociálne potreby obcanov vo všetkých prípadoch, ked sa jedná o sociálnu udalost spojenú so stratou príjmu – choroba, staroba, strata živitela, úraz. Má urcité pravidlá, inštitúcie, ale existujú aj doplnkové možnosti. Toto poistenie je zvýhodnované zo strany štátu spravidla tým, že bud platby do tohto poistenia alebo platby z tohto poistenia sú oslobodené od dane.
Znaky poistenia: povinné (zákonom stanovené), urcený je osobný rozsah soc. poistenia ( presne stanovený okruh povinne poistených osôb i platcov za osoby), zákonom stanovený vecný rozsah a obsah, zákon stanoví spôsob správy a fungovanie v európskom a svetovom systéme. Má tri subsystémy:
1. základný systém soc. poistenia
2. doplnkový systém soc. poistenia
3. individuálny súkromný systém soc. poistenia
Sociálne poistenie je povinné, zákonom uložené poistenie. Zákon stanoví rozsah – okruh povinne poistených osôb a okruh platcov poistného, stanovuje aj vecný rozsah - poistné sociálne udalosti, podmienky vzniku a trvania nároku, stanoví aj spôsob správy a financovania

Hlavné princípy základných sústav sociálneho poistenia:
Univerzalita: zásada všeobecnosti vyžaduje rozlíšit základnú sústavu na všetky osoby žijúce na území urcitého štátu a zarucit im jednotnú základnú dávku pri splnení zákonom stanovených podmienok pre vznik poistnej udalosti
Uniformita: zásada rovnosti, je výrazom úsilia zabezpecit všetky oprávnene osoby podla rovnakých jednotných pravidiel, ale nie všetkým rovnako. Nevylucuje diferenciáciu dávok, ak sú rovnaké pravidlá a je vylúcené subjektívne posudzovanie
Komplexnost: zásada úplnosti. Je požiadavka, aby vhodnou kombináciou vecných a penažných dávok boli komplexne (úplne) kryté všetky sociálne udalosti, ktoré možno ocakávat v urcitej zemi na urcitom stupni sociálno-ekonomického vývoja
Adekvátnost: zásada primeranosti. Znamená primeranost dávok a služieb sociálnym potrebám a individuálnemu pricineniu. Obe snahy našli výraz v sociálnej solidarite.
Garancia: zásada záruky, má charakter právny a ekonomický. Právna záruka – je miera a spôsob realizácie ústavou zarucených obcianskych práv ( sociálna istota) a možnost súdneho preskúmania rozhodnutia správnych orgánov v individuálnych prípadoch. Ekonomická záruka je daná zárukami solventnosti zárukami sústavy a prípadnými subvenciami štátu.
Participácia: zásada úcasti, má podobu ekonomickú a právnu. Ekonomická cast môže mat podobu zaplatenia „budúcej dávky“ alebo priplatenie si na lepšiu dávku – úcast na financovaní základných štátom zarucených dávok a služieb. Právna úcast môže mat povahu úcasti na riadení alebo kontrole.
Soc. poistenie môže byt:
- krátkodobé: v nemoci, materstve, v nezamestnanosti
- dlhodobé: dôchodkové, penzijné – poistenie v starobe, v invalidite, strate živitela.

Delenie sociálneho poistenia ( medzinárodná klasifikácia)
• úrazové
• nemocenské
• zdravotné
• poistenie v materstve
• poistenie v starobe
• poistenie invalidity
• poistenie pozostalých
• poistenie v nezamestnanosti

Subsystém dôchodkového poistenia – rieši dlhodobé následky sociálnych udalostí, ako je staroba, choroba, invalidita, smrt živitela. Druhy dávok: starobný, invalidný, sirotský, vdovský, vdovecký dôchodok
Subsystém nemocenského poistenia – sociálne udalosti, ktoré vyvolávajú životné udalosti s potrebou krátkodobého zabezpecenia: materstvo, tehotenstvo, práceneschopnost z dôvodu choroby alebo úrazu, ošetrovanie clena rodiny. Základom nároku na dávku je úcast na nemoc. poistení, vzniká priamo zo zákona (zák. 461/2003 Z.z.), faktickým dnom nástupu do zamestnania. Druhy dávok: ošetrovanie clena rodiny(OCR), pomoc v materstve (PvM), podpora pri OCR, nemocenské dávky.

DÔCHODKOVÁ REFORMA
Cielom dôchodkovej reformy, ktorá sa zacala 1. januára 2004, sú vyššie a spravodlivejšie dôchodky, o ktorých budú môct obcania sami rozhodovat. Nový dôchodkový systém je pre štát financne udržatelnejší, vdaka viacerým zdrojom financovania aj bezpecnejší a ocakáva sa tiež jeho pozitívny prínos pre slovenskú ekonomiku.
Dôchodkový systém, ktorý na Slovensku fungoval do 31. decembra 2003, bol nespravodlivý a z dlhodobého hladiska pre štát neudržatelný. Všetci ludia dostávali približne rovnaké dôchodky bez ohladu na to, kolko zarábali a aké odvody platili do Sociálnej poistovne. Navyše, peniaze v Sociálnej poistovni na výplatu dôchodku zacínajú, najmä pre nepriaznivý demografický vývoj, chýbat.
Starý dôchodkový systém, platný do konca roka 2003, bol nespravodlivý a nemotivujúci, pretože:
• Obcania dostávali približne rovnaké dôchodky bez ohladu na to, kolko zarábali a aké odvody platili do Sociálnej poistovne. Inak povedané, tí, co zarábali nadpriemerne, prispievali na dôchodky tým, co zarábali podpriemerne, a preto sa obcania platbe odvodov vyhýbali.
• Pri výpocte dôchodku brala Sociálna poistovna do úvahy len 5 zárobkovo najlepších rokov z posledných 10 rokov pred odchodom do dôchodku, pocas ktorých mohol mat obcan nižší príjem ako v mladšom veku.
• Existovala maximálna výška dôchodku, takže nikto nemohol mat vyšší dôchodok ako zákonom stanovené maximum (do 31. 12. 2003 to bolo 9 219 Sk)
• O každorocnom zvyšovaní dôchodkov (tzv. valorizácii) rozhodovali politici v parlamente, takže zvyšovanie dôchodkov bolo zvycajne predmetom politickej diskusie.
Tradicný dôchodkový systém, reprezentovaný Sociálnou poistovnou, funguje na priebežnom princípe. To znamená, že súcasní pracujúci povinne platia odvody do Sociálnej poistovne, ktoré sa hned vyplatia súcasným dôchodcom. Dnešní pracujúci veria, že ked oni budú v dôchodku, ich pracujúce deti im budú financovat ich starobné dôchodky. Sociálna poistovna však môže vyplatit na dôchodkoch len tolko, kolko vyberie.
Kedže sa rodí coraz menej detí a ludia žijú dlhšie, coraz menej pracujúcich pracuje na coraz viac dôchodcov. Ak by v dôchodkovom systéme nedošlo k žiadne zmene, v roku 2040 by 100 pracujúcich financovalo dôchodky 136 dôchodcom, kým dnes pripadá na 100 pracujúcich 72 dôchodcov.
Štát by bez reformy nebol schopný uniest toto bremeno a musel by bud výrazne znížit dôchodky, zvýšit odvody súcasných pracujúcich, alebo oboje naraz. Ocakávaná dlžka života Slovákov pri narodení je v súcasnosti 77,6 roka pre ženy a 69,5 roka pre mužov. Tento vek sa bude postupne predlžovat. O 50 rokov budú (naše deti) žit priemerne o vyše 2 roky dlhšie.
V rámci nového dôchodkového systému je možné sa rozhodnút, ako sa zabezpecit na svoj budúci starobný dôchodok.
Obcan si môže vybrat:
• ci zostanete prispievat výlucne do 1. piliera, alebo rozdelí svoje odvody medzi 1. a 2. pilier
• v akom veku odíde do dôchodku
• cí po odchode do dôchodku zostane dalej pracovat
• svoju dôchodkovú správcovskú spolocnost aj dôchodkový fond, prostredníctvom ktorého bude svoje peniaze investovat (ak vstúpi do 2. piliera)
• v akej forme bude poberat svoj starobný dôchodok z 2. piliera (ak vstúpi do 2, piliera).
Piliere dôchodkového systému:
1. pilier - povinný
Ide o tzv. priebežný dôchodkový systém, ktorý reprezentuje Sociálna poistovna. Do tohto piliera sú v súcasnosti zapojení všetci obcania v aktívnom veku a ich zamestnávatelia, ktorí povinne platia z každej mzdy odvody. Sociálna poistovna vyzbierané peniaze hned používa na výplatu dôchodkov pre súcasných dôchodcov. Ked aktívny obcan odíde do dôchodku, Sociálna poistovna mu pravidelne vypláca jeho starobný dôchodok, 1. pilier v rámci dôchodkovej reformy prešiel viacerými zmenami. Od 1. januára 2004 Sociálna poistovna vypocítava obcanovi starobný dôchodok z 1. piliera podla spravodlivejšej metódy, ktorá berie do úvahy pocet odpracovaných rokov aj príjem obcana za celý aktívny život. Okrem starobných dôchodkov Sociálna poistovna vypláca aj pozostalostné a invalidné dôchodky.
2. pilier - povinný
Ide o súkromný, tzv. kapitalizacný alebo sporivý pilier, ktorý reprezentujú súkromné dôchodkové správcovské spolocnosti. Na Slovensku vznikol 1. januára 2005. Ak sa obcan zapojí do 2. piliera, cast odvodov, ktoré zamestnávatel zatial platil do Sociálnej poistovne, pôjde na jeho osobný dôchodkový' úcet ním vybranej dôchodkovej správcovskej spolocností. Celková výška odvodov sa nezmení, len sa rozdelí medzi 1. pilier a 2. pilier. Peniaze na svojom úcte sa budú prostredníctvom dôchodkových fondoch investovat a zhodnocovat tak, aby ich hodnota postupne rástla a pri odchode do dôchodku bola co najvyššia. V tomto prípade bude dostávat starobný dôchodok z dvoch zdrojov - prvú cast zo Sociálnej poistovne (1. pilier) a druhú cast zo svojich penazí, nasporených a zhodnotených na svojom osobnom dôchodkovom úcte (2. pilier) pricom za obdobie, ked prispieval súcasne do 1. aj 2. piliera, bude jeho dôchodok z 1. piliera znížený o polovicu a nahradený práve dôchodkom z 2. piliera.
Skúsenosti z iných krajín ukazujú, že každá koruna, investovaná v dôchodkových fondoch (2. pilier) priniesla z dlhodobého hladiska vyšší výnos ako koruna zaplatená do štátneho systému (1. pilier). To znamená, že pri dlhodobom sporení a investovaní v 2. pilieri by starobný dôchodok súhrnne z 1. a 2. piliera mal byt vyšší ako starobný dôchodok výlucne z 1. piliera (Sociálna poistovna).
Výhodou vstupu do 2. piliera je aj to, že peniaze na osobnom dôchodkovom úcte budú súkromným majetkom a v prípade úmrtia ich zdedia pozostalí. Súkromné dôchodkové správcovské spolocnosti (DSS), ktoré budú prostredníctvom dôchodkových fondov zhodnocovat peniaze na osobnom dôchodkovom úcte, budú fungovat podla prísnych pravidiel a pod dôslednou kontrolou štátu.
Štát bude aj finálnym garantom fungovania 2. piliera.
3. pilier - dobrovolný
Bez ohladu na to, ci sa obcan rozhodne vstúpit aj do 2. piliera alebo zostane prispievat výlucne do Sociálnej poistovne (1. piliera), bude si môct tak ako doteraz na dôchodok zabezpecit navyše aj v doplnkových dôchodkových poistovniach (DDP), ktoré reprezentujú tzv.3. pilier dôchodkového systému. Prispievanie do DDP (3. pilier) je dobrovolné. Zo svojej mzdy platí obcan podla vlastného uváženia a istou ciastkou zvycajne prispieva aj zamestnávatel. Zabezpecenie na dôchodok v 3. pilieri je danovo zvýhodnované štátom.
Aj tretí pilier prechádza v rámci reformy výraznými zmenami.

2. SOCIÁLNA POMOC
je urcená sociálne najodkázanejším obcanom na pokrytie ich potrieb a má ich viest k aktivácii na prekonanie subjektívnych soc. situácií. Je financne zabezpecovaná zo štátneho rozpoctu, rozpoctu obcí a neštátnych subjektov poskytujúcich túto pomoc, hradia sa z daní a nie sú závislé za zaplatení príspevku ci poistného.
Sociálna pomoc sa definuje ako soc. prevencia riešenia hmotnej alebo sociálnej núdze v dôsledku ktorej si obcan nemôže sám ani s pomocou rodiny zabezpecit základné nevyhnutné životné podmienky a riešenie sociálnej núdze v dôsledku tažkého zdravotného postihnutia.
Dávka sa získava:
• po splnení podmienok nároku, teda zo zákona bez príjmovej alebo majetkovej podmienky
• po splnení ekonomickej (príjmovej alebo majetkovej) podmienky s priznaním oprávneného úradu
• poskytuje sa po individuálnom posúdení situácie obcana a jeho rodiny
• základom je stanovenie životného minima
Dávka v hmotnej núdzi a príspevky k dávke sa poskytujú:
• v penažnej forme,
• vecnej forme,
• v kombinovanej forme.
Dávka vo vecnej forme je jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie.

Ciel sociálnej pomoci vrátane sociálnych služieb je snaha, aby obcan
- získal schopnost zabezpecovat svoje potreby vlastným pricinením.
- zmiernit alebo prekonat s aktívnou úcastou obcana hmotnú alebo sociálnu núdzu
- zabezpecit základné životné podmienky
- zabranovat prícinám vzniku, prehlbovania alebo opakovania porúch psychického, fyzického a sociálneho vývinu obcanov
- zabezpecit integráciu obcana do spolocnosti

Základné princípy pri poskytovaní sociálnej pomoci:
- demopolizácia, decentralizácia, úcelnost, primeranost, pluralita zdrojov, profesionalizácia
Financné toky soc. pomoci smerujú k piatim rizikám soc. ochrany:
- zdravotne tažko postihnutí obcania
- seniori
- pozostalí
- rodina a deti
- nezamestnaní
Formy riešenia hmotnej alebo sociálnej núdze:
- sociálne poradenstvo
- sociálno-právna ochrana
- sociálne služby
- dávka a príspevky v hmotnej núdzi
- sociálne služby a penažné príspevky na kompenzáciu


3. ŠTÁTNA SOCIÁLNA PODPORA
zaoberá sa sociálnymi životnými udalostami obcanov, ktoré štát všeobecne uznáva za potrebné riešit, ako je materstvo, výchova dietata, sociálno – právna ochrana, prevencia pred sociálno-patologickými javmi.
Predstavuje systém penažných dávok a je výrazom sociálneho prerozdelenia spolocnosti na sebestacných a odkázaných, prejavom štátom organizovanej solidarity a je financne zabezpecované prostredníctvom štátneho rozpoctu
Štátna sociálna podpora je systém dávok, vyjadrujúci podporu štátu urcitým skupinám vo vztahu k životnej udalosti, ktorá má dlhodobý alebo trvalý charakter a nemá taký ráz, žeby bolo vhodné alebo možné sa proti nej poistit. je spravidla štátom organizovaná solidarita smerujúca ku skupinám, ktorých ohrozenie v tejto situácii by sa mohlo negatívne premietnut do života celej spolocnosti.
Môže byt:
- jednorazová : príspevok pri narodení dietata št. dávka 4.780.- Sk na 1. dieta príplatok 20.440.- Sk(dieta sa musí dožit 28 dní), príspevok na pohreb, príspevok pri vzniku pestúnskej starostlivosti
- opakovaná: prídavok na dieta, odmena pestúna, príspevok pre dieta v pestúnskej starostlivosti, rodicovský, zaopatrovací príspevok
Dávky môžu mat charakter:
- zaopatrovací: vzniká nárok tak, že nastala konkrétna udalost, neskúma sa potrebnost
- dávok pomoci: zistuje sa potrebnost
Druhy dávok štátnej sociálnej podpory:
• prídavok na dieta
• rodicovský príspevok
• zaopatrovací príspevok
• dávky pestúnskej starostlivosti
• príspevok pri narodení dietata
• príspevok na pohreb

SOCIÁLNA UDALOST
za života sa ludia stretávajú s rôznymi životnými skúsenostami, rôznymi situáciami, rôznymi soc. udalostami
Životnú situáciu delíme na:
prirodzenú-fyziogénnu: biologickú (narodenie, dospievanie, staroba)
sociálnu (založenie rodiny, zárobková cinnost)
neprirodzenú-patogénnu: biologickú (nemoc, invalidita)
sociálnu (dezintegrácia, chudoba, samota)
V niektorých životných situáciách sú ludia ohrozovaní:
stratou zárobku, mimoriadne velkými výdavkami alebo mimoriadnymi zdravotnými ci sociálnymi obmedzeniami.
Tieto životné udalosti môžu následne vyvolat dalšie následky:
• psychické
• sociálne
• etické

Životné situácie sa stávajú predmetom verejného záujmu až vtedy, ked sú spojené s ekonomickými dôsledkami, vyvolávajú sociálne napätie, znižujú spolocenské uplatnenie.
V prípade, že sa životná udalost stane predmetom štátneho-verejného-spolocenského záujmu, stáva sa udalostou sociálnou.
Sociálna udalost je teda štátom uznaná životná situácia, ktorá si vyžaduje povšimnutie štátu, ktorú treba riešit sociálnym opatrením v prospech postihnutého obcana. sú podmienené historicky, ekonomicky a politicky.
Sociálne udalosti môžu byt:
• predvídatelné – nepredvídatelné
• odvrátitelné – neodvrátitelné
napr. starnutie je predvídatelné a neodvrátitelné a úraz je nepredvídatelný ale odvrátitelný.
Sociálna udalost podla Strieženca je taká sociálna skutocnost, kde sa nieco stalo ocakávane alebo neocakávane a nepredvídane. Sociálna udalost vyvoláva sociálne napätie a zároven potrebu prijat sociálne opatrenia. Sociálnym rizikom sa stáva vtedy, ak jej následky viedli k neschopnosti obcana zabezpecit svoje potreby príjmom úplne alebo obmedzene. Sociálna udalost je spolocnostou uznaná životná udalost, na prekonanie ktorej je potrebná sociálna pomoc. Sociálne udalosti môžu spôsobit krízu, haváriu , kolaps a tým mat za následok odkázanost obcana na pomoc iným subjektom a v rôznym intenzitách. Rozpoznanie prícin vzniku a charakteru jej prejavu je indikátorom na posúdenie naliehavosti poskytnutia sociálnej pomoci, napr. soc. poradenstvo, soc. rehabilitácia, kompenzovanie existujúceho stavu dávkami a pod. rozhodujúce je rešpektovanie aktívnej úcasti obcana na riešení sociálnej udalosti.
Sociálna udalost podla Tomeša je udalost v ludskom živote, ktorú clovek nevie zvládnut vlastnými silami a u ktorej je sociálny subjekt pripravený mu pomôct zmiernit alebo odstránit jej prícinu, následky , sprievodné javy.
Sú udalosti mimoriadne ( napr. vyvolané chorobou) a clovek nemá silu ich zvládnut sám, bez pomoci. Riziko vzniku soc. udalosti môže byt spôsobené vlastným pricinením (jeho úkonom) alebo úkonom inej nezávislej osoby alebo nezávisle na ludskom konaní (napr. choroba, staroba).
Sociálne riziko – riziko, ktoré je z objektívnych prícin a zasluhuje si pozornost nejakého soc. subjektu. Ak je soc. riziko predmetom štátu alebo verejnoprávneho systému hovoríme o soc. udalosti. Ide o riziko, ktoré je spolocensky uznané za závažné a vyžadujúce si spolocenskú ochranu, pretože postihnutá osoba alebo rodina nemôže následky rizika odvrátit.

Sociálne udalosti sú vyvolané:
• zmenou zdravotného stavu
• stratou zamestnania
• materstvom , zakladaním rodiny a výchovou detí
• starobou
• núdzou a následnou chudobou
• sociálnou dezintegráciou

SOCIÁLNA OCHRANA
pri jednotlivých sociálnych udalostiach sa poskytuje v rámci pomerov založených na základe:
• zo zákona – povinné poistenie: dôchodkové, nemocenské, zdravotné
• úradným výrokom: pri dávkach v hmotnej núdzi, napr. rozhodnutím o poskytovaní soc. príspevku
• zo zmluvy: napr. z pracovnej zmluvy, poistnej zmluvy

Sociálna udalost je tak právnou udalostou, ktorá je obecnou právnou podmienkou vzniku alebo trvania nároku na ktorúkolvek dávku. Pritom sociálna udalostou nie je samotná choroba alebo materstvo, ale ich dôsledky t.j. neschopnost zarábat peniaze, alimentacná povinnost a pod.
Štát poskytuje soc. ochranu nielen v prípadoch, ked už soc. udalost nastala, ale pôsobí aj preventívne, pred vznikom soc. udalosti – reguláciou podmienok práce, života (pracovné právo, trestné právo, správne právo), zákazmi a príkazmi ochranuje cloveka a jeho prostredie.
Sociálna ochrana jednotlivých sociálnych udalostí v spojitosti s právnym nárokom sa obcanovi poskytuje:
- bezprostredne: právo vzniká tým, že udalost nastala, napr. narodenie dietata pre vznik nároku na príspevok pri narodení
- sprostredkovane: aby právo vzniklo, musí nastat ešte dalšia udalost, napr. narodenie dietata a zánik prac. pomeru pre vznik nároku na rodicovský príspevok.

Sociálne udalosti, pri ktorých je žiaduce, aby bol obcan zabezpecený, sú podmienené historicky, ekonomicky a politicky. Sociálne zabezpecenie môže vychádzat z rôznych koncepcií. Ak vychádza z koncepcie životného minima (napr. Dánsko) potom stací pre vznik nároku, že obcan nemá príjem na úrovni tohto minima.
Ak vychádza sociálna ochrana z koncepcie straty zárobku, vznik životnej udalosti na vznik nároku na dávku nestací. Potom sociálna udalost nie je samotná choroba alebo materstvo, ale dôsledky udalosti na zárobkovú cinnost. Ak majú za dôsledok poskytnutie dávky, musí byt sociálna udalost preukázaná, alebo musí byt preukázaná skutocnost, pri ktorej sa dá udalost predpokladat.
V súcasnosti rozlišujeme šest základných skupín soc. udalostí, ktoré súvisia:
• zdravotný stav
• nezamestnanost
• materstvo
• staroba
• núdza
• sociálna dezintegrácia

4. ZDRAVIE a CHOROBA ako sociálna udalost

ZDRAVIE

Zdravie aj choroba sú predmetom soc. politiky.
Zdravie môžeme definovat negatívne ako neprítomnost fyzickej a duševnej choroby a môžeme ho definovat aj pozitívne ako stav telesnej, duševnej a sociálnej rovnováhy – teda pohody, ktorá je výsledkom súladu vo vzájomnom pôsobení organizmu a prostredia.

Dva definicné prvky sú:
- rovnováha , ktorá má svoju stránku telesnú, duševnú, sociálnu (fyziogénne, patogénne a sociogénne faktory zdravia)
- rovnováha , ktorá sa týka funkcií organizmu nielen všeobecne, ale v celkom konkrétnom vztahu k prostrediu, v ktorom cloveka žije.

Zdravotné riziká sú faktory prostredia, ktoré vyvolávajú alebo zaprícinujú urcité ochorenia. Niektoré faktory sú viditelné ( znecistenie ovzdušia) a iné sú skryté ( zistujú sa len pomocou prístrojov, napr. rádioaktivita)
Najcastejšie zdravotné riziká:
• nedostatok pitnej vody
• nedostatok hygieny a sanitárnych zariadení
• strava kontaminovaná baktériami a plesnami

Hlavné typy zdravotných rizík sú:
• infekcné ochorenia
• pracovné úrazy a choroby z povolania
• spolocenské prostredie, resp. nehody, úrazy a škodlivé návyky (alkohol, drogy) a iné riziká vychádzajúce z rodinného, životného a sociálneho prostredia
• globálne životné prostredie ( ohrozenie slnecným žiarením a znecistením, vody, vzduchu

Starostlivost o zdravie:
• preventívna: ochrana cloveka pred úrazom a chorobou
• terapeutická (liecebná): liecba následkov ochorenia alebo úrazu
• rehabilitacná: obnova nezávislého a plnohodnotného telesného a duševného života osôb po úraze, chorobe alebo závislosti alebo zmiernením trvalých následkov choroby alebo úraze pre život a prácu cloveka. Pri rehabilitácii sa využíva fyzioterapia, pracovná terapia, psychoterapia
• reintegracná: kompenzácia straty na zdraví umožnit plné alebo aspon ciastocné uplatnenie cloveka v jeho spolocenských roliach, t.j v rodine, v komunite, práci a pod. Snaží sa opätovné zaclenenie rehabilitovaného cloveka do životného a pracovného procesu

Prevencia ci ochrana zdravia nie je len otázkou zdravotnou ale i:
- otázkou sociálnou, ako napr. ochrana zdravia nedospelých detí, trestný postih pohlavného zneužívania
- otázkou technickou, ako napr. bezpecnost práce a ochrana zdravia pri práci, bezpecnost cestnej premávky.

Zdravie je osobná zodpovednost, ale i právo cloveka. Zdravie je právo obcana, povinnost cloveka. Je súkromnou záležitostou obcana. Vecou verejnou sa stáva vtedy, ak porucha zdravia ohrozuje iných obcanov (nákazou). Právo na zdravie má ešte jednu stránku: nikto nemôže operovat alebo liecit bez súhlasu postihnutého, alebo vo výnimocnom prípade, súhlas dáva rodiny, súd.
S právom na vlastné zdravie súvisí vela problémov, napr. pri transplantácii ludských orgánov, interupcii, eutanázii a pod., ktoré majú dimenzie:
• spolocenské (rozsah práv na zdravotnú starostlivost
• etické
• právne

Dostupnost zdravotnej starostlivosti:
štát vytvára podmienky pre realizáciu práva obcanov na zdravie, tie sa oznacujú pojmom dostupnost zdravotnej starostlivosti, ktorá je daná:
• geografickou dostupnostou :
• priestorovou dostupnostou : vzdialenost k zdravotnému stredisku
• casovou dostupnostou: v okamžiku potreby
• inštitucionálnou dostupnostou: miera rozvoja lekárskej starostlivosti
• ekonomickou dostupnostou: miera sociálnej solidarity
• kultúrno-civilizacnou dostupnostou: miera schopnosti zdravotnej starostlivosti vyžadovat a prijímat.
CHOROBA
Choroba je narušenie rovnováhy biologických a psychických faktorov a ich vzájomného pôsobenia vo fyzickom a sociálnom prostredí.
Sociálnou udalostou sa stáva, ked clovek nemôže zabránit poruche svojho zdravia alebo nemá dost vlastných síl a zdrojov, aby túto poruchu odstránil, liecil a rehabilitoval sa.
Sociálnou udalostou sa choroba stáva vtedy, ak clovek potrebuje pomoc inej osoby, alebo penažnú pomoc, ci pomoc inštitucionálnu (službu). Porucha zdravia spojená s touto potrebou alebo s neschopnostou postarat sa o seba vytvára z choroby sociálnu udalost.
Lekári definujú chorobu ako súhrn reakcií organizmu na poruchu rovnováhy medzi organizmom a prostredím. Hovorí sa o patológii funkcií organizmu vo vztahu k prostrediu, ktorá môže mat priebeh:
• rýchly ciže akútny
• pomalý, zdlhavý ciže chronický

Príciny choroby môžu byt:
• vonkajšie:
• biologické (parazity, vírusy, baktérie)
• fyzikálne ( fyzikálne podnety ako elektrina, pohybujúce sa predmety)
• chemické (otravy)
• sociálne (zlyhanie soc. prostredia vyvolávajúcimi stresmi)
• vnútorné:
• genetické dispozície (žalúdocné vredy spôsobené neurózami)
• nedostatok sociálnej odolnosti voci chorobám (dispozície, závislost)
Zvláštnym prípadom choroby je úraz (latinsky trauma) – vonkajší zásah pôsobiaci na organizmus náhle (krátko), ktorý má za následok poruchu zdravia.
Ekonomické dôsledky choroby:
• náklady na prevenciu, liecbu, rehabilitáciu, reintegráciu
• pracovná neschopnost a strata príjmu z ekonomickej cinnosti
• vycíslitelné škody

Pracovná schopnost
Schopnost pracovat je determinovaná spôsobilostou biologickou, psychickou a sociálnou. Práca je cinnost nielen ekonomickou.
Má dve fázy:
- pociatocnú – primárny vstup do ekonomickej cinnosti,
- priebežnú – udržanie pracovnej schopnosti
Pre získanie pracovnej schopnosti potrebujeme: zdravie, vzdelanie, súbor etických a kultúrnych návykov, teda výchovu

Pracovná neschopnost- je to nemožnost ekonomickej cinnosti pre chorobu alebo úraz. Môže byt
- nezavinená ( choroba, úraz)
- zavinená (ujma na vlastnom zdraví spôsobená úmyselne alebo z nedbanlivosti)
Môže byt:
• úplná: pri hospitalizácii
• ciastocná: vykonávat môže len niektoré práce
• špeciálna: choroba bráni postihnutému vykonávat iba urcitý druh práce

Sociálnou udalostou sa choroba, úraz, karanténa stáva vtedy, ak je potrebná starostlivost tretej osoby a spôsobuje pracovnú neschopnost.
Prvky choroby ako sociálnej udalosti:
• prícina: choroba, úraz, karanténa
• dôsledok: strata zárobku, ekonomického príjmu
• kauzálny nexus: retaz medzi prícinou a následkom
• sociálna podmienka: predpísané správanie postihnutého, napr. dodržiavanie liecebného poriadku, zákaz úmyselného sebapoškodzovania, zhoršovania


5.INVALIDITA ako sociálna udalost
Invalidita je významnejšie prechodné alebo trvalé telesné ci duševné poškodenie alebo strata urcitej funkcie ci casti organizmu, a v dôsledku toho i znížená pracovná schopnost alebo spolocenské uplatnenie. Je definovaná zákonom, v každej podobe a v každej krajine.
Pojem invalidita sa používa v najrôznejších súvislostiach a v rôznych vedných oboroch, takže ide o pojem medicínsky, ekonomický, sociologický a právny.
- Medicínska kategória invalidity tradicne vychádzala predovšetkým zo súvislostí medzi chorobou a možnostami jej liecenia. V tomto ponímaní sa ako invalidný javí ten, koho nemožno vyliecit.
- Ekonomická kategória invalidity má na zreteli najmä zmenu v životnej úrovni zdravotne postihnutého
- Sociologická kategória invalidity má na zreteli rôzne sociálne dôsledky tejto zmeny.

Invalidita v právnom zmysle musí zodpovedat podmienkam stanoveným právnou úpravou danom štáte.
Zjednocujúcim prvkom rôznych významových odtienov invalidity je dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav so závažnými profesionálne ekonomickými dôsledkami teda element biologický a zároven sociálne-ekonomický.
Invalidita sa od choroby líši predovšetkým tým, že zmena zdravotného stavu, najprv spravidla akútna a dynamicky sa meniaca , sa ustálila natolko, že je možné pocítat s dlhodobými alebo trvalými následkami choroby alebo úrazu a môžeme zacat rehabilitacné a reintegracné procesy.
Invalidita teda znamená, že zdravotný stav je trvale alebo dlhodobo ustálený.
Zatial co s chorobou bojujeme a liecime ju, s invaliditou sa musíme naucit žit.
Invalidita je sociálnou udalostou preto, lebo vyraduje cloveka zo štandardných situácii trvale alebo dlhodobo. Treba ju odlišovat od handicapu, invalidita predstavuje vlastnú somatickú ci psychickú poruchu, zatial co handicap znamená skôr dôsledky invalidity pre život a prácu postihnutého.

KONCEPCIE INVALIDITY
V teórii soc. zabezpecenia boli vypracované rôzne koncepcie invalidity. Môžeme ich clenit na:
• koncepcia tzv. invalidity fyzickej - vychádzajúca z hladiska fyziologického funkcného. Invalidita je posudzovaná podla rozsahu zhoršenia fyziologických schopností spôsobených stratou alebo zhoršením cinnosti urcitého orgánu. Zdravotne postihnutý je porovnávaný so zdravým a práceschopným clovekom. Dôsledky zdravotného stavu sa vyjadrujú v percentách
• koncepcia tvz. Invalidity profesionálnej (stavovskej): vychádza z hodnotenia zmien v profesionálnom živote postihnutého. Berie do úvahy doterajšie povolanie, pred vznikom invalidity, resp. zamestnanie v urcitom obore ci odvetví a nemožnost jeho výkonu v dôsledku zmeny zdravotného stavu.
• koncepcia tzv. invalidity všeobecnej: vychádza z prícinnej súvislosti medzi zmenou zdravotného stavu a nemožnosti uplatnenia postihnutého v akomkolvek zamestnaní. Táto koncepcia usiluje o stimulovanie záujmu zdravotne postihnutého o urcité pracovné uplatnenie, primerané jeho zdravotnému stavu, teda o využitie jeho zostávajúcej pracovnej schopnosti tým, že zásadne pripúšta uznat za invalidného len postihnutého, pre ktorého je akékolvek sústavné zamestnanie za obvyklých podmienok vylúcené.

Podstatnou je miera invalidity, lebo poškodenie zdravia môže mat rôzne stupne. Meradlom invalidity môže byt:
• akákolvek pracovná cinnost (meria sa zostávajúca potencia k práci)
• pracovná cinnost, ktorú invalid vykonával predtým, ako sa stal invalidným (meria sa potencia k výkonu doterajšej práce)
• dosiahnutá kvalifikácia ci vzdelanie, i ked nebola uplatnená v poslednom zamestnaní pred vznikom invalidity (potencia sa meria tým, co by postihnutý mohol robit)
• staženie spolocenského uplatnenia:
- užšie v rodine
-širšie v spolocnosti (zohavenie tváre, ...)
• zvláštnym prípadom je stav, ked clovek môže pracovat, ale riskuje tým zhoršenie svojho zdravia

Stupne miery invalidity :
• bezmocnost – najvyšší stupen : potrebuje starostlivost inej osoby
• tažká invalidita: 60-70 %
• stredná invalidita 40-50 %
• nízka invalidita 20-30 %

Zabezpecenie invalidných osôb:
Všeobecné princípy zabezpecenia invalidných osôb sú obsiahnuté v Zmluve MOP c. 128/1967 pri invalidite a dávkach pozostalých, ktorá významne ovplyvnila úpravu týchto otázok v jednotlivých krajinách. Podla tejto zmluvy sa soc. udalostou krytou zabezpecením pri invalidite rozumie neschopnost vykonávat akúkolvek profesionálnu aktivitu v stanovenom rozsahu, ak je pravdepodobné, že táto neschopnost je trvalá alebo ak pretrváva po uplynutí stanoveného obdobia neschopnosti docasné alebo pociatocné.
Clenské štáty, ktoré ratifikovali konvenciu sú povinné:
- zaistit služby smerujúce k reedukácii invalidov s cielom pripravit invalidov pokial je to možné k znova zapojeniu do predchádzajúcej profesionálnej cinnosti, ktorá zodpovedá co najlepšie ich schopnostiam
- robit opatrenia, ktorých cielom je ulahcit umiestnovanie invalidov do vhodných zamestnaní

Rozlíšenie invalidity podla pôvodu:
• zdedená: invalidi z mladosti
• získaná: chorobou, úrazom. Rozlišujeme, ci bola spôsobená všeobecným ochorením alebo úrazom, pracovným úrazom alebo chorobou z povolania
podla toho sa volí druh dávky a zdroj financovania

MARERSTVO, RODICOVSTVO, VÝCHOVA DETÍ ako sociálna udalost

Medzi najstaršie formy sociálnej pomoci patrí starostlivost o siroty a vdovy. V súcasnosti sa soc. politika v oblasti rodinnej politiky zameriava na oblast:
• materstvo
• rodicovstvo a rodina
• výchova a výživa detí
• ochrana detí a žien v rodine i mimo nej
• pomoc pri strate živitela

Rodinná politika je chápaná i prakticky uplatnovaná ako podpora poskytovaná rodinám s detmi v rámci systému soc. politiky. Jej hlavným cielom je zmiernovanie narastajúcich nákladov rodín na výchovu mladej generácie.
Rodina je základnou bunkou spolocnosti, je miestom vzniku života, formovania charakteru cloveka, osvojovania hodnôt
Rozlišujeme tri systémy rodinnej politiky:
- klasický liberálny systém – predpokladá predovšetkým zodpovednost obcana za jeho rozhodnutie a garantuje tak štátnu podporu len rodinám s najnižšími príjmami, ktoré sa nachádzajú v pásme chudoby
- sociálno-demokratický tržný systém - vychádza z predpokladu, že soc. potreby rodiny by mali byt primárne uspokojované na základe pracovných výkonov a zásluh
- univerzalistický systém - casto zahrnuje štátnu podporu prevažnej väcšiny, alebo všetkých rodín, nezávisle na tom, ci sú sociálne potrebné.

V Európe a vo svete existuje niekolko prístupov k systémom rodinnej politiky, najrozšírenejším prístupom je:
- prístup obciansky : rozšírený v severských krajinách, rovnaká pomoc všetkým obcanom a rodinám
- model korporatívny (poistovací): typický je pre Nemecko, Taliansko. Postavený je na systéme soc. poistenia, rozlíšenie medzi osobami aktívne zúcastnenými v práci, výkon zamestnania. Kompenzácia zvýšených nákladov v rodinách s detmi a bezdetnými.
- model solidárny: vo Francúzsku, zameraný na populacnú politiku
- model liberálny: USA, minimálna pomoc štátu, soc. programy zo strany štátu neexistujú, soc. politika zameraná iba na skupinu chudobných ludí

Nástroje rodinnej politiky:
1. priame penažné transakcie
2. danové výhody
3. poskytovanie verejných statkov

Koncepcia štátnej rodinnej politiky považuje za základné strategické ciele rodinnej politiky:
• dosiahnutie relatívnej ekonomickej nezávislosti rodín
• úspešnost rodín v realizácii ich funkcií
• stabilita a sociálna kvalita manželských a rodicovských vztahov
• vytváranie optimálnych podmienok na sebareprodukciu spolocnosti
Tieto dlhodobé strategické ciele by sa mali realizovat najmä v oblastiach kompetencie štátu:
• právna ochrana rodiny a jej clenov
• sociálno-ekonomické zabezpecenie rodiny
• výchova detí, mládeže a príprava na manželstvo a rodicovstvo
• ochrana zdravia jednotlivých clenov rodiny
• demografický vývoj

Priama financná pomoc rodine:
• štátne dávky
• dávky nemocenského poistenia – podpora pri narodení dietata, PvM, nemocenské, OCR
• dávky dôchodkového poistenia
• dávky a služby soc. starostlivosti
• iné dávky – štipendiá

Základnou formou hmotného zabezpecenia rodín s detmi sú rodinné prídavky – ich úcelom je prispiet rodine k úhrade zvýšených nákladov spojených s výchovou dietata a obmedzit tak, znižovanie životnej úrovne rodín s detmi. Štát pomáha rodinám s detmi aj danovými úlavami.
Materstvo
Tehotenstvo, pôrod a šestonedelie sú prirodzené fyziologické procesy v živote ženy. Sociálnou udalostou sú až komplikácie spojené s týmito procesmi, ktoré vyvolávajú zdravotné a ekonomické tažkosti. Avšak i ked komplikácie nenastanú, žena v tomto období potrebuje pomoc a starostlivost, ktorú si nevie a nemôže vždy zabezpecit sama. Je potrebné zabezpecit riadnu lekársku starostlivost pre úspešný priebeh tehotenstva a pôrodu, pracovné volno, hmotné zabezpecenie pocas tohoto volna. Narodenie dietata predstavuje dôležitú zmenu v živote rodiny. Táto zmena kladie nové nároky nielen z hladiska psychického, ale aj z hladiska hmotného zabezpecenia.

Sociálnou udalostou nie je teda tehotenstvo, ale až druhotné potreby s ním spojené:
• náklady na zdravotnú starostlivost
• strata mzdy vyvolaná potrebným pracovným volnom
• zvýšené náklady vyvolané potrebou rodiny adaptovat sa na prírastok do rodiny

Poskytuje sa penažná pomoc v materstve – od zaciatku 6.týždna pred ocakávaným pôrodom urceným lekárom, najskôr od zaciatku 8. týždna pred týmto dnom, nárok vzniká žene ktorá bola pred pôrodom minimálne 270 dní nemocensky poistená. Nárok zaniká uplynutím 28. týždna, resp. 37. týždna od vzniku nároku na materské.
- príspevok pri narodení dietata – výška 4560,-Sk, vypláca sa jednorazovo po narodení dietata. Podmienky: narodenie dietata, trvalý pobyt oprávnenej osoby na území SR
- rodicovský príspevok – štát prispieva na zabezpecovanie osobnej, riadnej starostlivosti o dieta do 3 rokov veku, v prípade že sa jedná o dieta s nepriaznivým zdravotným stavom do 6 rokov veku.
- prídavok na dieta – mesacná opakovaná dávka, urcená rodicom na výchovu a výživu nezaopatreného dietata.
- danový bonus – jeden z rodicov je zamestnaný, uplatnuje si ho danovník mesacne na každé dieta, musí splnit podmienky stanovené zákonom.

Rodicovstvo a výchova detí
Sociálnou udalostou nie je detstvo samo o sebe, ale náklady na:
• výživu
• preventívnu a liecebnú starostlivost
• vzdelanie a výchovu
• socializáciu (štart do života) dietata
Táto soc. udalost sa v jednotlivých krajinách rozumie ako:
- sociálna udalost rodiny (alebo toho, kto sa o dieta stará a komu je zverené do opatrovníctva), to znamená, že potrebuje podporu a je smerovaná na rodinu
- potreba a nárok dietata (pokial rodina riadne nezabezpecuje dieta, poskytuje sa podpora dietatu inak, ako prostredníctvom rodiny
takže ide o dvojité chápanie:
• nárok rodiny
• nárok dietata
Rodinná starostlivost môže krátkodobo alebo dlhodobo zlyhat. Krátkodobé zlyhanie je napr. ochorenie rodica, alebo karanténa v zdravotníckom zariadení, kde sa dieta zdržiava denne. Dlhodobé zlyhanie je zánik rodiny, napr. smrtou alebo mentálnou invaliditou rodicov, zlyhanie rodicov (alkoholizmus, drogová závislost) a zlyhanie rodiny napr. zanedbávanie dietata ci jeho týranie. Ideálne je v takomto prípade vytvorit náhradnú rodinu:
• adopcia alebo zverenie dietata do pestúnskej starostlivosti
• opatrovníctvo
• simulovaná rodina (zariadenie pestúnskej starostlivosti)
Zákon o rodine upravuje rodinnoprávne vztahy. Právne vztahy a z nich vyplývajúce práva a povinnosti vznikajú, menia sa a zanikajú na základe právnych skutocností predvídaných právnymi normami. Teda pre oblast rodinného práva platí všeobecná zásada, že za právne skutocnosti sa považujú len také skutocnosti, s ktorými objektívne právo spája vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností, právnych vztahov.
Zákon o rodine stanovuje, že jeho ustanovenia je treba používat v duchu základných zásad:
1. Dobrovolnosti a slobodného rozhodovania pri uzavretí manželstva
2. Rovnoprávnosti muža a ženy
3. Ochrany manželstva, rodiny a matky dietata
4. Vzájomnej pomoci clenov rodiny podla schopností a možností
5. Monogamie
6. Rovnosti civilného sobáša a cirkevného sobáša

Sociálnoprávna ochrana detí a sociálna kuratela

Z histórie rodinného práva - platil všeobecný obciansky zákonník z roku 1811, ktorý upravil právne postavenie detí, zaviedol inštitút detí manželských a nemanželských. Išlo o diskrimináciu nemanželských detí, co bolo zrejmé v tom, že nemanželským detom sa ustanovoval porucník.
Zákon c. 320/1919 tzv. manželská novela upravovala formu uzavierania manželstva, nezlucitelnost manželstva a prekážky manželstva. Táto novela zaviedla fakultatívny obciansky sobáš popri cirkevnom sobáši. Pokial ide o vztahy medzi rodicmi a detmi, manželia mali právo spolocného dozoru o deti, právo vychovávat a trestat. Vedúce postavenie v rodine mal muž – otec, ktorý bol zákonným zástupcom dietata a správca jeho majetku. Rodinné právo v období 1. republiky bolo nejednotné a ani tzv. manželskou novelou sa neodstránilo nerovnoprávne postavenie muža a ženy a diskriminácia nemanželských detí.
Ústava 9. mája 1948 výrazne vytýcila rovnost postavenia žien a mužov v rodine a spolocnosti.
Zákon c. 46/1959 Zb., ktorý zmenil zákon c. 265/1949 Zb. o rodinnom práve, preniesol aj doterajšiu právomoc súdov v niektorých otázkach maloletých na orgány národných výborov, súcasných okresných úradov, napr. povolenie uzavriet manželstvo starším ako 16 rokov a mladších ako 18 rokov, ustanovenie, kontrola a odvolanie porucníka.
• Zaciatky sociálnoprávnej ochrany sa na území Slovenska zacali rozvíjat koncom minulého storocia (napr. rakúsky zákon o „chudobe“ z roku 1868, ktorý ukladal domovským obciam povinnost postarat sa o siroty), na zaciatku storocia zacali vznikat prvé dobrovolnícke združenia zaoberajúce sa pomocou detom. Pocas obdobia I. republiky fungovala štátna aj dobrovolnícka starostlivost.
• Základné ustanovenia týkajúce sa sociálnoprávnej ochrany upravoval zákon c. 256/1921 Zb. o ochrane detí v cudzej starostlivosti a detí nemanželských. Ochrana bol poskytovaná všetkým detom do 14 rokov veku, ktoré mohli byt umiestnené v náhradnej starostlivosti len s povolením príslušného štátneho orgánu.

Ústava SR v clánku 41 zarucuje osobitnú ochranu detí a mladistvých. Zákon upravuje opatrenia na zabezpecenie predchádzania vzniku krízových situácii v rodine a na ochranu práv a právom chránených záujmov detí.

Súvisiace životné situácie:
• Financné príspevky a úhrady
Sociálnoprávna ochrana detí je, podla zákona c. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele v platnom znení, úcinného od 1. 9. 2005 (dalej len "zákon"), súbor opatrení na zabezpecenie
• ochrany dietata, ktorá je nevyhnutná pre jeho blaho a ktorá rešpektuje jeho najlepší záujem podla medzinárodného dohovoru,
• výchovy a všestranného vývinu dietata v jeho prirodzenom rodinnom prostredí,
• náhradného prostredia dietatu, ktoré nemôže byt vychovávané vo vlastnej rodine.
Sociálna kuratela je súbor opatrení na odstránenie, zmiernenie a zamedzenie prehlbovania alebo opakovania porúch psychického vývinu, fyzického vývinu a sociálneho vývinu dietata a plnoletej fyzickej osoby a poskytovanie pomoci v závislosti od závažnosti poruchy a situácie, v ktorej sa nachádza dieta alebo plnoletá fyzická osoba.
Opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sa, podla § 2 zákona, vykonávajú
• pre dieta, ktoré
1. má na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, prechodný pobyt, povolenie na prechodný pobyt, povolenie na trvalý pobyt alebo má povolený tolerovaný pobyt,
2. je obcan Slovenskej republiky a nachádza sa na území iného štátu,
3. nie je obcan Slovenskej republiky a nachádza sa na území Slovenskej republiky bez sprievodu rodica alebo inej plnoletej fyzickej osoby, ktorej by mohlo byt dieta zverené do osobnej starostlivosti,
4. je mladistvý podla osobitného predpisu,
• pre plnoletú fyzickú osobu do 25 rokov veku, ktorá má na území Slovenskej republiky obvyklý pobyt,
• pre inú plnoletú fyzickú osobu, ktorá má na území Slovenskej republiky obvyklý pobyt.
Opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sa vykonávajú, ak tento zákon neustanovuje inak,
1. v prirodzenom rodinnom prostredí, ktorým je domáce prostredie dietata, rodiny alebo plnoletej fyzickej osoby. Ak je to vhodné a úcelné, opatrenia podla tohto zákona sa vykonávajú aj v širšom sociálnom prostredí dietata, rodiny alebo plnoletej fyzickej osoby a v domácnostiach fyzických osôb, ktoré sú s nimi v príbuzenskom vztahu alebo ktoré majú s nimi blízky vztah.
2. v náhradnom rodinnom prostredí, ktorým je domáce prostredie plnoletej fyzickej osoby, ktorej súd zveril dieta do starostlivosti alebo ktorej bolo dieta docasne zverené rozhodnutím orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately do starostlivosti.
3. v otvorenom prostredí, ktorým je každé verejné priestranstvo, verejný objekt alebo komunikácia, ktoré sú pre jednotlivcov a skupiny prirodzeným sociálnym prostredím, v ktorom sa zvycajne zdržiavajú, a mobilné alebo stále priestorové zázemia jednotlivcov a skupín.
4. v prostredí utvorenom a usporiadanom na výkon opatrení podla tohto zákona - zariadenie sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately (§ 4 zákona).
Ochrana práv dietata
Každý je povinný upozornit orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately na porušovanie práv dietata (§ 7 zákona).
Dieta má právo požiadat o pomoc pri ochrane svojich práv orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, iný štátny orgán, ktorý je príslušný podla osobitných predpisov chránit práva a právom chránené záujmy dietata, zariadenie, obec, vyšší územný celok, akreditovaný subjekt, školu, školské zariadenie alebo poskytovatela zdravotnej starostlivosti. Všetky orgány, právnické osoby a fyzické osoby uvedené v prvej vete sú povinné poskytnút dietatu okamžitú pomoc pri ochrane jeho života a zdravia, vykonat opatrenia na zabezpecenie jeho práv a právom chránených záujmov, a to aj sprostredkovaním tejto pomoci. To platí aj vtedy, ak dieta nemôže vzhladom na svoj vek a rozumovú vyspelost požiadat o pomoc samo, ale prostredníctvom tretej osoby.
Dieta má právo požiadat o pomoc pri ochrane svojich práv aj bez vedomia rodicov alebo osoby, ktorá sa osobne stará o dieta.
Opatrenia na predchádzanie vzniku krízových situácií v rodine
Takými opatreniami sú, v zmysle § 10 zákona, najmä:
• organizovanie alebo sprostredkovanie úcasti na programoch, tréningoch a aktivitách zameraných na podporu plnenia rodicovských práv a povinností, plnenia funkcií rodiny, na utváranie a upevnovanie vztahov medzi manželmi, medzi rodicmi a detmi, rozvoj schopností riešit problémové situácie a adaptovat sa na nové situácie,
• organizovanie alebo sprostredkovanie úcasti na programoch a aktivitách zameraných na predchádzanie sociálnopatologickým javom,
• sprostredkovanie kultúrnych, záujmových a iných aktivít zameraných na podporu vhodného využívania volného casu detí.
Ak sa rodicia dietata rozvádzajú, je potrebné
• dietatu a jeho rodicom poskytnút alebo sprostredkovat sociálne poradenstvo,
• rodicom dietata odporucit psychologickú pomoc v záujme obnovy manželského spolužitia a v záujme predchádzania nepriaznivým vplyvom rozvodu na dieta,
• dietatu poskytnút alebo zabezpecit potrebnú psychologickú pomoc aj po rozvode.
Ak je to potrebné v záujme dietata, orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately rozhodne (§ 12) o uložení výchovného opatrenia ustanoveného zákonom c. 36/2005 Z. z. o rodine alebo o uložení týchto výchovných opatrení:
1. upozorní vhodným spôsobom dieta, jeho rodicov alebo osobu, ktorá sa osobne stará o dieta, ak svojím správaním môžu ohrozit alebo narušit priaznivý psychický vývin, fyzický vývin a sociálny vývin dietata,
2. uloží dietatu povinnost zúcastnit sa na liecbe v špecializovanej ambulantnej starostlivosti, uloží dietatu povinnost zúcastnit sa na výchovnom programe alebo na
3. sociálnom programe.
Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately nemôže rozhodnutím o uložení výchovného opatrenia odnat dieta z osobnej starostlivosti rodicov alebo osoby, ktorá sa osobne stará o dieta.
Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately zhodnotí úcinnost výchovného opatrenia po uplynutí obdobia, ktoré uviedol v rozhodnutí o jeho uložení. Výchovné opatrenie orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately zruší, ak splnilo svoj úcel. Ak výchovné opatrenie, ktoré uložil orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, nesplnilo svoj úcel, orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately
1. môže rozhodnút o uložení iného vhodného výchovného opatrenia,
2. navrhne súdu uložit výchovné opatrenie podla zákona c. 36/2005 Z. z. o rodine alebo
3. navrhne súdu prijatie iného vhodného opatrenia podla zákona o rodine, napr. zverenie maloletého dietata do osobnej starostlivosti inej osoby než rodica, pestúnska starostlivost, ústavná starostlivost.
Sociálnu kuratelu detí zabezpecuje orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately vykonávaním opatrení podla tohto zákona najmä pre
• maloletého, ktorý sa dopustil páchania cinu inak trestného podla Trestného zákona,
• mladistvého páchatela trestnej cinnosti alebo mladistvého podozrivého z páchania trestnej cinnosti podla Trestného zákona a dieta, ktoré sa dopustilo priestupku,
• dieta, ktoré je clenom skupiny, ktorá ho svojím negatívnym vplyvom ohrozuje,
• dieta zneužívajúce drogy alebo dieta závislé od drog,
• dieta hrajúce hazardné hry alebo dieta závislé od hazardných hier, internetu, pocítacových hier a iných hier,
• dieta, u ktorého sa pre poruchy správania prejavujú problémy najmä v škole, v skupinách, vo vztahoch s inými detmi, rodicmi alebo inými plnoletými fyzickými osobami,
• dieta, u ktorého sa prejavujú poruchy správania zanedbávaním školskej dochádzky, útekmi z domu alebo zo zariadenia, v ktorom je umiestnené,
• dieta, u ktorého sa neprejavili problémy v správaní ani poruchy správania, avšak jeho jednorazové správanie alebo krátkodobé správanie vyžaduje pre svoju závažnost alebo neprimeranost pomoc.
Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pri pomoci dietatu s poruchami správania v závislosti od povahy a závažnosti poruchy správania dietata a situácie, v ktorej sa dieta nachádza,
1. plní úlohy v trestnom konaní podla Trestného zákona,
2. zistuje a oznamuje orgánom cinným v trestnom konaní a súdu dôležité skutocnosti o vývine mladistvého, životných udalostiach, ktoré ovplyvnili jeho správanie, o vztahoch v rodine, v škole, o jeho rodinných pomeroch, o rodinnom prostredí a sociálnom prostredí,
3. udržiava písomný kontakt a osobný kontakt s mladistvým pocas výkonu trestu odnatia slobody, výkonu ochrannej výchovy a spolupôsobí pri jeho prevýchove a riešení jeho osobných problémov, rodinných problémov a sociálnych problémov,
4. podiela sa na príprave mladistvého na prepustenie z výkonu trestu odnatia slobody, z výkonu väzby a z výkonu ochrannej výchovy,
5. pôsobí na rodinné prostredie mladistvého a pripravuje rodinu na návrat mladistvého do rodiny,
6. pomáha mladistvému po prepustení z výkonu trestu odnatia slobody, z výkonu väzby a z výkonu ochrannej výchovy, najmä pri ulahcení návratu do rodiny, hladaní možností pokracovat v dalšej príprave na povolanie, pri hladaní zamestnania, riešení osobných problémov a vztahových problémov,
7. poskytuje pomoc a ochranu mladistvému a plní úlohy v priestupkovom konaní,
8. spolupracuje so zariadením, v ktorom dieta vykonáva ústavnú starostlivost, ochrannú výchovu alebo výchovné opatrenie podla osobitného predpisu, 4) a udržiava osobný kontakt a písomný kontakt s dietatom umiestneným v tomto zariadení,
9. motivuje k liecbe drogových závislostí a iných závislostí, udržiava kontakt s dietatom pocas liecby a resocializácie a pomáha dietatu po návrate zo zariadenia na liecbu závislosti alebo z resocializacného strediska,
10. vykonáva dalšie opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately podla tohto zákona.
Opatrenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately sa vykonávajú najmä
• v osobnom styku s dietatom, jeho rodicmi, osobou, ktorá sa osobne stará o dieta, a s inými fyzickými osobami, ktoré môžu mat vplyv na ochranu dietata a pomoc dietatu,
• v prirodzenom rodinnom prostredí dietata alebo otvorenom prostredí, v ktorom sa dieta zvycajne zdržiava.
Opatrenia na zabezpecenie života, zdravia a priaznivého vývinu dietata
Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, ktorý vykonáva funkciu kolízneho opatrovníka dietata, poskytuje dietatu, jeho rodicom alebo osobe, ktorá sa osobne stará o dieta, sociálne poradenstvo a pomoc na odstránenie alebo zmiernenie dôsledkov rozporu záujmov medzi rodicmi dietata alebo osobou, ktorá sa osobne stará o dieta, a dietatom alebo medzi detmi navzájom, najmä využitím vhodných opatrení podla tohto zákona.
Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pri výkone funkcie kolízneho opatrovníka dietata zistuje rodinné pomery, bytové pomery a sociálne pomery dietata na úcely rozhodnutia súdu. Na základe týchto zistení orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately podáva súdu návrh na úpravu výkonu rodicovských práv a povinností, najmä navrhuje, komu má súd zverit dieta do starostlivosti a ako má každý z rodicov prispievat na jeho výživu (§ 20 zákona).
Ak sa ocitne dieta bez akejkolvek starostlivosti alebo ak je jeho život, zdravie alebo priaznivý psychický vývin, fyzický vývin a sociálny vývin vážne ohrozený alebo narušený, orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, v ktorého obvode sa dieta nachádza, je povinný bezodkladne podat súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia, zabezpecit uspokojenie základných životných potrieb dietata a jeho prijatie do detského domova; orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately je povinný zabezpecit prijatie dietata do detského domova aj vtedy, ak nepodal súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia a súd ho o to požiada.
V návrhu na vydanie predbežného opatrenia orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately uvedie fyzickú osobu alebo právnickú osobu, ktorej navrhuje dieta docasne zverit do starostlivosti, pricom prihliada na zachovanie rodinných vztahov a príbuzenských vztahov dietata. Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately poskytuje súdu súcinnost pri odovzdaní dietata do starostlivosti súdom urcenej fyzickej osobe alebo právnickej osobe; odovzdanie dietata sa musí uskutocnit spôsobom primeraným veku dietata a rozumovej vyspelosti dietata.
Ak súd rozhodol o nariadení ústavnej starostlivosti, predbežného opatrenia alebo o uložení ochrannej výchovy alebo výchovného opatrenia, orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately zabezpecuje v spolupráci s rodicmi dietata alebo osobou, ktorá sa osobne stará o dieta, a zariadením, v ktorom sa vykonáva ústavná starostlivost, ochranná výchova, predbežné opatrenie alebo výchovné opatrenie, urceným v rozhodnutí súdu, umiestnenie dietata do tohto zariadenia. Pred umiestnením dietata do zariadenia na výkon rozhodnutia súdu, najneskôr v den príchodu dietata do tohto zariadenia, zabezpecí orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately zariadeniu na výkon rozhodnutia súdu rozhodnutie súdu o ústavnej starostlivosti, ochrannej výchove, predbežnom opatrení alebo o výchovnom opatrení, rodný list dietata, sociálnu správu o osobných pomeroch dietata a rodinných pomeroch dietata a posudok o zdravotnom postihnutí dietata, ak bol vydaný.
Pred umiestnením dietata do zariadenia na výkon rozhodnutia súdu poskytuje orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately pomoc na ulahcenie a zvládnutie jeho odchodu z rodiny. Dietatu sa poskytujú spôsobom primeraným jeho veku a rozumovej vyspelosti najmä
• informácie o zariadení na výkon rozhodnutia súdu, do ktorého má byt umiestnené,
• o možnosti vziat si so sebou osobné veci,
• o jeho právach a povinnostiach v zariadení na výkon rozhodnutia súdu a
• o možnostiach udržiavania pravidelného osobného styku a písomného styku s rodicom, zákonným zástupcom, inou blízkou osobou a s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.
Orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately môže podat súdu návrh na umiestnenie súrodencov do rôznych zariadení na výkon rozhodnutia súdu, ak to vyžaduje zdravotný stav dietata na základe posudku lekára so špecializáciou v príslušnom špecializacnom odbore, psychológa alebo posudku o zdravotnom postihnutí. Ak sú súrodenci umiestnení v rôznych zariadeniach na výkon rozhodnutia súdu alebo ak sa súrodenec alebo súrodenci dietata umiestneného v zariadení na výkon rozhodnutia súdu nachádzajú v prirodzenom rodinnom prostredí alebo náhradnom rodinnom prostredí, orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately vykonáva opatrenia na udržiavanie a rozvíjanie súrodeneckých väzieb (§ 30 zákona).
Vykonávanie opatrení sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately v zariadení
Opatrenia podla § 45 tohto zákona sa vykonávajú v zariadeniach, ktorými sú
• detský domov,
• detský domov pre maloletých bez sprievodu,
• krízové stredisko,
• resocializacné stredisko pre drogovo závislých a
• v iných zariadeniach zriadených na vykonávanie opatrení podla tohto zákona.
Každé zariadenie musí mat oznacenie, z ktorého vyplýva predmet jeho cinnosti a odborné zameranie, a ak je to vhodné a úcelné, aj jeho cielovú skupinu. Úcel na ktorý bolo zariadenie zriadené sa zabezpecuje najmä vykonávaním pomoci na zvládnutie krízy, pomoci pri príprave na školské vyucovanie, psychologickej starostlivosti, poskytovaním bývania, stravovania a pod.
Zariadenie vykonáva svoju cinnost podla úcelu, na ktorý bolo zriadené ambulantnou formou, celodennou formou alebo po urcitú cast dna, pobytovou formou.
Zariadenie vykonáva svoju cinnost bez úhrady.
Detský domov
Detský domov je prostredie utvorené a usporiadané na úcely vykonávania rozhodnutia súdu o nariadení ústavnej starostlivosti, predbežného opatrenia a o uložení výchovného opatrenia. Detský domov docasne nahrádza dietatu jeho prirodzené rodinné prostredie alebo náhradné rodinné prostredie.
Ak ústavná starostlivost skoncí dosiahnutím plnoletosti alebo predlžením ústavnej starostlivosti do 19 rokov veku, môže mladý dospelý požiadat detský domov o poskytovanie starostlivosti až do jeho osamostatnenia sa, najdlhšie do 25 rokov veku. Osamostatnenie na úcely tohto zákona je zabezpecenie si bývania a schopnost samostatne sa živit (§ 49 zákona).
Detský domov pre maloletých bez sprievodu
Pri výkone predbežného opatrenia v detskom domove pre maloletých bez sprievodu treba prihliadat na predchádzajúcu výchovu dietata a rešpektovat kultúrne a náboženské odlišnosti dietata. Detský domov pre maloletých bez sprievodu utvára podmienky na výucbu slovenského jazyka, ak je to vhodné a úcelné pre rozvoj dietata.
Detský domov pre maloletých bez sprievodu je povinný zistit, ak je to vzhladom na vek dietata a jeho rozumovú vyspelost možné, názor dietata na všetky skutocnosti, ktoré sa ho týkajú, najmä zistit názor dietata na jeho premiestnenie, zlúcenie s rodinou, návrat do krajiny pôvodu, azyl, a to už pred vykonaním úkonov na úcely jeho premiestnenia, zlúcenia rodiny, návratom do krajiny pôvodu alebo pred podaním žiadosti o azyl. Na úcely zistovania názoru dietata podla prvej vety detský domov pre maloletých bez sprievodu zabezpecí tlmocenie do jazyka, ktorému dieta rozumie.
Do detského domova možno prijat dieta na základe
• právoplatného rozhodnutia súdu o nariadení ústavnej starostlivosti,
• predbežného opatrenia súdu,
• právoplatného rozhodnutia súdu o uložení výchovného opatrenia.
V detskom domove sa vykonáva ústavná starostlivost, predbežné opatrenie a výchovné opatrenie
1. v profesionálnej rodine, ktorá môže vykonávat ústavnú starostlivost, predbežné opatrenie alebo výchovné opatrenie v dome alebo v byte, ktoré sú vymedzenou castou detského domova alebo vo vlastnom dome alebo vo vlastnom byte pre urcený pocet detí; suma poskytnutá detským domovom na úhradu výdavkov na dieta alebo mladého dospelého v profesionálnej rodine je podla veku dietata najviac vo výške trojnásobku sumy životného minima,
2. v samostatných diagnostických skupinách, ktoré vykonávajú odbornú diagnostiku, v samostatných skupinách alebo špecializovaných samostatných skupinách pre urcený pocet detí, so samostatným stravovaním, hospodárením a vycleneným rozpoctom, zriadených v samostatnom dome, byte alebo vo vymedzenej casti detského domova; starostlivost o deti v jednej skupine zabezpecujú vychovávatelia a další zamestnanci detského domova.
Vykonávanie ústavnej starostlivosti, predbežného opatrenia a výchovného opatrenia v profesionálnej rodine má prednost pred ich vykonávaním v samostatných skupinách a v špecializovaných samostatných skupinách.
Ústavná starostlivost, predbežné opatrenie a výchovné opatrenie sa vykonávajú v profesionálnej rodine najmä pre dieta, ktoré
• bolo odnaté zo starostlivosti rodicov na prechodný cas potrebný na úpravu pomerov dietata,
• vyžaduje na základe výsledkov odbornej diagnostiky liecebno-výchovnú starostlivost alebo je obcan s tažkým zdravotným postihnutím,
• vyžaduje zvýšenú starostlivost na základe výsledkov odbornej diagnostiky z dôvodu porúch správania,
• vyžaduje zvýšenú starostlivost na základe výsledkov odbornej diagnostiky z dôvodu, že je drogovo závislé alebo inak závislé,
• vyžaduje zvýšenú starostlivost na základe výsledkov odbornej diagnostiky z dôvodu, že bolo týrané, pohlavne zneužívané alebo bol na nom spáchaný trestný cin ohrozujúci jeho priaznivý psychický vývin, fyzický vývin a sociálny vývin.
Ústavná starostlivost, predbežné opatrenie a výchovné opatrenie sa vykonávajú v samostatných diagnostických skupinách
• v samostatnej diagnostickej skupine najdlhšie šest mesiacov,
• v samostatnej skupine,
• v špecializovanej samostatnej skupine v prípade, že nemožno túto vykonat podla predchádzajúcich dvoch bodov, a to
1. pre deti od narodenia do troch rokov veku, ktoré vzhladom na svoj vek alebo zdravotný stav vyžadujú osobitnú zvýšenú opateru a starostlivost,
2. pre deti s poruchami správania, ktoré vyžadujú starostlivost na základe odbornej diagnostiky,
3. pre deti drogovo závislé a inak závislé po skoncení liecby na základe odporúcania poskytovatela zdravotnej starostlivosti,
4. pre deti, ktoré vyžadujú zvýšenú starostlivost z dôvodu, že boli týrané, pohlavne zneužívané alebo boli na nich spáchané trestné ciny ohrozujúce ich priaznivý psychický vývin, fyzický vývin a sociálny vývin,
5. pre maloletých bez sprievodu, ktorí vyžadujú osobitnú starostlivost pre jazykové, kultúrne a náboženské odlišnosti,
6. pre deti s mentálnym postihnutím, telesným postihnutím, zmyslovým postihnutím, kombináciou postihnutí a pre deti s tažkým zdravotným postihnutím,
• v samostatnej skupine pre mladých dospelých.
V profesionálnej rodine zabezpecujú starostlivost o deti manželia, ktorí sú zamestnanci detského domova, alebo fyzická osoba, ktorá je zamestnancom detského domova. Manželia môžu zabezpecovat starostlivost v profesionálnej rodine, ktorá je zriadená v samostatnom dome alebo byte, ktorý je vymedzenou castou detského domova, len ak sú obaja zamestnanci detského domova.
Detský domov utvára podmienky na stretávanie sa dietata s jeho rodicmi. Dietatu a jeho rodicom poskytuje detský domov, orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately a obec pomoc na ulahcenie priebehu stretnutí, na rozvoj a úpravu ich vzájomných vztahov a na úpravu rodinných pomerov dietata. Detský domov dohodne s rodicmi dietata a s dietatom, ktoré je schopné vyjadrit svoj názor, miesto, cas, rozsah a spôsob stretávania sa s ohladom na potreby dietata, možnosti a schopnosti rodicov dietata.
Ak je to v záujme dietata nevyhnutné, detský domov môže urcit, že rodicia dietata sa môžu stretnút s dietatom
• len za prítomnosti zamestnanca detského domova, ktorý je dietatu známou osobou,
• len v detskom domove, ktorý na tento úcel utvára vhodné podmienky,
• mimo detského domova na území obce, v ktorej je sídlo detského domova,
• na inom mieste vhodnom alebo utvorenom na úcel stretávania sa dietata s jeho rodicmi.
Na úcely úpravy vztahov medzi dietatom a jeho rodicmi detský domov utvára podmienky na pobyt rodicov v detskom domove. Detský domov písomne dohodne s rodicmi podmienky ich pobytu v detskom domove.
Ak je to vhodné a úcelné, môže detský domov v súlade s individuálnym plánom rozvoja osobnosti dietata umožnit dietatu pobyt u rodicov. Detský domov oznámi orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately cas, miesto a dlžku pobytu dietata u rodicov najmenej tri pracovné dni pred odchodom dietata k rodicom tak, aby mohol orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately poskytnút detskému domovu aktuálne informácie o rodinnom prostredí, ak je to potrebné v záujme dietata.
Dieta sa môže zdržiavat mimo detského domova len so súhlasom detského domova, o com sa vedú záznamy, v ktorých je uvedený cas odchodu dietata z detského domova a cas návratu dietata do detského domova, osobné údaje fyzickej osoby, ktorá dieta preberá, a to jej meno, priezvisko, bydlisko, dátum narodenia a miesto pobytu dietata. Detský domov sleduje vplyv pobytu dietata mimo detského domova na jeho psychický vývin, fyzický vývin a sociálny vývin.
Dieta má právo stretávat sa s prarodicmi, so súrodencami a s fyzickými osobami, ku ktorým má blízky vztah.
Detský domov môže po dohode s orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately a obcou podat súdu podnet na zrušenie ústavnej starostlivosti.
Ak sa mladý dospelý pripravuje na povolanie, detský domov mu zabezpecuje stravovanie vyplatením sumy na zabezpecenie stravy v hodnote casti dennej stravnej jednotky zodpovedajúcej obdobiu, pocas ktorého sa zdržiaval mimo detského domova.
Ak dieta opustí detský domov bez súhlasu, detský domov je povinný túto skutocnost oznámit bezodkladne najbližšiemu útvaru policajného zboru, rodicom dietata, súdu, ktorý nariadil ústavnú starostlivost, predbežné opatrenie alebo uložil výchovné opatrenie, a orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately.
Ak detský domov umožnil pobyt dietatu mimo detského domova a dieta sa v urcenom case do detského domova nevrátilo, detský domov je povinný ihned, najneskôr do 24 hodín vyzvat rodicov dietata alebo prarodicov, súrodencov alebo iné osoby, ku ktorým má dieta blízky vztah, aby do 24 hodín zabezpecili návrat dietata do detského domova. Ak sa dieta v urcenom case do detského domova nevráti, postupuje detský domov podla predchádzajúceho odseku (§ 58).
Resocializacné stredisko
Resocializacné stredisko sa, podla § 63 zákona, zriaduje na úcel aktivizovania vnútorných schopností detí a plnoletých fyzických osôb na prekonanie psychických dôsledkov, fyzických dôsledkov a sociálnych dôsledkov drogových závislostí alebo iných závislostí a na zapojenie sa do života v prirodzenom prostredí.
V resocializacnom stredisku sa
• poskytuje odborná pomoc dietatu so skoncenou povinnou školskou dochádzkou a plnoletej fyzickej osobe po skoncení liecby na základe odporúcania poskytovatela zdravotnej starostlivosti,
• vykonáva rozhodnutie súdu o výchovnom opatrení podla zákona o rodine.
V resocializacnom stredisku sa resocializácia drogových závislostí a iných závislostí vykonáva pobytovou formou najmenej osem mesiacov.
7.NEZAMESTNANOST ako sociálna udalost
Slovensko a jeho obyvatelia už niekolko rokov považujú za najvýznamnejšie spolocenské problémy otázky zamestnaností a chudoby. Rodiny, v ktorých nikto nepracuje, sa najcastejšie prepadajú do pasce chudoby, z ktorej tažko unikajú aj dalšie generácie. Na chudobu a nízku zamestnanost nie sme odsúdení a prioritou vlády je prehlbit trend rastu zamestnanosti, ktorý sa naštartoval v rokoch 2001 a 2002.
Rast zamestnanosti na Slovensku závisí od slovenských obcanov a slovenskej hospodárskej politiky. Naša ekonomika je síce vysoko obchodne aj financne otvorená a preto jej úspech casto krátkodobo závisí skôr na vonkajších faktoroch. Zo strednodobého a dlhodobého hladiska je však hospodársky úspech vrátane vývoja zamestnanosti otázkou najmä vnútorných reforiem a z nich vyplývajúcej produktívnej sily ekonomiky a fungujúceho súkromného sektora.
Nezamestnanost je sociálno-ekonomický jav, ktorého definícia je založená na tom, že osoba schopná práce je z možnosti pracovat v platenom zamestnaní vyradená, so svojím vyradením sa neuspokojuje a hladá si nové platené zamestnanie, aj ked len na ciastocný úväzok.
Nezamestnaný je potom taký clovek, ktorý nemá prácu, ale nejakú si hladá alebo caká, kým sa bude môct do zamestnania vrátit.
Druhy nezamestnanosti:
• dlhodobá a krátkodobá
• cyklická
• štrukturálna
• frikcná
• skrytá
• neúplná
• nepravá
• sezónna

Znovuzaradenie dlhodobo nezamestnaných do práce je ovela tažšie a vyžaduje viacej financných prostriedkov, ako zaradenie osôb iba krátkodobo nezamestnaných. Dlhodobá nezamestnanost spôsobuje vela ekonomických, sociálnych no i psychologických problémov.
Vplyv nezamestnanosti je možné skúmat z viacerých pohladov. Harrisonov model ukazuje vplyv nezamestnanosti na duševnú stabilitu nezamestnaného v závislosti od casu a má nasledujúce fázy:
- šok: jedná sa o pociatocnú reakciu cloveka spravidla odmietajúceho skutocnost že sa stáva nezamestnaným
- optimizmus: je to možné charakterizovat ako obdobie usilovného hladania nového zamestnania, viera v budúcnost. Spravidla obdobie troch mesiacov
- pesimizmus: dochádza k poklesu aktivity v hladaní zamestnania, nastávajú pocity menejcennosti a strata sebaúcty
- fatalizmus: strata akéhokolvek záujmu o zamestnanie, prejavuje sa nárastom apatie voci spolocnosti, odmietaniu základných ludských a obcianskych hodnôt
Ak rozdelíme obyvatelov do troch skupín podla veku, môžeme ukázat ako pôsobí strata zamestnania na rôzne vekové skupiny obyvatelstva:
- mladí ludia - zamestnanie a práca je urcitou formou vstupu do sveta dospelých, do sveta zodpovednosti, volnosti a rešpektu. U mladých, ktorí sa po ukoncení školy zamestnali vo vhodnom zamestnaní, mierne zlepšenie psychického stavu, zatial tí co zostali nezamestnaní, bez zmeny.
- ludia stredného veku - strata zamestnania v tomto veku je daleko viac deprimujúca, ako u mladých ludí, je to dané hlavne nutnostou prispôsobit sa novým podmienkam, co súvisí so zmenou životného štýlu, príjmu ako aj zdravotného stavu
- dôchodcovia - odchod zo zamestnania má velmi negatívne psychologické dopady, ale len v prípade nedobrovolného odchodu do dôchodku. Môže znicit vztahy v rodine, môže ich velmi ovplyvnit, najmä ak odchádza zo zamestnania muž.

Vplyv nezamestnanosti na rodinu nezamestnaného
Dlhé obdobia nezamestnanosti majú významný vplyv na obcanov rovnako, ako na ich rodiny, komunity, národné ekonomiky. Nemožnost nájst zamestnanie nespôsobuje jedincovi iba stratu príjmov, ale taktiež stratu sebadôvery. Vo väcšine prípadov spôsobuje nezamestnanost financné a ekonomické napätie v rodine. Bežným dôsledkom je potom rozpad týchto vztahov.
Nezamestnanost má vplyv na rodinu nielen prostredníctvom financných tažkostí (pokles na polovicu príjmov) ale taktiež prostredníctvom:
• Zmien v sociálnych vztahoch a soc. izolácie rodiny v nezamestnanosti
• Štrukturálnej dezorganizácie a krízy rodinného systému a narušenia denných návykov
• Zmien v postavení nezamestnaného jedinca v rodinnom systéme, stratou jeho statusu a autority odvodených od zamestnania a z jeho príspevku k príjmom rodiny
• Zmien v rozdelení domácich prác

Právo na prácu neznamená právo na urcitú prácu, ale len právo na pomoc pri získavaní práce a podporu v nezamestnanosti.
Hlavným cielom soc. politiky v tejto oblasti je tvorba nových pracovných príležitostí, podpora samostatnej ekonomickej aktivity a prípravy ludí na zamestnanie alebo urcitú ekonomickú cinnost.
Nezamestnanost ako sociálna udalost je definovaná:
• nedobrovolným charakterom
• pracovnou schopnostou
• pripravenostou pre výkon zamestnania (disponzibilitou)
• aktívnym hladaním zamestnania
O špeciálny druh nezamestnanosti sa jedná , ak je zamestnanec prepustený z dôvodu platobnej neschopnosti, ci organizacných zmien. Dalšou zvláštnostou je nedobrovolná dovolenka. Zamestnávatel síce ponecháva zamestnancov v pracovnom pomere, ale nemá pre neho prácu, tým ho núti k neplatenej dovolenke, alebo len k ciastocne platenej dovolenke. Ciastocná nezamestnanost – zamestnávatel skráti pracovnú dobu proti vôli zamestnanca.
Dlhodobá nezamestnanost je inou sociálnou udalostou, lebo clovek po urcitej dobe stráca spôsobilost byt zamestnaný pre:
• stratu kvalifikácie
• stratu pracovných návykov
• získaný zvyk žit zo sociálnych dávok

8.STAROBA ako sociálna udalost

Staroba nie je choroba, je to prirodzené, posledné obdobie ludského života, v ktorom sa pozvolna obmedzujú (degenerujú) funkcie ludského organizmu. Prejavuje sa to v postupnom znižovaní schopnosti pracovat a aktívne reagovat na vonkajší svet.

Starnutie je proces velmi individuálny, zložitý, prebiehajúci u rôznych ludí rôzne. Ako biologický proces môže prebiehat prirodzene (fyziologicky) alebo chorobne (patologicky). Biologické starnutie je sprevádzané len velmi pozvolným obmedzovaním pracovných schopností následkom anatomických i funkcných zmien. O anatomických zmenách môžeme hovorit napr. pri oslabovaní svalstva, krehkosti kostí a pri ich obtiažnom zrastaní atd. K funkcným zmenám zaradujeme napr. zoslabovanie až úplný zánik funkcií zmyslových orgánov (zrak, sluch atd).

Starnutie môžeme rozdelit do troch hlavných období:
- predsenilné obdobie (50-60 rokov): clovek je schopný podávat plný výkon, býva však casto unavený, doma viac oddychuje, predlžuje sa cas práce pri jednotlivých úkonoch. Plné pracovné nasadenie v pracovnom procese doma kompenzuje castejším oddychom a pomalšou prácou
- vlastné starnutie ( medzi 60-70 rokom): dochádza k pozvolným zmenám, v pracovnom procese, k prispôsobení si pracovného úkonu
- starecké obdobie ( veková hranica nad 70 rokov): u ludí zaniká schopnost systematickej práce.

Starnutie a choroba
Starnutie síce nie je choroba, ale obidva stavy sa vzájomne ovplyvnujú.
Choroby, ktoré predchádzali starnutiu, urýchlujú jeho proces. Pracovná neschopnost po 45.roku života býva spravidla castejšia a máva iný priebeh – náhle choroby, choroby epidemického charakteru ustupujú, objavujú sa zdlhavé ochorenia, ktoré postupne vyvolávajú chronické zmeny ako napr. srdcovo-cievne ochorenia, reumatizmus a pod. S vyšším vekom sa predlžuje priemerné trvanie pracovnej neschopnosti, zatial co klesá pocet nových onemocnení.
Z uvedeného môžeme konštatovat, že choroba prispieva k chradnutiu organizmu a proces chradnutia organizmu naopak umožnuje vznik urcitých ochorení. I ked vela ochorení je vyliecitelná, niektoré koncia chronickými nevyliecitelnými zmenami, ktoré spôsobujú predcasné starnutie a niekedy i trvalé obmedzenie pracovnej schopnosti ( invaliditu). I ked staroba nemusí nutne znamenat invaliditu, v poslednom období života môžu mat stavy pokrocilej senility podobné dôsledky obmedzujúce pracovnú aktivitu.
Ked hovoríme o starobe v súvislosti s chorobou musíme si uvedomit dve krajnosti:
- podstatné zhoršenie zdravotného stavu, ktoré vedie k rýchlej strate pracovnej schopnosti
- nepodstatne zmenená, ale zato stále klesajúca schopnost vykonávat pôvodné zamestnanie, neskôr akékolvek zamestnanie

Staroba a pracovná schopnost
Starnutie ako prirodzený proces postupných nepriaznivých zmien v organizme významným spôsobom ovplyvnuje pracovnú schopnost cloveka. S narastajúcim vekom sa mení ich pracovný výkon a zacínajú sa prejavovat rozdiely medzi jednotlivými pracovníkmi. Starší ludia tieto rozdiely mnohokrát vyrovnávajú zmenou pracovných metód, takže sa to nemusí prejavit na úrovni ich pracovnej schopnosti.
Vhodne zvolená pracovná cinnost starých ludí nevycerpáva, práve naopak konzervuje ich životný potenciál, brzdí proces starnutia, predlžuje aktívny život.
Úplná pasivita a necinnost pôsobia neblaho na organizmus a urýchlujú proces duševnej i svalovej degenerácie. Aktívna staroba, práca primeraná životnému tempu a možnostiam starnúceho cloveka casto napomáhajú v boji proti degeneracným procesom.
V starobe sa mení skladba stravy, požiadavky na odievanie, bývanie a na druhej strane sa zvyšujú životné náklady na niektoré potreby vyvolané zvýšenou chorobnostou a degeneratívnymi procesmi.
Rozvoj spolocenskej zdravotnej starostlivosti, hygieny, zdravotnej kultúry spojený s rozvojom techniky i s rozvojom vlastníckych vztahov, ovplyvnil i vekovú štruktúru obyvatelstva. Starnutie obyvatelstva je celoeurópskym problémom, ktorý núti štáty k prehodnocovaniu sociálneho zabezpecenia.
Cas a doba starnutia je otázkou predlžovania ludského života. Medzi najdôležitejšie cinitele predlžovania ludského veku môžeme zaradit:
- stupen civilizacného vývoja
- technická úroven spolocnosti
- úroven sociálnej infraštruktúry
- ekonomické možnosti spolocnosti a životná úroven ludí
- politické udalosti ako vojny , revolúcie a pod.
Starnutie jednotlivca skúma vedný odbor – gerontológia. Soc. gerontológia skúma spolocenské faktory starnutia a následky tohto javu. Jednou z jej základných úloh je vytvárat vhodné pracovné podmienky pre prevenciu predcasného starnutia a pre aktívnu starobu.

Staroba ako sociálna udalost sa stáva vtedy, ak
- je ohrozená ekonomická stabilita cloveka
- je potrebná starostlivost a pomoc inej osoby
Zabezpecenie v starobe je podmienené dosiahnutím dôchodkového veku, urcuje ho štát. Dôchodkový vek je vek kedy sa stráca schopnost pracovat. Vo väcšine krajín nie sú rozdiely medzi dôchodkovým vekom mužov a žien.
Treba rozlíšit pojmy:
- dôchodkový vek – ako právnymi predpismi stanovený vek, jeho dosiahnutie je jednou z podmienok vzniku nároku na starobný dôchodok, stráca sa schopnost pracovat, stanovený je spolocenskou dohodou
- vek odchodu do dôchodku – reálny vek, kedy clovek odchádza do dôchodku, vek skutocného zanechania zárobkovej cinnosti a prechodu do spolocensky zabezpecenej ekonomickej necinnosti.

V dôchodkovom zabezpecení sa musí pri stanovovaní veku pre vznik nároku na starobný dôchodok vychádzat z hospodárskych a financných možností redistribúcie medzi generáciami v danej etape spolocenského vývoja. Dôchodkový vek teda predstavuje akúsi spolocenskú dohodou, kompromis na danom stupni spolocenského vývoja, ktorý môže viac alebo menej odpovedat skutocným potrebám a možnostiam doby.
Pri stanovení dôchodkového veku treba starobný dôchodok ponímat ako dávku výsluhovú (dôraz sa kladie na predchádzajúcu cinnost) alebo sociálnu (prezumpcia invalidity, odvíja sa od znižujúcej pracovnej schopnosti).

V spolocnosti existuje skupina obcanov, ktorá nedosahuje také zdravotné zmeny, aby boli invalidizovaní, ale psychická únava životom, spojená s pomalou psychickou reakciou na proces starnutia ich zbavuje schopnosti pokracovat v pôvodnom pracovnom zaradení, oni už nechcú hladat nové pracovné príležitosti, získavat novú kvalifikáciu. Preto spolocnost musí hladat nové trendy, nové možnosti, musí vytvorit nový systém pre zabezpecenie starých ludí
Pasivita a necinnost naopak urýchluje proces duševnej a telesnej degenerácie, preto je nutné v sociálnych programoch vlád, v soc. politike štátu pamätat na túto skupinu obcanov a vytvárat možnosti ich pracovného uplatnenia. Pre tento vek je prirodzené, že starší ludia nemajú takú silu, rýchlost a pružnost ako mladí, ale o
to majú viac skúsenosti, ktoré „múdra vláda“, „múdry štát“ dokážu využit.

9.CHUDOBA ako sociálna udalost
Chudoba je považovaná na najstaršiu sociálnu udalost, je to bežný sociálny problém, inokedy sa považuje i za sociálnu deviáciu.
Teórie chudoby sú rôzne:
- individualistické teórie: tvrdia, že chudoba je osobnou vecou každého jedinca, resp. vecou osobnej neschopnosti a nezáujmy zapojit sa do spolocenského života
- antropologická teória: je chudoba výrazom „kultúry chudoby“, ktoré zahrnajú špecifické normy a hodnoty, jazyk a svetový názor, vytváraný ako reakcia chudobných na marginálne postavenie v stratifikovanej spolocnosti.
- sociologická teória: stav chudoby je v dôsledku tlaku okolností – chudobný síce prijíma spolocenské hodnoty, avšak ich nemôže preniest do reality v spolocnosti kvôli nízkym príjmom, nedostatocnej kvalifikácie k zamestnaniu
- teória konfliktov: chudoba je dôsledkom nesprávneho rozdelenia zdrojov v spolocnosti. Chudobný nie je zodpovedný za svoju situáciu, naopak je „obetou“ spolocnosti, konkrétne nedostatocného systému soc. zabezpecenia, alebo diskriminácie fungujúcim trhom práce.
Matoušek tvrdí, že všeobecná koncepcia chudoby neexistuje a kritéria chudoby sú závislé od tradícií a od aktuálnej koncepcie soc. spravodlivosti.
Každá spolocnost má svoje nízkopríjmové skupiny obyvatelstva, bipolarita chudoby a bohatstva predstavuje jeden z hnacích motorov ludskej motivácie a rozvoja spolocnosti vôbec, súcasne je však trvalým rizikom spolocenského vývoja. V modernej európskej spolocnosti chudoba nie je otázkou smrti spôsobenej hladom, ale otázkou deprivácie, nerovnosti a nedostupností. Avšak v chudobných rozvojových krajinách tzv. tretieho sveta (Latinská Amerika, Afrika) od hladu zomiera každý rok milióny ludí, dalšie milióny trpia podvýživou.
Chudoba je v európskom prostredí velmi citlivou záležitostou. Je to dôsledok najmä náboženskej determinácie, v krestanskej vierouke je výrazne cítit chápavý vztah k chudobným a kritický pohlad na bohatých. V Európe, hlavne strednej je aj významný fenomén ludskej rovnosti ako pozostatok socialistického experimentu.
Chudoba je chápaná ako stav, kedy nedostatok hmotných prostriedkov obmedzuje možnosti spotreby, kedy nedostatok penazí neumožnuje zabezpecovat dôležité ( základné) životné potreby na primeranej úrovni.

Chudoba je absolútny, relatívny, subjektívny a politický jav.
Chudobu delíme na:
- absolútnu chudobu: je stav, kedy nedostatok prostriedkov neumožnuje uspokojovat základné životné potreby (strecha nad hlavou, odev, jedlo) do tej miery, že je ohrozená samotná existencia cloveka a hrozí mu smrt
- relatívnu chudobu: je stav, v ktorom jedinec, rodina alebo soc. skupina uspokojuje svoje potreby na výrazne nižšej úrovni, než je priemerná úroven v danej spolocnosti. Teda na relatívne nižšej úrovni.
- objektívnu chudobu: je stav, v ktorom nie sú podla názoru štátu uspokojované základné ludské potreby na prijatelnej úrovni. Súvisí so stanovením životného minima
- subjektívnu chudobu: je stav, o ktorom si spravidla ten, ktorý sa v danej situácii nachádza, myslí, že je chudobný, pretože nemôže uspokojovat svoje potreby podla svojich predstáv. Tieto predstavy vychádzajú však skôr z porovnania so spotrebou bohatých, menej so spotrebou priemerných.
Absolútna chudoba sa vyskytuje skôr v rozvojových krajinách, v Európe ide skôr o chudobu relatívnu. Chudoba je tiež výsledkom materiálneho vývoja spolocnosti, relativizuje sa. Chudobný Európan sa môže zdat chudobnému Africanovi bohácom, co je jeden z dôvodov migracných tlakov a ekonomickej migrácie.
Chudoba sa meria, hodnotí a konštatuje na základe porovnania s celkovou životnou úrovnou danej krajiny.
Chudoba so sebou prináša sociálnu izoláciu a stav núdze.
Izolácia (vylúcenie) je potrebné považovat za najzávažnejší faktor chudoby modernej spolocnosti. Je nebezpecným faktorom pre harmonický vývoj obcianskej spolocnosti, pretože ju rozdeluje, stavia jej casti proti sebe a izoluje ich. Napr. v prvom európskom akcnom programe na potieranie chudoby, vydaným Radou Európy, boli chudobní definovaní ako osoby, rodiny, skupiny osôb, ktoré nedostatok prostriedkov vylucuje z úcasti na spôsobe života, ktorý je ešte prijatelný v štáte, v ktorom žijú.
Sociálna núdza – v stave soc. núdze sa nachádza obcan, ktorý je pre nízky vek, zdravotný stav, dysfunkciu rodiny, absenciu soc. zázemia, z dôvodov osobnostných, ohrozenia vlastného záujmu inou osobou alebo z iných závažných dôvodov nie je schopný zabezpecovat svoje základné životné a sociálne potreby, hlavne v zmysle zabezpecenia starostlivosti o svoju osobu, o svoje práva a právom chránené záujmy a potreby, o svoju výživu a domácnost. Takýto obcan má právo na dostupnú, dostatocnú a kvalifikovanú soc. pomoc, ktorá nahradí jeho chýbajúcu sebestacnost. Charakteristickou formou soc. pomoci sú soc. služby.
Hmotná núdza – je situácia, v ktorej sa nachádza obcan, ktorého základné životné podmienky nie sú zabezpecené dostatocným príjmom a ktorý si nemôže vlastným pricinením alebo za pomoci svojej rodiny tieto podmienky alebo prostriedky na ich vytvorenie zaistit. Do tejto situácie sa clovek môže dostat v dôsledku nízkeho príjmu, straty alebo zníženia príjmu v dôsledku choroby, invalidity staroby a pod. postihnutý clovek nedisponuje ani majetkom, ktorého predajom, prenájmom ci iným využitím by mohol získat prostriedky k zabezpeceniu svojich potrieb. Spolocensky uznávanou hranicou príjmu obcana, pod ktorou nastáva stav hmotnej núdze, je životné minimum., stanovené obvykle právnou normou. Za urcitých podmienok je obcanovi poskytovaná soc. pomoc. , forma penažných alebo vecných dávok
Meranie hranice chudoby
Znacná pozornost sa venuje problému merania chudoby, hladajú sa meradla objektívnej chudoby.
Pre meranie objektívnej chudoby sa používajú dve metódy a mnoho ich kombinácií. Ide o:
- normatívna metóda: pozostáva v tom, že sa urcí minimálny, spolocensky prijatelný v danej zemi a v case reálne naplnitelný spotrebný kôš. Súhrn cien tovarov a služieb v tomto koši obsiahnutých je potom hranicou príjmov, pod hranicou ktorých nastáva stav chudoby. Stanovenie spotrebného koša je velmi nárocné a podlieha rôznym vplyvom, akými sú cenové zmeny, zmeny štruktúry spotreby a pod.. Stanovenie spotrebného koša je velmi citlivé i spolocensky, pretože je vždy možno polemizovat o nevyhnutnosti tej ci onej potreby a o možnosti jej náhrady
- relatívna metóda: väcšina krajín prešla práve k tejto metóde posudzovania chudoby, t.j. k stanoveniu úrovne príjmov vo vztahu k dosahovanému priemernému príjmu v danej krajine. Obcania, ktorí majú nižší príjem ako je stanovená relatívna hranica, sú považovaní za chudobných a stávajú sa klientmi soc. pomoci. Hranica príjmov, pod ktorými nastáva stav chudoby sa v Európe pohybuje medzi 50 a 70% priemerných príjmov. Relatívna metóda umožnuje priebežne reagovat na ekonomický a sociálny vývoj.

Pre praktické meranie chudoby sú stanovené minimálne úrovne príjmov, pod hranicou ktorých nastáva stav chudoby. Používajú sa pojmy:
- Životné minimum – sa pohybuje medzi hranicami existencného a sociálneho minima.
- Sociálne minimum – je taký príjem (minimálne náklady), ktorý odráža celkovú životnú úroven v danej krajine, vyjadruje všeobecný názor na najnižšie prijatelné uspokojovanie všetkých potrieb cloveka, i ked len na minimálnej úrovni
- Existencné minimum – je taká minimálna úroven príjmov ( a teda aj životných nákladov) ktorá umožnuje elementárnu existenciu cloveka t.j. stravu, odev, ochranu pred pocasím. Nižší príjem, než stanoví minimum, znamená ohrozenie cloveka hladom a zimou.
Spolocenská pomoc chudobným
Chudoba je v súcasnej dobe predmetom trvalého záujmu štátov i medzinárodných organizácií. Je najzávažnejším dôsledkom niektorých soc. udalostí, môže však byt sama soc. udalostou, ak je dôsledkom ekonomických, spolocenských pomerov v krajine. (napr. zemetrasenie, hladomor, povodne a pod.)
Celková stratégia boja proti chudobe spocíva vo vytvorení soc. politiky, ktorá zabráni, aby sa obcania, rodiny a soc. skupiny prepadli do chudoby. Vytvárajú sa soc. mechanizmy s cielom zabezpecit obcanov pre prípad bežných, štandardne sa vyskytujúcich soc. udalostí ( akými sú choroba, staroba, invalidita, nezamestnanost a pod.) Klúcovou ochranou proti chudobe je soc. poistenie. Je tiež ochranou štátu, preto ho štát stanovuje ako povinné.
Druhou aktivitou štátu je soc. podpora tým skupinám, ktoré by bez jeho pomoci nemohli svoje potreby uspokojovat spôsobom všeobecne považovaným za primeraný, poprípade by sa v neúmernej miere vysokým podielom prepadli do stavu chudoby. Najvážnejšou formou soc. podpory je štátna soc. podpora
Tretou aktivitou štátu je soc. pomoc urcená obcanom, ktorí sa nachádzajú v stave chudoby . je zameraná na to, aby im pomohla vrátit sa do stavu soc. suverenity (nezávislosti) alebo ich zabezpecila po dobu, po ktorú toho nie sú sami schopní.
Súcasná taktika smerujúca k margilizácii chudoby v Európe využíva okrem penažných dávok a soc. služieb dva nové princípy:
- princíp soc. partnerstva
- metóda know-how chudobných

Významný prínos v zmiernovaní následkov chudoby predstavuje: soc. práca, charita, individuálna pomoc, osobitne existencia tzv. welfare štátu (štátu verejného blaha).
Je preukázané, že prepracovaná a systematicky uskutocnovaná soc. politika môže spolu so stratégiou zameranou na znižovanie nezamestnanosti – chudobu velmi obmedzit.

BYTOVÁ POLITIKA
Koncepcia a ciele
Ak sa pozrieme na proces transformácie bytovej politiky vidíme, že „presun zodpovednosti štátu na iné subjekty" urcite patrí k cielom, ktoré mali (alebo doteraz majú) byt dosiahnuté. Ide predovšetkým o minimalizáciu úlohy štátu v bytovej politike, o presun kompetencií z centra na lokálnu úroven, o prenesenie zodpovednosti za bývanie na obcanov, a nakoniec o maximálne využitie súk¬romného sektora na úkor verejného sektora. V obidvoch re¬publikách sa ukazuje ako významná predovšetkým snaha minimalizovat úlohu štátu, tj. snaha, ktorá bola, hlavne na zaciatku transformácie, považovaná nielen za nevyhnutnú, ale aj postacujúcu podmienku toho, aby zodpovednost za bývanie prevzali iné subjekty. Tento pomýlený predpoklad (ktorému podlahli vlády všetkých transformujúcich sa krajín) spôsobil, že slovenská vláda výrazne mini¬malizovala svoje pôsobenie v sfére bývania, ale nevytvorila dostatocne podnetné prostredie, v ktorom by obcania, obce ci súkromný sektor mohli reálne prevziat zodpovednost za bý¬vanie.
Prvý ponovembrový programový dokument venovaný problematike bývania bol vytváraný v priebehu roku 1990, tj. v dobe existencie federácie, a bol zameraný na transformáciu sféry bývania v celom spolocnom štáte. Návrhy obsiahnuté v dokumente reagovali predovšetkým na neutešenú situáciu v sfére bývania spôsobenú minulým režimom a zdôraznovali potrebu zvýšit efektívnost bytovej výstavby a hospodárenie s bytovým fondom na základe využitia trhového hospodár¬stva. V materiály bola okrem iného zdôraznená rola štátu a obcí v bytovej politike a celý materiál bol rozpracovaný do velkých podrobností. Situácia v nom nebola nejako špecifikovaná, lebo tu bol zakotvený predpoklad, že SR v náväznosti na federálny doku¬ment si vypracuje vlastnú koncepciu.
Slovenské Zásady reformy bytovej politiky definujú hlavný ciel reformy, tj. zmenu administratívne - pri delového systému na systém trhový, zdôraznujú nevyhnutnost legisla¬tívnych zmien a kladú dôraz na zodpovednost každého obca¬na za svoje bývanie. V dokumente nájdeme tieto základné problémové okruhy: transformácia právnych vzta¬hov (prechod od administratívnej k obcianskoprávnej regulá¬cii), zmena vlastníckych vztahov (privatizácia), pomoc sociálne slabším domácnostiam, podpora bývania (bytovej výstavby). Koncepcné dokumenty, vytvorené v dalších rokoch neprinᬚajú do tejto sféry nové prístupy ci podnety, ale skôr rozpracovávajú ci dokoncujú tematické okruhy akcentovane na zaciatku transformácie (podpora bytovej výstavby, liberalizá¬cia nájomného, príspevky na bývanie apod.). Posledné kon¬cepcné materiály SR 1995, vyslovujú urcitú obavu zo zhoršujúcej sa situácie v sfére bývania a v dôsledku toho venujú pozornost predo¬všetkým nástrojom, ktoré môžu pomôct zvýšit úroven býva¬nia a hlavne novej bytovej výstavby (hypotékové úvery, fond bývania...).
Základné ciele, o ktoré sa v rámci transformacného zámeru usilovalo a ktoré boli vo viac ci menej uspokojivej miere ci podobe splnené, sú tieto:
• snaha o minimalizáciu úlohy štátu (vlády) v sfére bývania, a to hlavne v oblasti financovania výstavby a prevádzky byto¬vého fondu,
• snaha o presun zodpovednosti za bývanie z centrálnej úrovne na lokálnu úroven, t.j. na obce (decentralizácia v oblasti vlastníctva a správy bytového fondu, v oblasti bytovej výstav¬by apod.),
• snaha o zdôraznenie zodpovednosti obcanov za vlastné bý¬vanie (negovanie doterajšieho štátneho paternalizmu a chá¬pania bývania ako sociálnej služby, ktorú obcanovi zabez¬pecuje štát),
• snaha o maximálne využitie súkromného sektora v oblasti býva¬nia, a to predovšetkým v sfére ponuky ( bytová výstavba vrátane financovania, vlastníctva a prevádzky bytového fondu).
Snaha o minimalizáciu úlohy štátu
Analýzy koncepcií bytovej politiky ukazujú, že trend minimalizácie role štátu v oblasti bývania nebol priamociary. Najväcší dôraz na oslabenie role štátu bol viditelný v rokoch 1991-1992. Neskoršie oficiálne dokumenty, a predovšetkým praktické opat¬renia príslušných ministerstiev ale dokazujú, že rola štátu v sfére bývania je napokon prijímaná ako rola nezastupitelná a zdôraznovanie jej významu pri rozvoji trhu s bytmi dokonca narastá. Spätný pohlad na tento problém naznacuje, že SR v otázke „redukcie úlohy štátu" prešla obdobnou cestou, ako väcšina bývalých socialistických krajín. Slovensko sa však, ako naznacujú analyzované dokumenty, „poucilo" (aj ked iba v teo¬retickej rovine) o nieco skôr (tu môžeme zvažovat vplyv populistického vystupovania niektorých slovenských vlád).
Snaha o presun zodpovednosti za bývanie z centrálnej úrovne na lokál¬nu úroven (na obce)
Tento decentralizacný zámer, ktorý sa v byto¬vej politike objavil, bol logickým doplnkom hore uvedeného zámeru, a naviac bol v súlade s obdobnými ten¬denciami, ktoré sa dlhodobo prejavovali v západoeurópskych krajinách. Ciel posilnenia rôl obcí bol zdôraznený už v navr¬hovanej koncepcii v roku 1990, ale nebol nikdy podrobnej¬šie rozpracovaný, co prinieslo urcité problémy. Teoreticky správny krok, sprevádzajúci niektoré kompetencie v bývaní na úroven obcí, nebol systematicky pripravený, takže obce boli nútené prevziat tak zodpovednost, ako aj majetok celkom bez prípravy a bez vedomostí, pocas súbežnej redukcie fi¬nancných prostriedkov, urcených pre túto sféru. Dôsledkom boli problémy, s ktorými sa obce stretávali predovšetkým v prvých rokoch transformácie. Medzi hlavné prob¬lémy patrilo podcenenie role obce pri vytváraní bytovej poli¬tiky na zverenom území (precenenie úlohy trhu), chápanie bytového fondu obcí ako zdroja zisku, podcenenie roly nájomného, prípadne cenovo prístupného bývania na trhu s bytmi, zastavenie bytovej výstavby apod.
Snaha o zdôraznenie maximálnej zodpovednosti obcanov za svoje vlastné bývanie
Na prvý pohlad sa dá povedat, že k presunu zodpovednos¬ti zo štátu na obcana fakticky došlo, pretože v rámci transformacných opatrení boli zrušené najrôznejšie podpory bytovej výstavby, pridelovanie štátnych bytov a pod., takže ludia sa dnes pri získavaní bývania musia viac spoliehat sami na seba a na svoje financné prostriedky. Ale ak sa pozrieme podrobnejšie, aké možnosti pri nadobúdaní bývania domác¬nosti skutocne majú, musíme konštatovat, že ich manévrovací priestor je velmi obmedzený. Dôvodom je predovšetkým vel¬ká „priepast" medzi príjmovou úrovnou a cenami bývania, ktorú existujúce nástroje štátu nemôžu preklenút. Fakticky to znamená, že štát rozumne presunul zodpovednost za bývanie „na ramená" svojich obcanov, ale obcania túto zodpovednost nemohli skutocne prevziat, lebo na trhu s bytmi neboli vytvo¬rené podmienky, za ktorých by to bolo možné. Hodnoteniu úspešnosti presunu zodpovednosti zo štátu na obcana chýba v tejto situácii zmysel, lebo je jasné, že celý proces sa nachá¬dza kdesi na pol ceste.
Urcitým signálom, naznacujúcim mieru úspešnosti tohto presunu sú iba výskumy verejnej mienky, ktoré však ukazujú, že obcania sú stále menej ochotní prevziat zodpovednost za svoje bývanie, a stále viac sa mienia spoliehat na pomoc štátu. Ani tu však nevieme odpovedat, ci je zvýšený záujem o štátnu pomoc skôr výsledkom objektívne neuspokojivej situácie na trhu s bytmi, alebo skôr pretrvávajúcim reliktom minulého systému.
Snaha o maximálne využitie súkromného sektoru v oblasti bývania
Snaha o maximálne možné zapojenie súkromného sektoru do sféry bývania bola od zaciatku spo¬jená predovšetkým s otázkou financovania (najmä bytovej výstavby) a s otázkou vlastníctva (najmä bytového fondu), a bola, rovnako ako v predchádzajúcich prípadoch, reakciou na minulý režim. Zámer, naplno konvenujúci s celkovou preme¬nou bytového systému na systém trhovo orientovaný, prešiel obdobným vývojom, o ktorom sme už hovorili, tzn. od úpl¬ného spoliehania sa na súkromný sektor po realistickejšie posúdenie jeho využitia, v súvislosti s ktorým už nie je po¬pieraný význam verejného sektoru (napr. podpora bytovej výstavby z rozpoctových prostriedkov, existencia verejného nájomného sektoru apod.). Je potrebné poznamenat, že me¬dzi príciny, vedúce k spomínanému „realizmu" opät patrí dlhodobo neuspokojivá situácia na trhu s bytmi, prejavujúci sa nezáujem súkromných investorov o oblast bývania (existujú názory tvrdiace, že prícinou nezáujmu je trvajúca regulácia nájomného, avšak väcšina odborníkov sa domnieva, že hlavným limitom je velmi obmedzená kúpyschopnost oby¬vatelstva), malým záujmom obcanov o privatizáciu bytového fondu, a niektorými negatívnymi skúsenostami z privatizácie. Zdá sa, že celý doterajší vývoj sa odvíja „v logike" tejto historicky konkrétnej transformácie, smerujúcej od di¬rektívne riadeného, plánovaného hospodárstva k trhovej eko¬nomike. V rovnakom duchu sa prejavuje aj v sfére bývania krátkozraká snaha o negáciu všetkého, co bolo pre minulý režim typické; táto „urputná" snaha je však v priebehu casu zmiernená, tak, ako dochádza k uvedomeniu si „reálnej dile¬my", ktorá nutne sprevádza tento typ transformácie bytovej politiky:
Táto reálna dilema znamená, že tvorcovia bytovej politiky si nemôžu politicky dovolit realizovat cisto trhovú politiku, ktorá by mohla viest v oblasti bývania napr. k rozšíreniu segregácie, slamov apod., ale súcasne si ekonomicky nemôžu dovolit takú bytovú politiku, akú realizujú vyspelé štáty zá¬padnej Európy.
Financné toky
Financné zdroje využívané v oblasti bývania môžeme rozdelit do troch skupín: sú to rozpoctové prostriedky, súkromné fi¬nancné prostriedky (bánk, stavebných firiem...) a financné prostriedky domácností. Základnou otázkou je, ci tieto zdroje sú, alebo nie sú dostatocné vzhladom k saturovaniu potrieb domácností v sfére bývania. Ak sa pozrieme ako prebiehala v oblasti financovania transformácia, vidíme, že k jej základ¬ným crtám patrila výrazná redukcia rozpoctových prostriedkov, sprevádzaná ocakávaním, že chýbajúce verejné prostriedky dodá súkromný sektor, t.j. firmy, banky a domácnosti. Vývoj však ukázal a ukazuje, že bytová sfé¬ra je pre súkromných investorov nezaujímavá (v dôsledku nedostatocnosti stavebných firiem, v dôsledku pretrvávajúcej regulácie, ale hlavne v dôsledku nízkej kúpyschopnosti oby¬vatelstva; problémom je rozdiel medzi príjmovou úrovnou domácností a liberalizovanými cenami pozemkov, nehnu¬telností, stavebných prác a materiálov...), takže do nej vstupu¬jú v malej miere. Výsledkom tejto situácie je nedostatocný objem prostriedkov idúcich do sféry bývania a následný po¬kles bytovej výstavby, ústiaci v týchto rokoch do znižujúcej sa vybavenosti obyvatelstva bytovým fondom. Istým signálom uvedomenia si tohto stavu je zámer zvýšit rozpoctové prostriedky poskytované bývaniu, vrátane tých, ktoré sú urcené na stimuláciu financovania zo strany súkromného sektoru.
Pomoc sociálne slabým v oblasti bývania
Potreba pomoci príjmovo slabším domácnostiam je spájaná predovšetkým s dereguláciou nájomného (so sna¬hou dostat nájomné na trhovú úroven), príp. s dereguláciou dal¬ších cien spojených s bývaním (napr. služby, v r. 1996 hlavne ceny tepla a teplej vody). Co sa týka formy pomoci, od zaciatku reformy bývania presadzované zavedenie adresných sociálnych dávok, t.j. príspevkov na bývanie. S rozvojom nájomného bývania, tak ako je známe z mnohých západoeurópských krajinách, sa na dlhú dobu nepocíta; výraz sociálneho bývania je redukovaný na subštandardné bývanie pre neprispôsobivých obcanov a neplaticov a na domy s opatrovatelskou službou pre starších obcanov. Možnost vytvorenia lacnejšieho prenájmu bývania je doteraz ponechaná na vlastníkoch bytového fondu predovšetkým v obciach.
Pomoc príjmovo slabším domácnostiam v sfére bývania je v súcasnosti zabezpecovaná prostredníctvom adresnej dávky - príspevku na bývanie. Príspevok na bývanie je poskytovaný od roku 1996.
Podpora bytovej výstavby
Vývoj bytovej výstavby a jej podpory a nástroje, ktoré by mali byt pomôckou pri bytovej výstavbe, sú uvádzané vo všetkých koncepcných ma¬teriáloch, ale z velkej casti zostávajú len na papieri; návrhy sú zamerané a týkajú sa nielen novej bytovej výstavby, ale aj zateplovania, odstranovania chýb panelovej vý¬stavby a pod., a pocítajú so zvýhodnenými úvermi, subvenciami apod. Už v roku 1992 je v SR síce uzákonené stavebné sporenie, ale to sa stretáva s rovnakým disproporcie medzi cenami nehnutelností a ciastkami, ktoré sa dajú zo stavebného sporenia získat. Systém hypotékového úverovania nie je doteraz realizovaný. Zmenu prináša až rok 1996, kedy je v SR založený Fond rozvoja bývania, do ktorého sú vložené rozpoctové prostriedky urcené na podporu výstavby, modernizácií, rekonštrukcií apod. prostredníctvom zvýhodnených úverov, nenávratných pôžiciek, subvencií úrokov na úvery od bánk. Z prostriedkov tohto fondu môžu byt v rámci jednotlivých programov (bývanie pre mladé rodiny, pre starších ludí...) podporované ako fyzické, tak i práv¬nické osoby. V súcasnosti je však zrejmé, že prostriedky vložené do fondu sú nedostatocné vzhladom k poctu žiadatelov a ich potrebám.
V rámci porovnávania môžeme konštatovat, že sme odstránili systém financovania bytovej výstavby z minulého režimu, a dúfali v nahradenie verejných prostriedkov súk¬romnými investormi. Podporné opatrenia, ktoré by pritiahli investorov (vrátane domácností), alebo ich aspon nenahra¬dzovali (regulácia nájomného), však neboli vytvorené vcas a v dostatocnej miere. Niektoré podporné nástroje, (stavebné sporenie, hypotékové úverovanie) sa ukazujú ako nedostatocné, pretože vo svojej štandardnej podobe nedokᬞu prekryt medzeru medzi príjmami domácností a cenami nehnutelností, ktorá je o stupen vyššia ako v západoeuróp¬skych krajinách. Dôsledkom tejto situácie je dramatický pokles objemu bytovej výstavby, ktorú sa darí oživit iba ciastocne. Nedostatocný objem bytovej výstav¬by vzhladom k reálnej potrebe bytov vyvoláva kritiku vládne¬ho prístupu a vedie k zvyšujúcemu sa tlaku na vládu, s cielom vydávat väcší objem rozpoctových prostriedkov na túto oblast. Snahy o podnietenie bytovej výstavby sú dlhodobo spájané s financovaním zo štátne¬ho rozpoctu, a nie s financovaním prostredníctvom kapitá¬lového trhu.

9. KOMUNÁLNA REFORMA NA SLOVENSKU

V rámci niektorých castí programového vyhlásenia sa vláda zaviazala uskutocnit opatrenia, ktoré sa týkajú všetkých úrovní verejnej správy a teda aj obcí. Ide najmä o opatrenia v oblasti reformy verejných financií a reformy verejnej správy.
Reforma verejných financií
Vláda sa zaviazala realizovat a aj realizuje opatrenia zamerané na zvýšenie efektívnosti využívania verejných zdrojov, a to sa týka aj hospodárenia obcí. Základným prvkom reformy verejných financií je zavedenie tvrdého rozpoctového obmedzenia v celom okruhu verejných financií, vrátane obcí a miest.
Vláda chce posilnit postavenie, ale aj zodpovednost územnej samosprávy pri poskytovaní služieb obcanovi, a to najmä decentralizáciou verejných financií. Chce posilnit vlastné danové príjmy obcí, pricom bude dbat na to, aby z tohto dôvodu neprišlo k zvýšenému celkovému danovému zataženiu obcanov a podnikatelských subjektov.
Reforma verejnej správy
Cielom reformy verejnej správy je vytvorit také právne prostredie pre rozvoj územnej samosprávy, ktorá zverenými kompetenciami a verejnými financiami dokáže vytvárat podmienky pre harmonický rozvoj regiónov v podmienkach obdobných krajinám Európskej únie a podporovat iniciatívy územnej samosprávy smerujúce k medziobecnej a interregionálnej spolupráci.
Uznesením c. 370/2003 schválila vláda SR Projekt decentralizácie verejnej správy 2003 – 2006, ktorého súcastou je aj cast „Miestna samospráva“. V tejto casti sa hovorí:
„V súvislosti s presunom právomocí, ale aj zodpovednosti na obce a v súvislosti s deklarovaným zámerom vlády posilnit postavenie miestnej samosprávy, je potrebné doriešit zabezpecovanie nových úloh. Ukazuje sa, že mestá nemajú a nebudú mat v súvislosti s decentralizáciou problémy organizacného charakteru, ale skôr problémy súvisiace s financovaním presunutých úloh. Pri presune rozsiahlych zriadovatelských kompetencií na obce existujú problémy ich zabezpecovania malými obcami. Preto niektoré úlohy ostali v režime preneseného výkonu pôsobnosti štátnej správy (školstvo), alebo boli prenesené na vyššie územné celky (zdravotníctvo, kultúra, cast sociálnych vecí). Tento stav však diskriminuje mestá, schopné zabezpecit mnohé z uvedených úloh. Ako dôvody, preco nie je možné odovzdat viac úloh obciam, sa najcastejšie uvádzajú: velký pocet malých obcí, vysoký podiel výdavkov malých obcí na správu, kvalifikácia štatutárov malých obcí pre všetky úkony“.
V záverecných odporúcaniach sa uvádza, že centrálna vláda má povinnost voci obcanom zabezpecit funkcnost a efektívnost celej verejnej správy, t.j. aj na nižších úrovniach. Z hladiska posúdenia ekonomických, ale aj demokratických kritérií sa pre Slovenskú republiku považuje v období 2003 – 2006 za najprijatelnejšie riešenie:
- v rokoch 2003 – 2006 zabezpecovat samosprávnu pôsobnost obcí formami uvedenými v zákone c. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, t.j. spoluprácou obcí,
- prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy zabezpecit tak, že sa v zákonoch urcia obce, ktorých úrady budú tieto úlohy zabezpecovat a nariadením vlády sa urcia územné obvody ich pôsobnosti, pri rešpektovaní hraníc krajov,
- vzhladom na rozdielnost sídelnej štruktúry riešit diferencovaným spôsobom proces združovania a zlucovania obcí,
- casovom horizonte k najbližším komunálnym volbám pripravit „komunálnu reformu“, t.j. posúdit možnost a vhodnost zlucovania obcí, resp. vytvárania väcších správnych jednotiek.

Koncepcia decentralizácie a modernizácie verejnej správy

Obce s jednou úrovnou samosprávy
Koncepcia, schválená vládou SR v apríli 2000, odporúcala riešit zabezpecovanie presunutých originálnych úloh na obce medziobecnou spoluprácou. Hospodárske, koordinacné a plánovacie služby (úlohy) mali byt zabezpecované prostredníctvom zmluvných vztahov na báze súkromného práva (Obchodný zákonník) alebo cestou Obcianskeho zákonníka. Výkon verejnej správy koncepcia odporúcala riešit zmluvnou formou (pracovno-právne spolocenstvo, spolocný obecný úrad) alebo vytvorením úcelového zväzu obcí. Zároven koncepcia odporúcala zásah štátnych orgánov v prípade, ak obec nie je schopná povinné úlohy zabezpecit sama a ak v stanovenej lehote nepristúpi k medziobecnej spolupráci. V takomto prípade vydá príslušný štátny orgán rozhodnutie, ktorým urcí, ktorá obec bude túto agendu zabezpecovat a tiež výšku a spôsob náhrady, ktorá bude hradená z úctu obce, voci ktorej bolo rozhodnutie vydané.
Koncepcia odporúcala zoznam obcí, ktoré by mohli plnit funkciu administratívnych centier. Ich výber prebehol na základe viacerých kritérií:
- spádovost, dostupnost sídla, ktorá by pre obcana nemala byt dalej ako 15 km,
- súcasná vybavenost sídla (základná škola, zdravotníctvo,...),
- minimálna velkost spádovej oblasti 5 000 obyvatelov,
- rovnomernost rozmiestnenia centier na území SR,
- rešpektovanie hraníc vyšších územných celkov,
- rešpektovanie doterajšieho vývoja osídlenia SR,
- snaha o kontinuitu v zabezpecovaní verejnej správy.
Pocet navrhovaných centier bol 169, neskôr Združenie miest a obcí Slovenska požadovalo zvýšenie poctu centier na 239. Priemerná velkost správnej jednotky by sa podla návrhu koncepcie pohybovala okolo 32 000 obyvatelov, podla návrhu ZMOS okolo 22 500 obyvatelov.

Mestá s dvomi úrovnami samosprávy
Bratislava
Znenie Ústavy SR, ktorá definuje, že právo na územnú samosprávu má územné spolocenstvo obcanov, ktoré získalo štatút obce. To znamená, že mestské casti odvodzujú svoje právo na samosprávu od mesta. Bratislava je samostatný samosprávny územný celok a má postavenie obce. Mestské casti majú právnu subjektivitu, v osobitnom zákone sú definované ako právnické osoby (nie však obce) a na výkone samosprávy sa podielajú v rozsahu, ktorý ustanovuje zákon o hlavnom meste (c. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave v znení neskorších predpisov), t.j. osobitný zákon a štatút mesta.

Košice
Najväcším problémom mesta, pocas platnosti zákona o meste Košice (c. 401 /1990 Zb. o meste Košice v znení neskorších predpisov) spôsobuje rozdrobenost mesta na velký pocet mestských castí, pricom nie všetky splnajú podmienky pre ich existenciu a fungovanie. Doterajšie skúsenosti potvrdzujú, že je potrebné zvážit redukciu ich poctu a mieru právnej subjektivity. Financovanie mesta a mestských castí (štruktúra príjmov, zdroje príjmov, danová právomoc, financné vyrovnávanie) bude definované všeobecne platnými pravidlami v rámci návrhu systému verejných financií v decentralizovanej verejnej správe.

Miestna samospráva na Slovensku

Sídelná štruktúra
sa vyznacuje výraznou rozdrobenostou a velkým podielom malých obcí (obce do 1 000 obyvatelov tvoria 69% všetkých obcí, ale žije v nich iba 16% populácie). Táto štruktúra je dôsledkom dvoch velkých procesov prebiehajúcich na Slovensku v druhej polovici 20. storocia. Pocas socializmu sa znížil pocet obcí v rokoch 1950 – 1989 z 3 344 na 2 694. Po roku 1990 nastala výrazná fragmentácia a pocet obcí sa zvýšil na 2 891. Odborné diskusie po roku 1990 sa ustálili na minimálnej velkosti obcí medzi 3 000 – 5 000 obyvatelov, ale zlé skúsenosti z násilného procesu v rokoch 1950-1989 bránili realizácii.
Otázka velkosti miestnej samosprávy sa stala v mnohých štátoch predmetom vážnej diskusie, a to najmä z dôvodu, že malé samosprávy nemôžu vykonávat dôležité miestne služby, limitujú proces decentralizácie, spôsobujú negatívne externality pre väcšie sídelné jednotky (využívajú služby v inej obci, ale žijú a platia dane inde, tzv. free – rideri). Do roku 2002, t.j. do zahájenia skutocnej decentralizácie, sa problematika združovania, resp. zlucovania obcí nejavila ako zásadný problém ani na Slovensku. Obcas sa síce táto téma objavila na konferenciách, ale nebola predmetom sústredenej diskusie aj na politickej úrovni. Až po presune kompetencií v rokoch 2002 – 2003 na obce a po postupnej zmene financovania obcí (normatívy v školstve, fiskálna decentralizácia) sa o tejto problematike zacína coraz viac diskutovat.

Hospodárenie a ekonomika poskytovaných služieb
Menšie samosprávy sú závislé na transferoch zo štátneho rozpoctu (fiskálna decentralizácia môže túto situáciu v casti obcí zmenit k väcšej nezávislosti na štátnom rozpocte, ale v casti obcí sa táto závislost ešte zvýši). Bežné výdavky malých obcí narastajú na úkor kapitálových a u menších obcí sa znižuje možnost získat cudzie zdroje. Personálne výdavky tvoria najväcšiu položku bežných výdavkov miestnych rozpoctov. Na celkových výdavkoch sa podielajú 16,1%, na bežných výdavkoch miestnych rozpoctov 25,2%.
Správa obcí, fungovanie obecných úradov a výdavky na volených predstavitelov tvoria 21,4% miestnych výdavkov. Dalšími významnými výdavkami sú: bývanie (13,7%), doprava (10,7%) a miestne hospodárstvo (9,7%). Analýza výdavkov miestnych rozpoctov ukázala, že menšie obce (do 1 000 obyvatelov) majú znacne vyššie jednotkové náklady ako obce s viac obyvatelmi. Správa obecných úradov jasne ukazuje na nedostatok ekonomickej udržatelnosti najmä obcí menších ako 1 000 obyvatelov, ked pohltí 42 - 49 % ich celkových výdavkov. Toto potom limituje zdroje na plánovanie, technickú a sociálnu infraštruktúru, financnú participáciu na úveroch, resp. kofinancovaní fondov EÚ. Zároven to vytvára neustály tlak na špecifické vládne dotacné programy. Kapitálové výdavky na jedného obyvatela klesajú s narastajúcou velkostou obce. Výdavky spojené s pôžickami naopak s velkostou obce rastú.

Spolupráca medzi obcami
Právna úprava spolupráce medzi obcami existuje od roku 1990, v roku 2001 bola novelizáciou zákona c. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov podrobnejšie upravená. V súcasnosti existuje široká paleta spolupráce obcí, najmä v oblasti hospodárskej, plánovacej a koordinacnej. Menej v oblasti administratívnej. Zmena nastala po presune kompetencií v rokoch 2002 – 2004 a najmä po prenesení pôsobnosti štátnej správy na úseku stavebného konania, co iniciuje výraznejšiu mieru medziobecnej spolupráce, najmä k vzniku spolocných obecných úradov. Rozhodujúcimi faktormi pre vznik spolocných obecných úradov sú: poloha, tradícia spolupráce a velkost obcí. Je možné pozorovat menšiu ochotu väcších miest vytvárat spolocné obecné úrady s prilahlými obcami.
Urcitá miera územnej amalgamizácie by mala pozitívny dopad na ekonomický výkon miestnej samosprávy. Casto sa však tento zisk spája so stratou demokracie. Autonómia malých obcí je vnímaná ako velmi dôležitá hodnota, hoci v praxi je táto autonómia viac symbolická ako reálna. Na druhej strane, rozdrobený systém urcite pomáhal budovat miestnu demokraciu v štátoch strednej a východnej Európy. V týchto štátoch, kde si demokratické hodnoty vyžadujú opatrnú kultiváciu, je velmi tažké odmietnut tento argument. Napredovaním demokratických pravidiel však stráca tento argument na váhe.

Mestá a obce s jednou úrovnou samosprávy

Na základe uvedených dôvodov, ekonomickej, legislatívnej a demokratickej analýzy súcasného stavu, aj na základe porovnania s vývojom v iných štátoch, ale aj na základe snahy:
- zvýšit fiskálnu a odbornú kapacitu obcí,
- znížit pocet volených zástupcov,
- odstránit duplicity, t. j. neefektívne zabezpecovanie rovnakých úloh malými, susediacimi obcami,
- o vyššiu transparentnost,
- dosiahnut vyššiu kvalitu a rozsah poskytovaných služieb,
- posilnit ekonomický potenciál a zlepšit podmienky pre vytváranie pracovných príležitostí,
- znížit rozsah transferov zo štátneho rozpoctu a nahradit ich vlastnými príjmami,
- zvýšit príjem z daní do jedného rozpoctu

je cielom posilnit pôsobenie komunálnej správy vo vidieckych oblastiach a tým zabezpecit rýchlejší rozvoj vidieka.

8. GLOBALIZÁCIA EKONOMIKY A POLITIKY

Za konkrétne príklady sietovej povahy sveta a ukazovatele globál¬nych dôsledkov regionálnych javov v sociálnej sfére možno považo¬vat geopolitické a ekonomické zmeny v strednej a východnej Európe, ktoré nastali po r. 1989. Aj pod vplyvom nastupujúcej globalizácie došlo najprv v jednotlivých, neskôr vo všetkých európskych sociali¬stických štátoch k pádu socializmu ako izolovaného, totalitného sys¬tému so stabilnou ideologickou a sociálnou štruktúrou.
V dôsledku toho sa univerzálnymi a globálnymi hospodárskymi princípmi ekonomiky sveta (okrem niekolkých krajín) stali: plura¬lita vlastníckych foriem, trhový mechanizmus a konkurencia. Univer¬zálnym ekonomickým modelom i reálnou formou modernej spolocnosti sa stala otvorená výkonová spolocnost. Transformácia ekono¬miky, politiky a sociálnej sféry sa v bývalých socialistických krajinách stala predmetom a súcastou globalizacných procesov.
Prebieha ekonomická globalizácia ako permanentný proces fúzie velkých spolocností do nadnárodných korporácií, ktoré svojím predmetom podnikania v danom odbore ovládajú v niektorých prípadoch až 90% trhu. Skracovanie vzdialeností a pohyb ludí vytvorili základné podmienky pre svetový systém tovaru a penazí.
Vzniká planetárny trh pracovných príležitostí. Konkuren¬cia prerastá do globálnej hyperkonkurencie (superkonkurencie), ktorá sa prejavuje nepretržitým narúšaním rovnováhy terajšieho rozdelenia síl na svetových trhoch. Neustále rastie úloha nadnárodných korporá¬cií, ktoré budujú kapacity na celom svete.
V politickej a ekonomickej praxi sa prejavujú neocakávané efekty - paradoxy globalizácie.
Globalizácia a sociálne zmeny
Globalizáciu v ekonomike a politike sprevádzajú javy, ktoré vy¬volávajú podstatné zmeny v životnom spôsobe jednotlivcov a skupín. Zásadne sa zmenili a v procese globalizácie sa neustále stažujú sociálno-ekonomické podmienky života. Zvyšujú a rozširujú sa formy závislostí a potreba odolnosti voci najrozlicnejším druhom závislostí (ekonomickým, politickým, náboženským, drogovým, alkoholovým a pod.). Zvyšuje sa vzájomná závislost jednotlivcov, jednotlivcov od malých skupín (rodiny a pod.), štátov, nadnárodných inštitúcií atd.
Globalizácia zvyšuje nároky na špecifické vlastnosti, schopnosti a výkonnost:
• jednotlivcov (ako rodicov, radových pracovníkov, manažérov a pod.),
• skupín (rodiny, firmy, organizácie a pod.)
• spolocnosti ako celku (civilizácia, národné spolocenstvá, etnické skupiny a pod.).
Globalizácia si vynucuje schopnost globálnej hyperkonkurencie, ktorá vyžaduje nový prístup - globálnu stratégiu. Za hlavný sym¬bol globalizácie sa pokladá schopnost globálneho videnia seba samé¬ho i svojho okolia. Odborníci si uvedomujú, že najmä hospodárske a politické rozhodnutia sa dnes nemôžu prijímat cez prizmu rýdzo národného alebo súkromného pohladu. Naopak, akékolvek politické ci ekonomické rozhodnutie má svoj národný, ale aj globálny rozmer.
V súvislosti so zvyšovaním významu malých ekonomických jedno¬tiek, národných a etnických spolocenstiev je osobitne významná
schopnost uplatnovat v bežnom živote globálny princíp nového veku:
„Mysli globálne a konaj lokálne" alebo „Mysli lokálne a konaj globál¬ne".
Informácie a informacné technológie sa stali výrobnou silou a ekonomicky najefektívnejšími investíciami.
Strategický význam majú najmä najnovšie informácie, a to nielen pre rozvoj vedy, ale aj ekonomiky, politiky, kultúry a dalších oblastí. Z tohto hladiska sa svet rozdelil na krajiny, ktoré informacné technológie zvládli, a kraji¬ny, ktoré ich nezvládli. Podla informacnej vyspelosti sa odlišujú kra¬jiny pomalé a krajiny rýchle, resp. krajiny s rýchlou ekonomikou (po¬znatkovou, sofistikovanou ekonomikou) a krajiny s pomalou ekono¬mikou. Toto rozdelenie je podla A. Tofflera (1996) výsledkom nové¬ho systému vytvárania bohatstva: informacne rýchle ekonomiky pra¬cujú na báze modernej informacnej techniky, pomalé ekonomiky na báze zastaralých industriálnych technológií.
V posledných troch desatrociach je vo vyspelých krajinách všeobec¬ným trendom dnes industrializacný proces. Prejavuje sa zmenou svetovej populácie pracovných síl:
Ekonomické záujmy majú prednost pred sociálnymi zásadami. V medzinárodnej politike pretrváva politika nátlaku a používanie hrozby použitia sily, priamej alebo nepriamej agresie až okupácie. Najcastejšími metódami sú protekcionizmus, dirigizmus a klasický intervencionizmus - ako úcelné a kalkulované využívanie politických, ekonomických a vojenských prostriedkov jednou alebo viacerými krajinami na ovplyvnovanie domácej a zahranicnej politiky inej krajiny. Monopolné postavenie nadnárodných korporácií umožnuje diktovat cenu tovarov a služieb a zároven si vyberat svojich subdodávatelov.
V dôsledku globalizacného boja o nové trhy sa množia regionálne vojnové konflikty, zvyšuje sa politická a ekonomická migrá¬cia, vzrastá nacionalizmus a xenofóbia.
Dochádza ku globalizácii teroru ako formy organizovaného zloci¬nu, ktorý prenikol do politických a ekonomických štruktúr nie¬ktorých štátov. Spolupracuje na medzinárodnej úrovni a používa najnovšiu komunikacnú a dopravnú techniku.
Boj o nové trhy a zvýšené nároky na suroviny spôsobujú aj ne¬priaznivé environmentálne dôsledky. Stále castejšie dochádza k regionálnym ekologickým haváriám, ktoré majú globálne dôsledky.
Na jednej strane sa koncentruje bohatstvo - z vyše 5 miliárd ludí na Zemi žije 500 miliónov „v pohode" a na strane druhej, 4,5 miliardy živorí v chudobe. Zvyšuje sa nezamestnanost a neistá za¬mestnanost, rastie produkcia, ktorá nevytvára nové pracovné prí¬ležitosti, ale naopak, dochádza ku globalizácii vykoristovania.
V 60-tych a 70-tych rokoch 20. storocia bol pocet chudobných (podla definícií Svetovej banky: tých, co majú na den menej, ako 1 dolár) asi 200 milónov. Zaciatkom 90-tych rokov sa tento pocet zdesatnásobil: na 2 miliardy. Pritom ekonomicky aktívna populá¬cia vzrástla z 1, 4 miliardy v r. 1960 na 2, 4 miliardy v r. 1990.
Neznižuje, ale zvyšuje sa zneužívanie práce detí, a to aj napriek
vyše desatrocnej existencii medzinárodno-právneho dokumentu
Dohoda o právach dietata. Každý rok sa dostáva 1 milión detí na trh so sexom.
Osobitným problémom je „únik mozgov" z ekonomicky slabých do krajín ekonomicky silných, co spôsobuje velké straty investícií vložených do vzdelania.
Stupnuje sa demoralizacný vplyv multimediálnych komunikac¬ných prostriedkov. Internet je zdrojom pornografie, nielen erotiky, ale i najtvrdšej detskej pornografie, sodomie a pod. Propaguje ná¬silie, sprostredkováva i metodiku terorizmu (napr. výrobu výbuš¬nín, používania zbraní), spôsobuje závislost. Ukazuje sa akútna opodstatnenost a potreba hladat technické a právne možnosti cenzúry. E-mail umožnuje aj rýchle šírenie spolocensky nežiadu¬cich a negatívnych informácií, napr. filozofie fašizmu, okultizmu, satanizmu, rôznych siekt a hnutí.
Na Slovensku je preto mimoriadne aktuálne oživovanie a zachranovanie technológií tradicnej výroby a rozvoj príslušných ucebných odborov, možností rekvalifikácie smerom k tradicným technológiám.
Masové komunikacné prostriedky, najmä televízia, zohrávajú mimoriadne dôležitú úlohu v politike a spolocenskom živote. Vytvárajú ideológiu fiktívneho sveta „virtuálnej reality", ktorou casto zámerne ovplyvnujú a regulujú (deformujú) vedomie recipientov, a tým aj ich postoje, najmä chovanie voci prebiehajúcim dejom (napr. lokálnym vojnám, volbám a pod.). Je to nový jav so zjavnými deštruktívnymi vplyvmi na globálne i lokálne spolo¬censtvo (Lokaj, 1999).
Zvyšuje sa násilie v rodine a v spolocenskom styku. Jednou z prícin je to, že v masmédiách, najmä v televíznych programoch a vo filmoch, prevažuje morálny vzor a model správania sa clove¬ka s fyzickou silou a bezohladnou priebojnostou, že sa v nich nevyvážené preferuje (ako základné etické hodnoty) egoizmus, bo¬hatstvo a sláva.
Celoživotné ucenie, globalizácia a EU
V epoche globalizácie, kedy sa búrlivo menia štýly práce i života, zvyšuje sa spolocenský význam vzdelania. Jednotlivci sa musia nielen prispôsobovat zmenám, ale musia aj zmenit doteraz obvyklé spôsoby svojho konania. Dnes je už všeobecne akceptované, že úspešný prechod k ekonomike, ktorá umožní sociálny rozvoj a primeranú kvalitu života, musí sprevádzat uznanie nutnosti celoživotného ucenia.
Systémy vzdelávania a odbornej prípravy sú vo vyspelých štá¬toch Európy a každej spolocnosti založenej na vedomostiach stredo¬bodom pozornosti politikov - v modernej podobe zarucujú vysoké tempo sociálno-ekonomického rozvoja. Zo skúseností krajín, ktoré v posledných desatrociach zaznamenali podstatný sociálny rozvoj a ekonomický rast (Japonsko, Írsko), a teda zákonite prechádzali aj procesmi transformácie ekonomiky a sociálnej sféry, vyplýva, že vý¬znamný podiel na pozitívnych rozvojových trendoch mali zmeny v školstve a spolocenské docenenie vzdelanosti u kvalifikovanosti pra¬covnej sily.
V priebehu posledných dvadsiatich rokov sa na celom svete usku¬tocnila zmena paradigmy od celoživotnej výchovy a vzdelávania k celoživotnému uceniu. Pocas tejto doby nastali znacné zmeny v prioritách tak národných a miestnych vlád, ako aj mnohých medzi¬národných organizácií - od zabezpecenia komplexného celoživotného vzdelávania a ucenia pre všetkých k takmer výlucnej podpore profe¬sijné orientovaného vzdelávania a výcviku (Kulich, 1998, s. 11).
Nové poznatky by mali byt prístupné všetkým. Každý clovek, bez ohladu na vek, pohla¬vie a iné crty by mal nielen vediet cítat, písat a pocítat, ale aj vy¬užívat pocítac, hovorit cudzím jazykom. Spolocnost by mala za¬bezpecit všeobecný a stály prístup ku vzdelávaniu sa, k nadobú¬daniu a obnovovaniu zrucností, ktoré sú potrebné pre trvalé zapo¬jenie sa do života spolocnosti založenej na vedomostiach. Je potrebné dosiahnut a obnovovat najmä pät zrucností cloveka potrebných pre trvalú úcast na aktivitách spolocnosti:
a) zrucnosti v informac¬ných technológiách,
b) ovládanie cudzích jazykov,
c) technolo¬gická kultúra,
d) podnikanie,
e) sociálne zrucnosti (sociálna kom¬petencia).
1.Viac investícií do ludských zdrojov. Viditelne treba zvýšit mie¬ru investícií do ludských zdrojov, a tým zdôraznit prioritu najdô¬ležitejšieho bohatstva Európy jej ludí. Rozvoju vzdelávania by mali venovat viac financných prostriedkov štáty, podniky, úrady, profesijné asociácie, ale aj domácnosti a jednotlivci. Memoran¬dum vyzýva k hladaniu a zavedeniu najvhodnejších ponúk na in¬vestovanie do vzdelávania, napríklad do danových úlav, ktoré by mali motivovat firmy k vyšším výdavkov do vzdelania.
2. Inovácia vo vyucovaní a ucení sa. Treba vyvíjat efektívne metó¬dy vyucovania, založené na moderných informacných a komuni¬kacných technológiách, vytvárat individuálne a spolocenské predpoklady pre sústavné celoživotné ucenie. Je nevyhnutné zme¬nit tradicné metódy vyucovania. Aj ked je pokrok vo využití mo¬derných technológií velký, vo vzdelávaní nie je príliš viditelný. je potrebné zabezpecit, aby sa nevyucovalo to, co vedia a chcú ucit ucitelia, ale aby sa školy a ucitelia viac riadili potrebami vzdelávaných (detí, mládeže i dospelých).
3. Ocenovanie a zhodnocovanie vzdelávania. Diplomy, certifikáty a kvalifikácie predstavujú dôležitý referencný bod pre zamestná¬vatela i jednotlivcov na trhu práce a v podnikoch. Rastúci dopyt po kvalifikovanej práci a zvyšujúca sa konkurencia medzi jedno¬tlivcami pri získaní a udržaní si zamestnania vedú k zvyšujúcemu sa dopytu po oficiálne uznávanom vzdelaní viac, než kedykolvek predtým. Zvyšuje sa nevyhnutnost porozumiet významu vzdela¬nia pre sociálno-ekonomický rozvoj štátov, regiónov, menšín - politikmi, ekonómami, podnikatelmi, zamestnávatelmi. Mnohí zamestnávatelia neocenujú túžbu pracovníkov dalej sa vzdelávat, ale im vtom bránia. Prezieraví zamestnávatelia už vedia, že ich najväcším bohatstvom sú kvalifikovaní ludia, ocenujú vzdela¬nie a umožnujú uplatnovanie vzdelania (aj neformálneho) v praxi.
4. Nový prístup k profesijnej orientácii a poradenstvu. Spocíva v zabezpecení lahkého prístupu k dobrým a kvalitným informáciám, poskytovaní rád o vzdelávacích príležitostiach všetkým ka¬tegóriám ludí - v celej Európe a pocas celého života. Moderné poradenstvo prekonáva rozlišovanie medzi výchovným, profesij¬ným a personálnym poradenstvom a zasahuje aj netradicných uží¬vatelov. Život a práca v spolocnosti založenej na poznatkoch vy¬žaduje aktívnych obcanov, ktorí sú vnútorne motivovaní k starostlivosti o svoj vlastný osobný a profesionálny rozvoj. Pro¬fesijná orientácia a poradenstvo sa musia orientovat na formy poskytovania služieb, ktoré musia oslovovat najrôznejšie potreby a požiadavky užívatelov. Moderné poradenské služby musia byt všestranné, kvalitné a dostupné.
5. Priblíženie vzdelávania do domáceho prostredia. Zabezpecovat
vzdelávacie príležitosti co najbližšie k úcastníkom vzdelávania
v ich vlastných komunitách a v maximálne možnej miere ich pod¬porovat informacnými a komunikacnými technológiami. Celoživotné vzdelávanie sa považuje za potenciálny „motor" miestnej a regionálnej regenerácie. Priblíženie vzdelávania sa bližšie k domovom bude vyžadovat reorganizáciu a presun zdrojov, aby sa vytvorili vhodné druhy vzdelávacích stredísk na bežne prístup¬ných miestach, kde sa ludia zhromaždujú.
Úlohy celoživotnej výchovy, vzdelávania a ucenia na Slovensku
Pri posudzovaní pozície a šancí Slovenskej republiky v integrac¬ných procesoch sa experti zhodujú v konštatovaní o vysokej úrovni dosiahnutej kvalifikácie pracovnej sily a všeobecnej vzdelanosti obyvatelstva.
Další rozvoj a transformácia ekonomiky a sociálnej sféry je však nárocný na štrukturálne zmeny vo väzbách medzi potrebami ekono¬miky a potenciálom rezortu školstva. Je evidentné, že podobný trend a zmeny, aké sa prejavujú v štruktúre národného hospodárstva, sú nevyhnutné aj v oblasti trhu vzdelania, najmä v profesijnej príprave na trh práce. Je nevyhnutné pokracovat v štrukturálnych pohyboch v systéme stredoškolskej, vysokoškolskej prípravy i formách dalšieho a celoživotného vzdelávania.
Jednou z podmienok úspešnosti tejto tendencie je zvýšenie investí¬cií do rezortu školstva a vedy a v iných rezortoch do rozvoja ludských zdrojov. Podstatne vyššie investície do vzdelania, výskumu a osob¬nostného potenciálu by umožnili, aby Slovensko nielen obstálo v glo¬bálnej a európskej konkurencii, ale aby sa zlepšovali reálne sociálne podmienky pre zvyšovanie kvality života jeho obcanov.
Povaha modernej výkonovej a demokratickej spolocnosti, jej orien¬tácia na kvalitu individuálneho života a spolocenský rozvoj vyžaduje, aby sa výchova a vzdelávanie zamerali najmä na tieto úlohy:
vo vztahu k mladej a strednej generácii - na pragmatickú prípravu na život v globalizovanom svete, najmä na rozvoj schopností pre¬sadit sa v globálnej superkonkurencii;
vo vztahu k staršej generácii - na udržanie profesijnej kvalifikácie a zvyšovanie sociálnej kvalifikácie.
Vzdelávanie je naším najväcším bohatstvom, ktoré treba rozvíjat a uplatnovat v praxi.
Nová koncepcia výchovy a vzdelávania prihliada na našu históriu a súcasné podmienky, ale vychádza najmä z ocakávaných požiadaviek a potrieb blízkej i vzdialenejšej budúcnosti, z požiadaviek EU a jed¬notného európskeho pracovného trhu na kvalifikovanost pracovnej sily.
V najbližších rokoch bude potrebné najmä:
1. vo vzdelanostnej stratifikácii slovenskej spolocnosti docielit, aby 30% populacného rocníka tvorili vysokoškoláci (teraz je to 16%);
2. zabezpecit všeobecnú technickú vybavenost vzdelávacích inštitú¬cií - najnovšími pocítacmi, Internetom, kvalitným softvérom a pod.;
3. zvyšovat investície štátu do rozvoja školstva a podnikov do dal¬šieho vzdelávania zamestnancov;
4. zvyšovat profesionálnu kompetenciu vzdelávatelov dospelých a rozširovat siet inštitúcií vzdelávania dospelých;
5. zvyšovat kvalitu a efektívnost foriem a metód výchovy, vzdelá¬vania a ucenia.
Trh vzdelávania dospelých
Sociálna práca a vzdelávanie dospelých majú v praxi mnoho spo¬locných oblastí svojho pôsobenia. Vzdelávanie dospelých je význam¬ným prostriedkom sociálnej práce, tvorí neoddelitelnú súcast sociál¬nej politiky v SR.
Vzdelávanie dospelých je možné „z hladiska národohospodárske¬ho považovat za jednu z najlacnejších foriem rozvoja spolocnosti. Každý úcastník tohto vzdelávania môže získat, ci už za prostriedky spolocnosti, alebo za svoje vlastné, dalšie poznatky, ktoré môžu mat celoživotné pozitívny vplyv. Ak naucíme kreativite a odolnosti clove¬ka stredného veku, táto vlastnost by ho mala sprevádzat po celý další život a umožnit mu lahší pohyb na trhu práce" (Durdovicová, 1998, s. 18).
Tažiskovou oblastou sociálnej práce ako praktickej cinnosti je rea¬lizácia cielov politiky zamestnanosti. V rámci systému celoživotného ucenia a vzdelávania plní vzdelávanie dospelých mnohé sociálne funkcie a saturuje rozmanité spolocenské potreby, ktoré sú dôsledka¬mi globalizácie a spolocensko-ekonomických zmien v posledných rokoch na Slovensku. Cielová skupina môže byt utváraná na základe rovnakých vzdelávacích po¬trieb, vyplývajúcich:
• z profesie (napr. lekári, farmaceuti, manažéri, robotníci a pod.),
• z organizácie (napr. zamestnanci firiem, podnikov, rezortu minis¬terstva a pod.),
• z veku (napr. absolventi stredných škôl, seniori a pod.),
• zo životnej situácie (napr. nezamestnaní, odsúdení vo výkone trestu, ludia na turistike a pod.),
• z výšky dosiahnutého vzdelania (dospelí s neúplným základným vzdelaním, úcastníci postgraduálneho vzdelávania a pod.),
• z pohlavia (muži, ženy),
• z etnickej alebo národnostnej príslušnosti (napr. Rómovia, cudzin¬ci na kurze slovenského jazyka)
Vzdelávanie dospelých je u nás do znacnej miery orientované na trh práce. Poslaním vzdelávania dospelých je v rámci systému celoživotného vzdelávania a ucenia umožnovat celú šírku aktivít (teda nie¬len vzdelávanie orientované na trh práce).
Z hladiska celoživotného profesijného vzdelávania v sociálnej prá¬ci je významný a podnetný dokument, ktorý sa prijal na Valnom zhromaždení Medzinárodnej federácie sociálnych pracovníkov (IFSW) v kanadskom Montreali v júli 2000. Tento materiál je dôležitý pre dalšiu profesionalizáciu sociálnej práce, ktorá sa aj u nás docenuje ako významný cinitel sociálneho rozvoja a rozvoja kvality života (bližšie: Strieženec, 2001 a 5. kapitola).

7. SOCIÁLNA POLITIKA a medzinárodné dokumenty

EURÓPSKA SOCIÁLNA CHARTA
Ked sa v roku 1949 rozhodlo o vzniku Rady Európy, budúce clenské štáty tejto Organizácie sa formálne zaviazali, že cielom ich snaženia bude dodržiavanie ludských práv a základných slobôd.

Európsky dohovor o ludských právach, ktorý bol uzavretý ako prvý v rámci Rady Európy. Je dohodou, ktorá zabezpecuje úcinnú ochranu základných práv a slobôd, a vytvára aj právny mechanizmus schopný zarucit ich dodržiavanie. CSFR – podpísanie v Štrasburgu 27.03.1992

Európska sociálna charta je obdobou Európskeho dohovoru o ludských právach, jej predmetom sú práva ekonomické a sociálne. Otvorená na podpis v Turíne v roku 1961, platnost 26.februára 1965.
NRSR podpísaná 29.05.1998
Charta zarucuje bez diskriminácie, využívanie následných základných práv:
1. právo na prácu:
2. právo na spravodlivé pracovné podmienky
3. právo na bezpecné a zdravé pracovné podmienky
4. právo na spravodlivú odmenu
5. právo organizovat sa
6. právo na kolektívne vyjednávanie
7. právo detí a mladistvých na ochranu
8. právo zamestnaných žien na ochranu
9. právo na poradenstvo pri volbe zamestnania
10. právo na odborné vzdelanie
11. právo na ochranu zdravia
12. právo na sociálne zabezpecenie
13. právo na sociálnu a lekársku pomoc
14. právo na sociálne služby
15. právo telesne a duševne postihnutých osôb na odbornú prípravu a na profesionálnu a sociálnu readaptáciu
16. právo na sociálnu, právnu a ekonomickú ochranu
17. právo matky a dietata na sociálnu a ekonomickú ochranu
18. právo vykonávat zárobkovú cinnost na území ostatných zmluvných strán
19. právo migrujúcich pracovníkov a ich rodín na ochranu a pomoc

Charta vytvára medzinárodný systém kontroly jej plnenia zmluvnými štátmi, ale tento systém nemá právny charakter. Monitorovanie aplikácie charty vykonávajú 4 orgány, pre ktoré je podkladom vyhodnotenie periodické hlásenie vlád zmluvných štátov, predkladané Rade Európy. Analýzu týchto hlásení vykonáva:
- výbor nezávislých expertov Európskej soc. charty
- vládny výbor podáva svoje hlásenie
- výbor ministrov na základe záverov a národných hlásení, zvláštnu pozornost venuje nezrovnalostiam
- parlamentné zhromaždenie
vyhodnotenie monitoringu sa koncí pred Výborom ministrov.

Dodatkový protokol
5.mája 1988 bol zmluvným štátom otvorený na podpis Dodatkový protokol k Charte zarucujúci štyri nasledujúce práva:
1. právo na rovnaké príležitosti a rovnaké zaobchádzanie v oblasti zamestnania a povolania, bez diskriminácie založenej na rozdiele pohlaví
2. právo pracovníkov na informácie a konzultácie v rámci podniku
3. právo pracovníkov podielat sa na urcovaní, zlepšovaní pracovných podmienok a pracovného prostredia
4. právo starších osôb na sociálnu ochranu

VŠEOBECNÁ DEKLARÁCIA LUDSKÝCH PRÁV
- prijatá bola 10.decembra1948 Valným zhromaždením OSN
- vychádza z koncepcie prirodzených ludských práv
základným právom cloveka je právo na život. Aby mohol svoje právo realizovat musí spolocnost: jeho život chránit a poskytnút mu podmienky pre dôstojný život.
Deklarácia sa skladá z práv:
1. obcianskych práv
2. politických práv
3. hospodárskych (ekonomických) práv
4. sociálnych práv
5. práva na vzdelanie a kultúrny priestor
Obcianske práva zarucujú cloveku: život, rovnost, slobodu, ochranu osobnosti, súkromie
Politické práva – aby sa každý mohol podielat na politickej moci má právo zúcastnit sa vlády, bud priamo alebo prostredníctvom volených zástupcov. Politické práva umožnujú cloveku chovat sa ako obcanovi v demokratickej krajine, patrí sem: právo byt obcanom štátu, sloboda byt osobnostou, právo združovat sa, aby mohol hájit svoje záujmy, právo slobodne sa pohybovat
Ekonomické práva sú dve: právo vlastnit majetok, právo na prácu
Sociálne práva môžeme ich vnímat dvojakým spôsobom: bud sú všetky práva súvisiace s právom na prácu považované za sociálne práva alebo je skupina soc. práv obmedzovaná len na práva zabezpecujúce cloveku náhradné príjmy, teda právo na soc. zabezpecenie.
Materstvo a detstvo majú právo na zvláštnu ochranu a pomoc.
Kultúrne práva zahrnajú: právo na vzdelanie, právo zúcastnovat sa kultúrneho života a právo na ochranu morálnych a materiálnych záujmov, vedeckej, literárnej a umeleckej tvorby.

Povinnosti obcanov – práva jedného obcana koncia tam, kde sa zacínajú povinnosti iného obcana, povinnost rešpektovat práva iných.
Zaistenie ludských práv – každý má nárok na to, aby vládol taký sociálny a medzinárodný poriadok, v ktorom by práva a slobody ustanovené v Deklarácii boli uplatnované.

ÚSTAVA SR
- základný zákon, od neho sa odvíja celá judikatúra. Prijatá 1.9.1992, úcinná od 01.01.1993
- preambula, 9 hláv a 156 clánkov
hlava I. Základné ustanovenia
hlava II. Základné ludské práva a slobody: má 8 oddielov, všeobecné ustanovenia, základné práva a slobody, politické práva, práva národnostných menšín a etnických skupín, hospodárske, sociálne a kultúrne práva, právo na ochranu kultúrneho dedicstva a životného prostredia, právo na súdnu a inú ochranu, spolocné ustanovenia k prvej a druhej hlave
hlava III. Hospodárstvo SR a najvyšší kontrolný úrad SR
hlava IV. Územná samospráva
hlava V. zákonodarná moc
hlava VI. Výkonná moc
hlava VII. Súdna moc
hlava VIII. Prokuratúra SR
hlava IX. Prechodné a záverecné ustanovenia

ÚSTAVNÝ ZÁKON c. 23/1991, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd
- upravuje tri základné body
1. každý zákon, všetky právne predpisy , ich výklad, používanie musí byt v súlade s Listinou základných práv a slobôd
2. základné práva a slobody uvedené v Listine... sú pod ochranou Ústavného súdu
3. základné práva a slobody môžu byt v Ústave SR rozšírené nad mieru upravenú Listinou...
Listina základných práv a slobôd má 6 hláv
Hlava I. – všeobecné ustanovenia
Hlava II.- ludské práva a základné slobody
Hlava III.- práva národnostných menšín a etnických skupín
Hlava IV.- hospodárske a sociálne práva
Hlava V.- právo na súdnu a inú ochranu
Hlava VI.- spolocné ustanovenia

DEKLARÁCIA PRÁV DIETATA
- prijatá Valným zhromaždením OSN – 20.novembra 1959 v New Yorku.
Obsahuje 10 zásad:
1. dietatu bez výnimky, náležia všetky práva uvedené v tejto deklarácii
2. dietatu sa má dostat zvláštnej ochrany a všetkými právnymi normami má mat zabezpecovaný telesný, duševný, mravný a sociálny vývin
3. dieta má právo od narodenia na meno a štátnu príslušnost
4. dietatu sa majú dostat všetky výhody soc. zabezpecenia, preto treba jemu aj jeho matke poskytnút zvláštnu starostlivost a ochranu pred narodením aj po narodení
5. telesne, duševne a zmyslovo alebo inak sociálne postihnutému dietatu treba poskytnút zvláštnu opateru a starostlivost, tak ako to vyžaduje jeho konkrétny stav
6. dieta, pre svoj harmonický rozvoj potrebuje byt obklopené láskou a porozumením, má vyrastat v rodine, kde vládne starostlivost a zodpovednost, v ovzduší lásky a mravnej a hmotnej istoty
7. dieta má nárok na vzdelanie, ktorá má byt bezplatné aspon na základnom stupni , má mat dostatok priestoru pre hru a tak sa majú rozvíjat jeho vzdelávacie návyky
8. dieta má byt za každých okolností prvé pri poskytovaní ochrany a pomoci
9. dieta má byt chránené pred všetkými formami zanedbávania, krutosti a využívania, nemá byt predmetom obchodu, nemá byt nútené do práce neprimeranej veku a zdravotnému stavu
10. dieta treba chránit pred pôsobením, ktoré môže podnecovat rasovú, náboženskú alebo akúkolvek inú formu diskriminácie, má byt vychovávané v duchu porozumenia, lásky, znášanlivosti, priatelstva medzi národmi a bratstva všetkých ludí. Dieta si má plne uvedomovat, že svoje sily a schopnosti má venovat službe ostatným ludom.

Medzinárodné organizácie môžu byt sociálnymi subjektami, pokial vstupujú do konkrétnych sociálnych vztahov, ci už ako vládne (narp. Vrchná komisárka OSN) alebo neštátne humanitárne organizácie typu napr. Lekári bez hraníc
Dalšími inštitúciami a organizáciami, ktoré sa zaoberajú soc. politikou sú: Medzinárodný cervený kríž, Svetová a Európska asociácia soc. pracovníkov, Svetová zdravotnícka organizácia, OSN atd.

Medzi dalšie medzinárodné dokumenty patria napr.
 dohovor o obciansko-právnych aspektoch medzinárodných únosov detí
 európsky dohovor o uznávaní a výkone rozhodnutí týkajúcich sa starostlivosti o deti a o obnove starostlivosti o deti zo dna 20.05.1980 v Luxemburgu
 dohovor o ochrane detí a o spolupráci pri medzištátnych osvojeniach zo dna 29.05.1993 v Haagu

VZTAH SOCIÁLNEJ POLITIKY a SOCIÁLNEJ PRÁCE

V každej organizovanej forme spolocnosti existujú konkrétne regulatívne pravidlá, vrátane sociálnych regulatívnych pravidiel. Je to rešpektovanie takej vzájomnej väzby hodnôt, noriem, potrieb záujmov, aby bola zabezpecená životnost celku. Je to aj podmienkou fungovania rozvoja v sociálnej oblasti. Predpokladom rozvoja jednotlivca je rozvoj celej spolocnosti, všetkých jej oblastí, ktoré vytvárajú priestor na naplnanie zmyslu života jednotlivca – obcana.

Regulovanie soc. sféry je zložité, lebo je praktickým priesecníkom mnohotvárnej ludskej cinnosti s jej väzbami cez politiku, ekonomiku, vzdelávanie, zdravotnú starostlivost vrátane legislatívnych opatrení.

Sociálne regulovanie každodenného života cloveka v dynamicky sa meniacich podmienkach vyvoláva mnoho protichodných názorov, reakcií. Cielavedomý charakter cinnosti cloveka, regulovania a samoregulovania vyžaduje aj výber a volbu najvhodnejších prostriedkov.

Sociálna politika je cielavedomá cinnost štátu, organizácii, inštitúcií, subjektov, ktorá zabranuje vzniku prícin sociálnej nerovnováhy, vytvára priestor podielania sa na vyváženom vývoji jednotlivca, skupín, komunít a spolocenstva. Podstatnou stránkou života obcanov sú ich komplexné sociálne podmienky (životné, pracovné, reprodukcné, ekologické a pod.) Výrazne sa soc. politika prejavuje v koncepcnej starostlivosti o ludí, ktorí nedokážu vzniknuté soc. udalosti prekonat vlastnými silami. Súcasne sú zákonom definované podmienky, za ktorých sú sociálne udalosti vecne uznávané. Uspokojovanie relevantných potrieb sa v demokratických spolocnostiach stáva celospolocenským záujmom a je súcastou sociálno-politických snáh a konania. Sociálna politika ako spolocenská cinnost spoluvytvára vztah jedincov a spolocenských podmienok ich života. Každý jednotlivec si komplexne osvojuje a kriticky vníma a vytvára sociálno-politické postoje.

Základným východiskom v sociálnom regulovaní je rešpektovanie spolocného dobra ako prirodzenej tendencie jednoty ludského rodu. Je to hodnota, ktorá sa vztahuje k celému životu cloveka a spocíva vo vytváraní náležitého spolocenského a kultúrneho prostredia. Podstatný prvok tvorí požiadavka úcasti a spoluúcasti ludí na rozhodovaní podla schopností, vlôh a predpokladov.

Základným objektom i subjektom sociálnej politiky je každý obcan, ktorému na základe zákonov prináleží sociálna starostlivost. Jedinec je zodpovedný za kvalitu svojho vlastného života. Pricom nezostáva osamotený, ale kvalitu svojho života uskutocnuje v súcinnosti s dalšími objektami a subjektami. Rodina je dalším clánkom soc. štruktúry, spolocnosti, ktorej hlavnou úlohou je socializácia potomstva, lebo je základnou bunkou spolocnosti. Zamestnávatelia majú povinnost zabezpecovat všeobecné dobro, solidaritu a subsidiaritu, ale tiež konkrétne opatrenia stanovené štátom a jeho orgánmi vyplývajúce zo spolocenskej delby práce a sociálno-právnych noriem. Pojmy podniková sociálna politika, a práca sa stávajú súcastou celkovej podnikovej stratégie.

Významné miesto majú odborové organizácie. Konfederácia odborových zväzov je jeden zo subjektov soc. politiky, ktorý zameriava svoje úsilie na rozvoj demokracie a sociálne spravodlivej spolocnosti. Ekonomickú reformu chápe ako prostriedok na dosiahnutie co najlepších podmienok na dôstojný život cloveka.

Najobjektívnejším subjektom, ktorý dokáže vecne zmapovat sociálne problémy, reálne potreby a záujmy obyvatelov je samospráva. Disponuje velkou mierou aktivity a prostriedkov aktivizácie ludí. Vstupovaním do rozdelovacieho a prerozdelovacieho procesu disponuje dostatocným poznaním, špecifikáciou požiadaviek a reálnym posúdením sociálnej potrebnosti regiónu.

Pohyb trhu založený na koncepcii jeho samoregulácie, spôsobuje, že clovek sa môže v trhových vztahoch strácat ako ciel snaženia a fungovania príslušných štruktúr a mechanizmov trhu. Trh prestáva plnit humánnu funkciu. Mení cloveka na vec, vecné chápanú pracovnú silu, kúpnu silu ci tovar, existencne ohrozenú bytost. Voci tak mocnej sile trhu, prípadne ekonomickým silám, ktoré ho ovládajú, sa musí ako ochrana uplatnovat politika štátu a právo. Dodržiavanie právnych noriem je garantované štátnymi orgánmi a podla potreby sankcným postihom pomocou represívneho aparátu štátu.

Vo vztahu k sociálnej oblasti spolocenského života dospel Strieženec k záveru, že „prvkom sociálne spravodlivej spolocnosti sú sociálne garancie štátu“ zdroje na riešenie tohto problému v obcianskej spolocnosti sú rôznorodé. Patrí sem systém soc. starostlivosti, celospolocenské inštitúcie, ako je štát, verejnoprávny systém soc. zabezpecenia (poistenie, podpora a pomoc), obcianske iniciatívy, prvky verejnej, súkromnej i cirkevnej dobrocinnosti. Štát je garantom i subjektom soc. politiky. Trh ako produkt ludí by sa nemal stavat proti humánnym potrebám a záujmom svojich tvorcov, treba preto zdokonalovat a uplatnovat prax soc. politiky a s nou spojenej soc. práce. Treba podporovat nielen sociálnu prácu garantovanú štátom, ale i osobitne podielajúce sa rôzne nevládne organizácie, nadácie, obcianske združenia. Táto pomocná casto charitatívna cinnost má hlboký humanistický význam. Spravidla však trpí nedostatkom financných prostriedkov, takže nestací kompenzovat dehumanizujúce dôsledky trhu a už vôbec nemôže zabezpecit slušný životný štandard väcšiny ludí.

Sociálna práca je odbor, ktorý špeciálnymi metódami zabezpecuje sociálnu starostlivost o cloveka na profesionálnom základe. Aplikuje vedecké poznatky do praktickej cinnosti. Zaoberá sa optimálnym fungovaním sociálnych inštitúcií zameraných na starostlivost, zabezpecenia a pomoc jednotlivcom, skupinám alebo komunitám

Adresátom soc. práce, okrem ludí nachádzajúcich sa v sociálnych kolíziách, sú aj nositelia tvorivého ludského potenciálu, tvorcovia hodnôt, prostriedkov. Ludia, ktorí žijú z vlastnej práce a sú tvorivým potenciálom v celej sociálno - rozvojovej štruktúre spolocnosti platia dane, cím vytvárajú prostriedky na celospolocenskú reguláciu, vrátane prerozdelovania. Ide o realizáciu aktívnej soc. politiky, ktorej tažiskom je soc. práca so sociálne silnými subjektmi a nositelmi tvorivého potenciálu a hodnototvornej práce, cinnosti. Ide o realizáciu co najkomplexnejších ludských zdrojov, efektívne využívanie sociálno-právneho potenciálu jednotlivcov a skupín spolocnosti.

Soc. politika, soc. služby, soc. práca vo všetkých jej podobách by mali pôsobit v zásade mimo trhových vztahov, aby nevznikla možnost ovládnutia trhom, ich vtiahnutia do trhových mechanizmov, a tým aj možnost uprednostnovania zisku pred službou.

Sociálnu politiku môžeme chápat ako oblast zaoberajúcu sa štúdiom jednotlivých soc. systémov, vztahu štátu a jednotlivca, povinnostami štátu v oblasti soc. zabezpecenia svojich clenov, ale aj ako súcast teórie soc. práce pre význam, ktorý soc. politika daného štátu má na realizáciu praktického výkonu v sociálnej práci.
Pod pojmom soc. politika rozumieme všetky služby a opatrenia, ktoré sú vytvorené na zvládnutie životných situácií zo strany štátu (sociálneho štátu). Osoby alebo skupiny obyvatelstva sú vymedzené špecifickými sociálno-politickými kritériami – úraz, choroba, nezamestnanost, staroba, osobitné nároky na opateru, predstavujú spravidla služby realizované v rámci rozdelovania miezd a majetku.
Sociálna práca je chápaná ako súcast soc. politiky. Ich spôsob myslenia je však iný. Ak soc. pracovník myslí na postihnutého obcana a jeho soc. situáciu, politikom ide o to, ako založit, obhájit, podporit, zaclenit sociálne projekty. Musia vediet, že zámer je spojený s prijatelnými programom, s realizovatelnými pravidlami, s trendom, s ktorým bude verejnost súhlasit. Ich myslenie je taktické, do podstatných otázok sa púštajú len ak sú nevyhnutné pre informovanost.
To, že soc. práca je castou soc. politiky, vidíme najmä v oblasti ekonomických dotácií do oblasti soc. práce. Pri klesajúcom hospodárskom raste a s ním spojenej štátnej kríze verejného rozpoctu sú najcastejšie obmedzované sociálne a vzdelávacie investície: zastavenie prijímania odborného personálu, zníženie osobných príplatkov, likvidácia pracovných miest, zatváranie zariadení a tendencia k reprivatizácii. Má to aj kvalitatívne dôsledky: regulácia soc. rovnováhy je znovu realizovaná prevažne privátnou oblastou rodiny a menej verejnými výchovnými organizáciami. Krátenie soc. služieb a tendencie k reprivatizácii výchovných služieb idú spolu ruka v ruke.
Sociálnu politiku môžeme chápat aj ako súhrn všetkých štátnych, ale aj privátnych cinností zameraných na minimalizáciu rizík zamestnávania, rovnost príležitostí a sprostredkovania pomoci pri štarte.
Sociálna práca potom v náväznosti na soc. politiku preberá úlohu clánku medzi soc. štátom, prípadne spolocnostou poskytujúcou služby a neprivilegovanými skupinami ludí, sprostredkovatela systému, pracovníka so zdrojmi.
Vztah medzi soc. politikou a soc. prácou môžeme porovnat aj na ich realizacnej úrovni. Pokial soc. politiku vnímame predovšetkým ako oblast realizujúcu sa predovšetkým v problémoch na úrovni vlády, parlamentu a ci jednotlivých rezortných ministerstvách, soc. práca sa realizuje na problémovej úrovni, v priamom kontakte s klientom.


Spracoval: František Hanobik

















Zákony - vyhlášky - vládne nariadenia
Sociálne zabezpecenie:
Zákon c. 461/2003 o sociálnom poistení
Zákon c. 439/2004, ktorým sa mení a doplna zákon c. 461/2003
Zákon c. 43/2004 o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov
Zákon c. 462/2003 o náhrade príjmu pri docasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca a o zmene a doplnení niektorých zákonov
Zákon c. 453/2003 o orgánoch štátnej správy v oblasti sociálnych vecí, rodiny a služieb zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov
Zákon c.201/2008 o náhradnom výživnom
Zákon c.600/2003 Z.z. o prídavku na dieta
Štátne soc. dávky
Zákon c.235/1998 Z.z. o príspevku pri narodení dietata
Zákon c.238/1998 Z.z. o príspevku na pohreb
Zákon c.280/2002 Z.z. o rodicovskom príspevku
Zákon c.627/2005 Z.z. o príspevku na podporu náhradnej starostlivosti
Sociálna pomoc:
Zákon c. 195/1998 o sociálnej pomoci +znení neskorších predpisov
Zákon c. 599/2003 o pomoci v hmotnej núdzi +znení neskorších predpisov
Zákon c. 601/2003 o životnom minime
Politika zamestnanosti:
Zákon c. 5/2004 o službách zamestnanosti a doplnení niektorých zákonov
Vyhláška c.31/2004 MPSVR SR, ktorou sa vykonáva § 69 ods.1 Zákona 5/2004
Vyhláška c.44/2004 MPSVR SR, ktorou sa vykonáva § 69 ods.2 Zákona 5/2004
Vyhláška c.192/2004 MPSVR SR, ktorou sa mení Vyhláška MPSVR SR c. 44/2004, ktorou sa vykonáva § 69 ods.2 Zákona 5/2004
Vyhláška c.401/2004 MPSVR SR, ktorou sa mení vyhláška MPSVR SR c. 44/2004, ktorou sa vykonáva § 69 ods.2 Zákona 5/2004 . . . . .
Sociálne partnerstvo:
Zákon c. 2/1991 o kolektívnom vyjednávaní
Zákon c. 106/1999 o hospodárskom a sociálnom partnerstve (zrušený zákonom z 21.10.2004)
Zákon z 21.10.2004, ktorým sa doplna Zákon 575/2001 o organizácii a cinnosti vlády a organizáciách ústrednej štátnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
Rodina a Sociálno-právna ochrana
Zákon c.305/2005 Z.z. o sociálno právnej ochrane detí a sociálnej kuratele
Zákon c.36/2005 Z.z. o rodine
Bytová politika:
Zákon c. 607/2003 o Štátnom fonde rozvoja bývania
Zákon c.349/2007 novela o Štátnom fonde rozvoja bývania
Nariadenie vlády SR c. 60, ktorým sa upravujú podrobnosti o druhoch a výškach poskytovaných podpôr z prostriedkov ŠFRB
Migracná politika:
Zákon c. 48/2002 o pobyte cudzincov
Zákon c. 480/2002 o azyle a doplnení niektorých zákonov
Zákon c. 606/2003, ktorým sa doplna Zákon 48/2002 a 480/2002
Zákon c. 207/2004, ktorým sa mení a doplna Zákon 480/2002 o azyle
Zákon c. 1/2005, ktorým sa mení a doplna Zákon 480/2002 o azyle
Zákon c. 692/2006, ktorým sa mení a doplna Zákon 480/2002 o azyle
Zdravotná starostlivost:
Zákon c. 129/2002 o integrovanom záchrannom systéme
Zákon c. 138/2003, ktorým sa mení a doplna Zákon c. 277/1994 o zdravotnej starostlivosti
Zákon c. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene o doplnení niektorých zákonov
Zákon c. 577/2004 o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti
Zákon c. 578/2004 o poskytovateloch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov
Zákon c. 579/2004 o záchrannej zdravotnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov
Zákon c. 580/2004 o zdravotnom poistení a o zmene a doplnení Zákona c. 95/2002 o poistovníctve a doplnení niektorých zákonov
Zákon c. 581/2004 o zdravotných poistovniach, dohlade nad zdravotnou starostlivostou a o zmene a doplnení niektorých zákonov





SOCIÁLNA POLITIKA –otázky pre bakalárske štúdium


1. Dejiny sociálnej politiky (starovek, budhizmus, krestanstvo, islám)
Platón, Aristoteles

2. Spolocenská zmluva, definovanie sociálnej politiky, úlohy a ciele sociálnej politiky.

3. Bismarckova reforma, definovanie sociálneho zabezpecenia - sociálne poistenie, sociálna podpora, sociálna pomoc.

4. Myrdalova reforma, sociálna udalost.

5. Zdravie a choroba ako sociálna udalost.

6. Invalidita ako sociálna udalost.

7. Materstvo, rodicovstvo a výchova detí ako sociálna udalost.

8. Nezamestnanost ako sociálna udalost.

9. Staroba ako sociálna udalost, dôchodková reforma.

10. Chudoba ako sociálna udalost, marginalizované skupiny.

11. Nástroje sociálnej politiky, kolektívne vyjednávanie.

12. Typy sociálnej politiky, rodinná politika.

13. Princípy sociálnej politiky, funkcie sociálnej politiky.

14. Sociálna politika na Slovensku v súcasnosti.

15. Sociálna politika a medzinárodné dokumenty (Všeobecná deklarácia
ludských práv, Európska sociálna charta, atd.).

16. Vztah sociálnej politiky a sociálnej práce.

17. Globalizácia, trh, vzdelávanie.

18., Samospráva, bytová politika.

20. Sociálno - právna ochrana detí a sociálna kuratela.





Stiahnuté z www.antiskola.sk


Diskuse

Buď první, kdo se vyjádří k tomuto příspěvku (0)