NEJVĚTŠÍ DATABÁZE
STUDENSTKÝCH REFERÁTŮ V ČESKU

Najdi si dokument, který potřebuješ v jiném jazyce: SK CZ HU

Celkem referátů: (9258)

Přihlášení Přihlášení Registrace
Přidej svou práci

Josif Vissarionovič Stalin: životopis

Odeslat známému Stáhnout Nahlásit chybu Buď první, kdo se vyjádří k tomuto příspěvku (0)

Oblast:Životopisy

Autor: antiskola@antiskola.eu

Počet slov:1973

Počet písmen:12,322

Jazyk:Slovenský jazyk

Orient. počet stran A4:6.85

Počet zobrazení / stažení:2769 / 15

Velikost:14.3 kB

Josif Vissarionovic Stalin: životopis


Josif Vissarionovic Stalin (vlastný menom Džugašvili) sa narodil 21. decembra 1879 v gruzínskom mestecku Gori v rodine chudobného obuvníka Vissariona Ivanovica Džugašviliho, nevzdelaného a hrubého cloveka. Coskoro po narodení Sosa (tak totiž volali Stalina v detstve) otec opustil rodinu a odstahoval sa do Tiflisu, kde nejaký cas pracoval v továrni na výrobu obuvi, chorlavel a zomrel, ked bol Stalin ešte chlapec.
Stalinova matka Jekaterina Georgievna, rodená Heladzeová, pochádzala z rolníckej rodiny ako jej muž. Na živobytie si zarábala šitím a praním bielizne. Nemala cas na výchovu syna a tak trávil väcšinu casu na ulici. V detstve prekonal kiahne, po ktorých mu na tvári zostali stopy. Pri náhodnej dopravnej nehode ako dvanástrocný utrpel úraz lavej ruky, ktorá mu postupne zakrnievala – bola kratšia a slabšia ako druhá. Stalin svoju ciastocne chromú ruku starostlivo ukrýval – v prítomnosti ludí sa nevyzliekal a zriedkavo sa ukázal aj lekárom. Nerád sa kúpal a nikdy sa nenaucil plávat.
Od detstva boli Stalinove charakteristické vlastnosti tvrdohlavost a úsilie prevýšit svojich druhov. No kedže bol nízky a fyzicky slabý, nemohol rátat s úspechom v chlapcenských bitkách a vždy sa bál, že ho zbijú. Od malicka bol nevlúdny a pomstychtivý a celý život nemal v láske vysokých a fyzicky silných ludí. Úsilie získat si slávu ovládlo um a city Stalina velmi skoro. Bol však chudobný „prišelec“ (príslušník neruského národa) a chápal, že chudobný gruzínsky mladík z provincného mestecka nemá v cárskom Rusku velké šance.
Ked mal Stalin osem rokov, matka ho dala do teologickej školy v rodnom meste. Štvorrocnú školu vychodil za šest rokov. Šlo mu to tažko, pretože vyucovanie prebiehalo zväcša v ruskom jazyku. Stalin vedel po rusky dobre písat, ale hovorit plynule sa nenaucil; po rusky hovoril pomaly, ticho a so silným gruzínskym prízvukom. Roku 1894 ho prijali do tifliského teologického seminára. Panovalo tam ovzdušie falošnosti a donášacstva. Dodržiaval sa prísny režim a takmer vojenská disciplína.
Seminár mal na Stalina aj iný vplyv – rozvinul aj jeho už skôr nadobudnuté vlastnosti, napr. prefíkanost, úskocnost a surovost.
Už ako seminarista sa stal clenom prvej gruzínskej sociálnodemokratickej organizácie Mesame-
-dasi. Precítal vela kníh ruskej umeleckej klasiky a tiež si oblúbil nelegálnu literatúru. Práve za toto a za založenie sociálnodemokratického krúžku ho v roku 1899 zo seminára vylúcili. Odišiel praco-
vat do tifliského geofyzikálneho observatória.
Roku 1900 sa Stalin zoznámil sa 32-rocným profesionálnym revolucionárom Viktorom Kurnatov-
ským, ktorý pricestoval do Tiflisu a neskôr tam bol aj uväznený.
Skôr než sa Kurnatovskij objavil v Gruzínsku, stretával sa s Leninom. Známost s Kurnatovským a cítanie Leninových prác si získali mladého Stalina. Stal sa z neho Leninov stúpenec. Po rozdelení ruskej sociálnodemokratickej strany na bolševikov a menševikov sa Stalin rozhodne postavil na stranu bolševikov, hoci najmä v Gruzínsku prevládal vplyv menševikov.
Stalin prešiel do ilegality na jar 1901. Zúcastnoval sa na organizovaní rôznych štrajkov a demonštrácii, aj známej batumskej demonštrácie v marci 1902. V Batumi Stalina zatkli a poslali do vyhnanstva na východnú Sibír, kde prežil asi dva roky. Už vtedy bol praktikom revolúcie. V rokoch 1900 – 1910 napísal viacero clánkov a brožúr, takmer všetky v gruzíncine. Boli uverejnené v gruzínskej sociálno demokratickej tlaci. Revolúcia rokov 1905 – 1907 umožnila Stalinovi preukázat aj jeho dalšie schopnosti. Práv on dostal príkaz uskutocnit niektoré velké teroristické akcie, alebo „exy“ (ako sa vtedy nazývali). V podstate to boli lúpeže bánk, poštových vozov a parníkov, ktoré v tých casoch povolovali bolševici ako prostriedok na doplnenie straníckej pokladnice a na nákup zbraní. Mimoriadne známou sa stala ozbrojená lúpež tifliskej štátnej pokladnice, ktorá priniesla do straníckych fondov vyše tristotisíc rublov.
Roku 1907 Stalin prešiel pracovat do organizácie SDRSR v Baku. Kvôli jeho úcasti na „exoch“ bol jeho pobyt v Tiflise nebezpecný. A navyše v sociálnodemokratickom hnutí v Gruzínsku prevládali menševici, ktorí sa stavali proti teroru. Stalin sa zúcastnoval na organizovaní v tých casoch najväcších robotníckych akcií robotníckej triedy v Baku, ktoré si všimol aj Lenin. Viac ráz ho zatkli a poslali do vyhnanstva, ale jemu sa vždy podarilo ujst a obnovit ilegálnu cinnost na Kaukaze.
V tomto období umrela po niekolkých rokoch manželstva jeho prvá manželka Jekaterina Svanidzeová. Stalin svoju mladú manželku velmi miloval a jej smrt vôbec neprispela k zmäkceniu jeho povahy. Stalinov syna Jakov zostal vo výchove u príbuzných. Otec sa o neho velmi nestaral a málokedy si nanho spomenul.
Na VI. pražskej konferencii SDRSR v januári 1912 Stalina v jeho neprítomnosti kooptovali za clena ústredného výboru a zaclenili ho do Ruského byra ÚV SDRSR.
Prvý raz sa Stalin stretol s Leninom na Tammerforskej konferencii bolševikov roku 1905 a potom sa s ním stretával na IV. a V. zjazde SDRSR. Bližšie sa však zoznámil s Leninom až koncom roku 1912, ked odcestoval za Leninom do Krakova na rokovanie ÚV so straníckymi pracovníkmi. Tu napísal Stalin svoju prácu Marxizmus a národnostná otázka. Lenin ju hodnotil pozitívne. Stalin urobil vtedy na Lenina ten najlepší dojem.
V súvislosti s cinnostou redakcie Pravdy Lenin písal niekolko ráz aj Stalinovi. Tieto kontakty však neboli hlboké a tak Lenin coskoro zabudol jeho priezvisko. Nemohol teda odpovedat na list, ktorý dostal od Stalina z turuchanského vyhnanstva, kde prežil štyri roky.
Zaciatkom roku 1917 bol Stalin v Krasnojarsku. Spolu so skupinou vyhnancov ho povolali do armády, ale pri lekárskej prehliadke nevyhovel. Uznali ho neschopným pre slabost lavej ruky. Kedže sa cas vyhnanstva krátil, dovolili Stalinovi jeho zvyšok strávit v Krasnojarsku. Spojil sa s niektorými krasnojarskými bolševikmi, ale väcšinu vecerov trávil u L. B. Kameneva, ktorý bol tiež vo vyhnanstve.
12. marca 1917, v den návratu Stalina do Petrohradu, sa konalo zasadanie predsedníctva ústredného výboru. Kedže Stalin bol roku 1912 aktivistom ústredného výboru, bol by v predsedníctve ÚV vítaný, no pre jeho charakterové vlastnosti sa predsedníctvo vyjadrilo, aby ho prijali iba s hlasom podradným. Na druhý den ho prijali do ústredného výboru strany.
Jar a leto 1917 prešli v nekonecných schôdzach, ktoré sa konali po celom Rusku. Všetky strany, a najmä strana bolševikov, bojovali o vplyv na masy. Pre bolševikov bolo dôležité nielen to, aby vydali politické heslá blízke náladám ludu, ale aby dostali šikovných recníkov a propagandistov do podnikov a vojenských oddielov. Stalin sa na túto úlohu nehodil. Od marca do októbra 1917 sa na verejných stretnutiach ujal slova len trikrát. Hoci nemal recnícky talent, mal vynikajúci talent organizátorský.
Na XI. zjazde ústredného výboru v roku 1922 bol Stalin zvolený do funkcie generálneho tajomníka. V apríli 1922 stál Lenin na cele vlády a strany a preto zvolenie Stalina do tejto funkcie nemalo charakter nového vodcu ci Leninovho nástupcu.
V dôsledku Leninovej choroby sa však situácia zmenila; choroba ho casto odtrhala od práce vo vedení strany. Stalin bol nielen generálnym tajomníkom, ale aj clenom organizacného výboru byra a politbyra a ludovým komisárom robotnícko-rolníckej inšpekcie a ludovým komisárom pre otázky národností. Pod jeho vedením sa uskutocnovali nové miestne volby straníckych výborov. Na cele najdôležitejších oddelení ÚV KSR sa ocitli jeho prívrženci – Kaganovic, Syrov a Bubnov.
Medzicasom sa Leninova choroba zhoršovala a on zrejme premýšlal o svojom nástupcovi. Mohol mat na mysli ktoréhokolvek clena ÚV, len nie Stalina, o ktorom sa zacal vyjadrovat coraz negatívnejšie.
V roku 1923 si vtedy už velmi chorý Lenin zacal uvedomovat, že Stalin nie je vhodný tajomník a chcel ho odvolat, no smrt v januári 1924 mu v tom zabránila. V tomto roku bol XIII. zjazd strany, na ktorom sa podla Leninovej vôle precítal „List zjazdu“, co bol v podstate jeho politický závet, ktorý napísal už v roku 1923 a obsahoval vtedajších celných predstavitelov strany. O Stalinovi okrem iného napísal aj toto:
Stalin je príliš hrubý a tento nedostatok je neprípustný u generálneho tajomníka. Preto súdruhom navrhujem, aby premysleli spôsob, ako preložit Stalina z tejto funkcie.
Pri formovaní vedúcich orgánov strany sa Stalin demonštratívne vzdal funkcie generálneho tajomníka, odvolávajúca sa pritom na Leninov závet. Zinoniev, Kamenev a väcšina ostatných clenov výboru ho presvedcili, aby svoje odvolanie vzal spät. Pred zjazdom urobili zrejme dohodu. Stalin schválil Zinovieva za hlavného referujúceho na XIII. zjazde a Zinoviev mal pre neho vybojovat funkciu generálneho tajomníka.
Ked sa zamyslíme nad vtedajšou situáciou, je na prvý pohlad skutocne nepochopitelné, ako sa Stalin mohol dostat k moci. Jeho intelekt sa zdaleka nevyrovnal Trockému ci Zinovievovi a medzi ludmi nebol velmi populárny. Jednou z jeho prícin úspechu bolo zrejme to, že ho všetci podcenovali. Napriek svojim negatívam mal Stalin isté prednosti, ktoré nemal nikto iný z „Leninovej gardy“. Vedel obratne manipulovat so straníckym aparátom, bol velmi lstivý, pomstychtivý a mal výbornú pamät. A na rozdiel od ostatných neprecenoval svoje schopnosti a svoj vplyv.
Stalinova taktika likvidácie odporcov bola jednoduchá, ale úcinná. Stalin vždy zastával väcšinovú líniu strany. Vždy sa spojil s väcšinou a obvinil daného odporcu z frakcionárstva, odpadlíctva a sabotáže. Tým bol dotycný odpísaný v spolocnosti aj v strane.
Prvý clovek, s ktorým sa takto vysporiadal, bol Trockij. Kedže bol pôvodne menševikom, nebolo pre Stalina problémom obvinit ho z menševickej úchylky. O rok neskôr sa do podobnej situácie dostali aj Kamenev a Zinoviev. Obaja sa potom spojili s Trockým a vytvorili opozíciu voci hlavnej casti strany, ktorá už nemala žiadnu šancu. Stalin sa tak stal ústrednou postavou, akýmsi zjednocovatelom bolševického štábu.
Niekedy v strede 20.rokov zaviedol Stalin trestný systém. Jeho najdôležitejším clánkom bol GULAG (Glavnoje upravlenije lagerel – Hlavná správa táborov). Zriadila sa obrovská siet nápravno-pracovných táborov, v ktorej bolo v jednom case až 10 miliónov väznov. Stalin si dal skutocne záležat na tom, aby sa nikomu odtial nepodarilo pätkrát ujst tak ako jemu z cárskych väzníc.
Zaciatkom tridsiatych rokov sa Stalin postupne dostal do úlohy vodcu strany a štátu. Všetky velké úspechy industrializácie a vôbec celého národného hospodárstva sa v tlaci prezentovali ako priamy úspech Stalinovej vodcovskej geniality, umu a šikovnosti. Propaganda vytvárala v ludoch mienku, že Stalin je akási nadprirodzená osobnost, že práve on je zárukou všetkého pozitívneho a dobrého v štáte a že všetko zlé, co sa v štáte deje, sa deje preto, lebo súdruh Stalin o tom nevie. Takto sa zacal tvorit kult Stalinovej osobnosti.
Na druhej strane – Stalin rozpútal v krajine akúsi špiónmániu. Všetky chyby, neúspechy, omyly a pohromy nie najschopnejšieho vedenia sa pripisovali trockistom, sabotérom, záškodníkom, kapitalistickým špiónom a iným kontrarevolucným živlom. Práve v tridsiatych rokoch sa konalo množstvo falzifikovaných súdnych procesov. Obvinení, mucení pri „vyšetrovaní“, sa na procesoch obvinovali sami, ba dokonca pre seba žiadali najvyšší trest – všetko pod hrozbou dalšieho mucenia.
V lete 1936 prebehol proces s Kamenevom a Zinovievom. Obaja sa pod nátlakom priznali.
Zaciatkom roku 1937 nastolil Stalin na zasadnutí ÚV teóriu o zostrovaní triedneho boja a zacala sa najznámejšia stalinská cistka ktorú viedol vo funkcii generálneho komisára KGB Nikolaj Ježov.
V roku 1938 odsúdili aj Bucharina a Rykova. Celková cistka v straníckych orgnoch mala výnimocný rozsah, do strany potom prijali okolo 100 000 nových clenov. Cistky sa robili aj v armáde. Bol popravený maršál Tuchacevskij a s ním 45% velitelského zboru armády. Tým sa bojaschopnost sovietskej armády práve v období blížiacej sa 2. svetovej vojny výrazne zhoršila.
Obetou tejto cistky sa stal napokon aj samotný Ježov, ktorého dali popravit na Stalinov príkaz.
A zacala sa vojna. Pre ZSSR sa zacala až 1941, pretože Hitler sa až vtedy odvážil napadnút Rusko, hoci na zaciatku vojny s ním Stalin podpísal pakt o neútocení.
Ked však bol Hitler porazený, zo Sovietskeho zväzu sa stala skutocná velmoc. Stalinova moc sa stala prakticky neobmedzenou. Samozrejme, tažko vybojované vítazstvo sa opät pripisovalo nezlomnej vôli, múdrosti a prezieravosti.
Po vojne sa milióny väznov ako lacná pracovná sila aktívne využívali pri obnove krajiny. A práve Leningrad, tak tažko skúšaný pocas blokády, dostal od Stalina v roku 1949 prudký úder, ked tam rozpútal jednu zo svojich cistiek. Práve v tomto roku oslávil Stalin sedemdesiatku, co bola pre celú krajinu obrovská udalost. V tomto období sa však Stalinove zdravie zacalo prudko zhoršovat a napokon 5. marca 1953 zomrel, zrejme na mozgovú príhodu.
A na jeho miesto sa dostal Nikita Sergejevic Chrušcov.

POUŽITÁ LITERATÚRA A ZDROJE

1.) Roj Medvedev – Stalin a stalinizmus
2.) Július Mader – Richard Sorge
3.) Internet: www.russia.ru www.google.sk


Stiahnuté z www.antiskola.sk


Diskuse

Buď první, kdo se vyjádří k tomuto příspěvku (0)