NAJVÄČŠIA DATABÁZA
ŠTUDENTSKÝCH REFERÁTOV NA SLOVENSKU

Nájdi si dokument, ktorý potrebuješ v inom jazyku: SK CZ HU

Celkom referátov: (12384)

Prihlásenie Prihlásenie Registrácia
Pridaj svoju prácu

Existenciálna filozofia Sørena Kierkegaarda

Odoslať známemu Stiahnuť Nahlásiť chybu Buď prvý, kto sa vyjadrí k tomuto príspevku (0)

Oblasť:Náboženstvo

Autor: gregina

Počet slov:2843

Počet písmen:18,945

Jazyk:Slovenský jazyk

Orient. počet strán A4:10.53

Počet zobrazení / stiahnutí:3724 / 56

Veľkosť:19.15 kB

Existenciálna filozofia Sørena Kierkegaarda
(*1813 Kodan – †1855 Kodan)


Dánsky filozof a teológ, svojrázny a geniálny myslitel Søren Kierkegaard [kirkegór] je jedným z najvýznamnejších predstavitelov filozofie 19.st. a modernej filozofie vôbec. Je všeobecne považovaný za zakladatela existenciálnej filozofie a súcasne „praotca“ existencializmu XX. storocia, pretože ako prvý posunul otázku existencie do stredu záujmu filozofie. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria: Bud-alebo (1843), Pojem úzkosti (1844), Štádiá na ceste životom (1845), Konecný nevedecký dodatok k Filozofickým fragmentom (1846), Nemoc k smrti (1848), atd.
Kierkegaardove myšlienky sa rodia v ostrej opozícii voci prevládajúcemu spôsobu myslenia a života jeho doby. Po istej generalizácii môžeme povedat, že Kierkegaard sa vo svojom diele kriticky vyrovnáva s dvoma základnými negatívnymi podnetmi. Za prvé je to Hegelov špekulatívny idealizmus, všezahrnujúci a všetkovysvetlujúci metafyzický systém, v ktorom sa „úbohý“ jednotlivec rozplynie rýchlejšie než daždová kvapka v mori. Za druhé sú mnohé z Kierkegaardových textov motivované reakciou na plytkost a bezduchost doby, v ktorej žil, vrátane povrchnosti a vlažnosti úradného krestanstva.
Tak prevládajúce metafyzické systémy ako i stav Kierkegaardovej súcasnosti, mali podla samotného Kierkegaarda spolocného menovatela: zabudnutost na existenciu - jednotlivca a jeho vnútro; coho dôsledkom je potom zarážajúci nedostatok existenciálnej opravdivosti a vášne, ktorá je jej mierou, a na druhej strane všadeprítomné rozliehanie sa bytostnej lahostajnosti. Kierkegaard sa v tomto duchu vyjadruje v Konecnom nevedeckom dodatku k Filozofickým fragmentom, ktorý tvorí jadro pre pochopenie jeho pojmu existencie: „Mojou zásadnou myšlienkou bolo, že v našej dobe sme vzhladom k nesmiernemu rozmachu vedenia už zabudli, co znamená existovat a co znací vnútrajškovost, a že na tomto pozadí možno osvetlit neporozumenie medzi špekulatívnou filozofiou a krestanstvom... Ak ludia zabudli, co znamená existovat v náboženskom zmysle, bezpochyby tiež zabudli, co to znamená existovat ako ludská bytost, a preto je nutné im to pripomenút.“

Azda tou najzákladnejšou filozofickou tézou Kierkegaarda je jeho napohlad provokatívne tvrdenie "subjektivita je pravda", ktoré sa z jeho téz snád najcastejšie cituje, i ked nie vždy správne chápe a náležito vysvetluje. Kierkegaard nám touto tézou nechce naznacit relativitu pravdy, ale chce poukázat na alternatívny postoj k otázke pravdy, ked miesto objektívneho (vedeckého) vztahu k pravde a skutocnosti stavia subjektívny (t.j. existenciálny) vztah. „Ak je otázka po pravde vznesená objektívne, je reflektovaná objektívne pravda, ako predmet, ku ktorému sa poznávajúci jedinec vztahuje... Ak to, k comu sa vztahuje nie je nic než pravda, pravdivost, potom je subjekt v pravde. Ak je otázka po pravde vznesená subjektívne, reflexia je subjektívne upriamená na povahu vztahu jedinca; pokial je ako tohto vztahu v pravde, potom je jedinec v pravde, i napriek tomu, že sa takto vztahuje k nepravde.“ Takže dôležitost subjektívneho postoja k pravde je v tom, ako sa má subjekt k pravde - k objektu, ktorý môže byt i nepravdou. Potom nezáleží na tom, ci je objekt (co) pravdou, alebo ilúziou, ale akcent leží na vášni, ktorú subjekt prechováva k danému objektu. Vo vášni sa zrkadlí pravdivost nášho vztahu k pravde. Kierkegaard k tomu uvádza jeho slávny príklad o opravdivosti viery dvoch ludí s rôznym prístupom k Pravde. Jeden z nich, hoci má pravdivú predstavu o Bohu, nevztahuje sa k nemu so všetkou hlbkou vášne. Druhý, napriek tomu, že uctieva modlu, modlí sa k nej s celou vášnou nekonecna. Tento druhý sa vztahuje v pravde k Bohu i ked uctieva modlu, a ten prvý sa modlí v nepravde k pravému Bohu a uctieva tak v pravde modlu. Z tohto je zrejmé, ako Kierkegaard uprednostnoval cin a zanietené konanie pred nezainteresovanou reflexiou, t.j. život v pravde pred púhym poznaním pravdy – ako si raz v mladosti poznamenal do svojho denníka: „ide o to nájst pravdu, ktorá je pravdou pre mna, nájst ideu, pre ktorú by som bol ochotný žit a umriet…“
To je práve dôvod, preco Kierkegaard kládol taký nesmierny dôraz na vášen. Treba si však uvedomit, že pojmu vášen prisudzoval celkom iný význam, ako sa mu rozumie dnes. Slovo vášen sa dnes najcastejšie užíva vo význame zmyselnej túžby, alebo sa ním tiež poukazuje na nižšie vôlové ci emocionálne akty, pnutia cloveka, ktoré sa vymykajú jeho kontrole a ktoré ním ako vo víre zmietajú a strhávajú ho so sebou. V Kierkegaardovej dobe však bolo slovo vášen ešte podfarbené istým romantickým pátosom a samotný Kierkegaard ním predovšetkým rozumel bytostné zanietenie (viac ci menej blízke gréckemu pathos, t.j. oduševnené nadšenie). Kierkegaardov existenciálny pojem vášne vlastne oznacuje bytostné stotožnenie sa s nejakou ideou (pravdou) a existovanie v nej. Tým, že clovek vášne je bytostne zainteresovaný na vlastnom existovaní, dostáva sa jednak do uzavretej jednoty so sebou samým, ako i do vnútornej konzekvencie so sebou samým. Pretože vášnivo existujúci clovek – clovek, ktorý je pevne zakotvený vo svojom presvedcení, je takto zo všetkých síl dôsledný a jednotný vo svojich skutkoch. Takýto clovek, ktorý má v sebe bytostnú dôslednost (ci už táto spocíva v dôsledkoch dobra alebo zla), sa „nekonecne obáva akejkolvek nedôslednosti, pretože má nekonecnú predstavu o tom, co sa z toho môže vyvinút: že by mohol byt vytrhnutý z totality (t.j. jednoty), v ktorej jeho život záleží.“
Podla Kierkegaarda sa poznanie stáva fantastickým, ked sa redukuje len na encyklopedické hromadenie faktov bez vztahu k sebapoznaniu, pretože zákon vývoja poznania spocíva v tom, že „rast poznania má zodpovedat rastu sebapoznávania.“ Nekonecné zbieranie faktov je záležitostou vedy, akademického poznávania, ktoré maximálne vníma cloveka len ako pojem, urcenie druhu, vytvárajúc tak schému univerzálneho cloveka abstrahovaním od jeho konkrétnej skutocnosti ako existujúceho jednotlivca, od slobody a jedinecnosti jednotlivého cloveka. Podobne je tomu aj s každou filozofiou, ktorá nie je filozofiou slobody, filozofiou konkrétnej existencie. „Každé bytostné poznanie sa týka existencie, lebo iba to poznanie, u ktorého je podstatným jeho vztah k existencii, je podstatným poznaním. Všetko poznanie, ktoré v reflexii nezasahuje do vnútra, do vnútrajškovosti existencie, je, nazerané vzhladom k podstate, lahostajným... Iba etické a eticko-náboženské poznanie má podstatný vztah k existencii poznávajúceho.“ Teda iba etické a eticko-náboženské poznanie je existenciálnym poznaním, pretože sa ma týka ako existujúceho subjektu (o toto poznanie mi ide v subjektívnej reflexii). Všetko ostatné poznanie, ci už ide o metafyzické (systémové), vedecké (faktické), alebo estetické (umelecké), ktoré nemá priamy vztah k existencii, je tak len dalším spôsobom rozptýlenia, vzdalovaním sa od skutocného života. Toto objektívne, nezúcastnené poznanie je akousi intelektuálnou hrou, ktorá má za ciel odviest pozornost poznávajúceho subjektu od neúprosnej vážnosti jeho vlastného života. „Zatial co mysliaci subjekt a jeho existencia sú objektívnemu mysleniu lahostajné, subjektívny myslitel ako existujúca bytost je na svojom vlastnom bytí zainteresovaný, existuje v nom. Preto je jeho myslenie charakterizované iným druhom reflexie, totiž reflexiou vnútrajškovosti... a tým toto myslenie patrí tomuto subjektu a žiadnemu inému.“ Teda na jednej strane objektívna reflexia smeruje od subjektu, subjekt a jeho subjektivita sa jej stávajú lahostajnými – ved práve v tejto lahostajnosti spocíva jej objektívna platnost (záujem, zainteresovanost je totiž kategóriou subjektívnou), na strane druhej „subjektívna reflexia obracia svoju pozornost do vnútra subjektu a túži v tomto zintenzívnení vnútrajškovosti uskutocnit pravdu.“
Pod pojmom jednotlivec Kierkegaard vždy rozumel konkrétneho existujúceho cloveka stojaceho v nesmiernej zodpovednosti pred tvárou Boha – tento je podla Kierkegaarda takisto jedinou realitou, ved pre Boha nejestvuje dav, iba jednotlivci. To, že clovek je existujúci jednotlivec, dáva základný rozdiel medzi clovekom a ríšou zvierat. U zvierat je druh viac než jeden jeho exemplár, naproti tomu clovek sa líši od zvierat kvalitatívne práve tým, že jednotlivec je viac než druh. A existovat pre tohto zakladatela existenciálnej filozofie znamená tolko, co byt v neustálom procese stávania sa prostredníctvom volby seba samého. Pritom rovnako ako u jeho existencialistických pokracovatelov platí, že existovat môže výlucne ludské bytie, pretože existencia nie je niecím faktickým, uzavretým, vopred daným – lež slobodou v ontologickom zmysle. Táto sloboda sa zakladá podla Kierkegaarda v tom, že clovekove Ja je urcené vztahom k sebe samému (Ja je vztah, ktorý má vztah k sebe samému) - to znamená, že clovek neustále pracuje na sebe samom (pretože vztahu k sebe samému sa nikdy nezbaví) a v tom tkvie taktiež jeho zodpovednost. A vzhladom na túto ontologickú (a tiež náboženskú) zakotvenost jeho pohladu na cloveka je skutocnost pre Kierkegaarda bytostne etickou (v tom najširšom význame slova). Z toho dôvodu potom vážnost skutocnosti spocíva v spôsobe existencie, v tom, ako som, pretože eticky vzaté je „otázka spôsobu jednotlivcovej existencie otázkou nekonecnej dôležitosti.“ To je taktiež i odpovedou na otázku, preco sa Kierkegaard v celom svojom diele venoval subtílnym analýzam najrôznejších spôsobov existencie. Kierkegaard rozlišuje 3 základné spôsoby existencie, ktoré nazýva aj štádiá života:
Estetické štádium (spôsob) života
Toto najnižšie štádium charakterizuje predovšetkým hedonistický postoj (hedoné-slast), teda zbieranie co najväcšej sumy príjemného, rôznych druhov zážitkov a pôžitkov – ide tu o vychutnávanie si možností existencie, ktoré nepozná žiadne obmedzenia. Typickým príkladom estetického štádia je život Dona Juana. Život „estetika“ je urcovaný horizontom prítomnosti, t.j. žije pre bezprostredný okamih, sústreduje sa na okamžitú slast – tu a teraz chcem to a to! „Estetik“ na jednej strane požaduje nezávislost, nezáväznost a pritom sa sám stáva zajatcom situácie, okamihu a zmyslových podnetov. Jeho prístup k životu sa pohybuje v kategóriách: príjemné, nepríjemné, štastie, neštastie a osud. Jeho život nemá žiadnu stabilitu a kontinuitu, chýbajú mu akékolvek trvalé väzby, pretože nie je schopný záväznosti a stálosti, svoj životný smer mení podla nálady alebo okolností a rád sa zbavuje zodpovednosti. Hlavnou crtou tohto štádia je nuda, ktorú vyvoláva jednotvárnost, opakovanie tých istých zmyslových zážitkov a absencia hlbšieho zmyslu. Táto nuda ho napokon privádza až k zúfalstvu, a teda k pocitu nicotnosti existencie a k vedomiu stratenosti seba samého – tu už estetická existencia celí dvom alternatívam: bud/alebo – bud zostane v zúfalstve a bude sa ho snažit prehlušit dalšími umocnenými rozptýleniami (napr. ako Nero, ktorý, aby sa z nudy rozptýlil, zapálil Rím), alebo sa rozhodne prekonat estetické štádium aktom volby seba samého.
Etické štádium:
Základnou etickou kategóriou je volba. Etickým imperatívom je: Vol seba samého! Clovek v tomto štádiu volí seba, preberá zodpovednost za svoje rozhodnutia a hladá istú harmóniu so svojím okolím. „Etik“ vstupuje do hlbších, stálych a záväzných vztahov k druhým a zmyslom jeho života sa mu stáva sústavné prekracovanie seba samého (t.j. vlastného egocentrizmu) službou druhým. Etický spôsob života sa teda vyznacuje dobrovolným a zámerným podriadením sa povinnosti; etikovi ide takto o súlad s akýmsi nepísaným univerzálnym morálnym zákonom. Jeho život dalej charakterizuje na rozdiel od estetika kontinuita a jednota so sebou samým. Za príklad tohto štádia Kierkegaardovi poslúžili tragický antický hrdinovia a tiež Sokrates, ktorého si velmi cenil.
Avšak v tomto štádiu si môže clovek uvedomit vlastnú neschopnost celkom naplnit tak morálny zákon ako i dosiahnut ideál dokonalej cnosti. Tiež môže dospiet k vedomiu o vlastnej nesebadostatocnosti a vlastnej vine (ci hriechu), do ktorej neustále upadá. Tu sa už jednotlivec ocitá pred volbou bud/alebo a teda pred možnostou prekonania etického štádia vo vyššom náboženskom štádiu, ktoré možno dosiahnut jedine aktom viery.
Náboženské štádium:
Je to najvyššie a najzriedkavejšie štádium života, základnou kategóriou ktorého je viera. Za príklad „rytiera viery“ si Kierkegaard zvolil biblickú postavu Abraháma. K viere v prísnom zmysle sa však nedostávame pozvolna (s pribúdajúcim vekom), ani k nej neprichádzame samozrejme (viera nie je vrodeným citom, tak ako nie je niecím, co sa dedí z pokolenia na pokolenie), ale jedine skokom, kvalitatívnou transformáciou celej našej osobnosti. Jedine v náboženskom štádiu dosahuje clovek celkom sám seba – stáva sa samým sebou, pretože vo viere sa clovek bytostne a nezprostredkovane vztahuje k moci, ktorá ho urcila; stáva sa takto jednotlivcom stojacim v nesmiernej zodpovednosti pred tvárou Boha (pochopeného v krestanskom zmysle ako osobného a transcendentného Absolútna). Pretože viera znamená absolútny vztah k Absolútnu, tak iba vo viere môže nájst clovek konecné spocinutie, a preto platí, že verit je byt. Viera je tiež protikladom hriechu a stavom celkom zbaveným zúfalstva.
Kedže podla Kierkegaarda „vnútrajškovost v existujúcom subjekte kulminuje vo vášni“, tak môže existencia dosiahnut svoju autentickost len v bytostnej zanietenosti: t.j. jedine skrz vášen sa stáva Ja samo sebou. A najvášnivejšia vnútrajškovost, tá najväcšia vášen, to je podla Kierkegaarda práve viera a pravda krestanstva: „krestanstvo si praje zintenzívnit vášen k najvyššiemu bodu.“
Kierkegaard nám neustále pripomína dôležitost rizika (vyplývajúcu z možnosti pohoršenia sa nad krestanským paradoxom inkarnovaného Boha – t.j. vecného v case) ako podmienku viery, pretože predmetom viery je pre rozum absurdno (nie vo význame nezmyslu, ale spomínaného paradoxu): „viera je kontradikcia medzi nekonecnou vášnou vnútrajškovosti a objektívnou neistotou“. Je preto odvážnym skokom navzdory rozumu do priestoru celkom bez objektívnych istôt. Objektívne vzaté je tu len neistota (t.j. nemôžeme si racionálne zdôvodnit vieru, dokázat jej objektívnu platnost), ktorá je podmienkou slobody našej existenciálnej volby; istotu clovek získava až konaním, cestou subjektivity, t.j. prostredníctvom subjektívneho prijatia krestanskej viery, najvnútornejšieho osvojenia si a bytostného stotožnenia sa s krestanskými ideami. V opravdivosti prežívania (v ako) sa napokon podla Kierkegaarda odhaluje i samotná pravdivost toho, co sa prežíva. Skutocnost, že u náboženskej, presnejšie, krestanskej viery „máme vnútrajškovost vo svojej maxime, preukazuje, že je objektivitou.“
Jednotlivec je, podla vlastných slov Kierkegaarda, tou najzákladnejšou kategóriou jeho filozofickej tvorby. V istom zmysle každý clovek je jednotlivcom, v inom ohlade však, ako to Kierkegaard poodhaluje v kritike jeho súcasnosti (a tým modernej doby vôbec), ludia zväcša nežijú ako jednotlivci. Kierkegaard postrehol, že väcšina ludí jeho doby, práve preto že je dobou bytostne nezanietenou a existenciálne lahostajnou, sa stále viac správa podla jednotnej životnej maximy: dav je pravda – akoby to bola vlastnost pravdy samej, mat na svojej strane množstvo! Pod pojmom davu Kierkegaard nemá na mysli nejakú urcitú skupinu ludí, ale možný spôsob existencie. Clovek, ktorý sa skrýva v anonymite davu, zbabelo uteká pred tarchou zodpovednosti do hustého pralesa najrozlicnejších výhovoriek a odvolávaní sa na ostatných (kde nemôže inak než zblúdit) a napokon nacisto stráca svoju pôvodnost – svoje vlastné JA. V neustálom porovnávaní sa s druhými clovek rýchlo zabúda na seba samého; byt sám sebou je predsa príliš riskantné a žiada si to velkú odvahu vsadit všetko na jednu kartu, preto „o mnoho lahšie je byt ako tí druhí, opicit sa po nich, stat sa císlom a patrit k davu“, ved práve náležanie k davu poskytuje okamžité a lacné ospravedlnenie. Clovek davu sa chytro zbavuje zodpovednosti za seba samého tým, že hladá ospravedlnenie svojho života v tom, ked koná, myslí a hovorí tak, ako konajú, myslia a hovoria tí druhí; a tá „ludská záležitost, ci nejaký názor sám o sebe je správny, nikoho nezaujíma; zaujíma ich iba: kolko ludí je tej mienky. Aha! Pretože pocet rozhoduje, ak má mat nejaká mienka zmyselnú moc...“
Túto „pravdu“ davu formuje a spravuje verejnost a tlac (dnes by sme povedali všeobecnejšie: médiá). Verejnost a tlac nivelizujú (t.j. urovnávajú, znižujú) akúkolvek význacnost a skutocnú vážnost. Nivelizácia, ktorá znamená vítazstvo abstraktnej moci nad jednotlivcom, sa zakladá na matematickej (císelnej) egalite, ktorá stavia vedla seba sta rovnocenné to najbezvýznamnejšie s tým najvýznamnejším; a tak pohrda obdivom a neznesie žiadnu význacnost, ved svojím pôsobením každú vycnievajúcu individualitu urovnáva a zahladzuje, t.j. nivelizuje. Clovek davový je na jednej strane dokonale znivelizovaný a na strane druhej sám skrz anonymnú verejnost a tlac spolupôsobí v procese nivelizácie. Dav sa obycajne „realizuje“ prostredníctvom nivelizácie, ktorá vyjadruje prevahu generácie nad jednotlivcom; kde sa vlna davu (ktorá nie je viac, než módny trend) snaží všetko zrovnat a takto prevalcovat jednotlivca v jeho osobitosti relatívnou pravdou doby. A táto „diktatúra davu“ potom urcuje, co je pravda, dobro, krása a takto zasahuje do všetkých oblastí: spôsobov reci, myslenia, vkusu, cítenia a života, z ktorých prípustné sú len tie, ktoré sú (ako sa dnes s oblubou hovorí) „in“; a prípadne, ak je clovek davu vzdorovitejší, podriaduje sa pre zmenu vkusu alternatívnej menšiny – v com je tiež len porovnávanie a neosobnost.
Kierkegaard preto prichádza s celkom kategorickým odmietnutím davu a jeho nároku na pravdu, proti ktorému stavia svoju antitézu: Dav je nepravda – a toto platí vždy. Pretože clovek na spôsob bytia davu, unášaný vlnou tohto davu, vôbec nepovažuje za dôležité mat priamy pomer k pravde, a tak nemá žiadne pevné, vlastné presvedcenie, žiadnu ideu, pravdu, s ktorou by sa bytostne identifikoval – preto spôsob jeho existencie môžeme považovat za celkom nepravdivý - neautentický. Naopak, podla Kierkegaarda platí, že jednotlivec je pravdou, pretože je jedinou skutocnostou. Jednotlivec (v eminentnom zmysle tohto slova) vie, že k pravde sa treba vztahovat osobne a priamo, nie prostredníctvom generácie, doby, ci sociálnej skupiny. A najvyššiu sebarealizáciu jednotlivec dosahuje v osobnom vztahu k Pravde samej – k Bohu.
Kierkegaardova kritika doby ústila do radikálnej kritiky štátneho krestanstva, ktoré sa celkom odcudzilo svojej eticko-náboženskej pôvodnosti – hovoril, že krestanstvo ako požiadavka a krestanstvo ako skutocnost sa ani zdaleka neprekrývajú. Ku koncu života jeho kritika prepukla až do otvoreného sporu s dánskou protestantskou cirkvou, ked okrem iného tvrdil, že cirkev zamenila kvalitu za kvantitu. Tento jeho konflikt s davovým a povrchným krestanstvom však neznamenal odmietnutie samotného krestanstva, naopak – Kierkegaard sa celým svojím dielom snažil o návrat k pôvodnej idey krestanstva, pre ktorú hladal inšpiráciu najmä v prvotnej muceníckej cirkvi. Preto tiež hlásal, že byt krestanom znamená byt nasledovníkom Krista; a žit pravdu znamená to isté, co trpiet pre pravdu.


Použitá literatúra:

A. Anzenbacher: "Úvod do filosofie" Praha 1987
A. Anzenbacher: "Úvod do etiky" Praha
P. Gardiner: "Kierkegaard" Praha 1996
M. Petkanic: prednášky


Stiahnuté z www.antiskola.sk



Diskusia

Buď prvý, kto sa vyjadrí k tomuto príspevku (0)