NAJVÄČŠIA DATABÁZA
ŠTUDENTSKÝCH REFERÁTOV NA SLOVENSKU

Nájdi si dokument, ktorý potrebuješ v inom jazyku: SK CZ HU

Celkom referátov: (12384)

Prihlásenie Prihlásenie Registrácia
Pridaj svoju prácu

Vznik a vývoj spisovnej slovenčiny (výklad)

Odoslať známemu Stiahnuť Nahlásiť chybu Buď prvý, kto sa vyjadrí k tomuto príspevku (0)

Oblasť:Slohy a fejtóny

Autor: antiskola@antiskola.eu

Počet slov:2914

Počet písmen:18,164

Jazyk:Slovenský jazyk

Orient. počet strán A4:10.09

Počet zobrazení / stiahnutí:4885 / 38

Veľkosť:20.92 kB

Vznik a vývoj spisovnej slovenciny (výklad)


Každá krajina, každý štát, každá národnost sa odlišuje svojim jazykom. Taktiež aj história vzniku jazyka a písma je odlišná.
Slovencina je rec nádherná, no na to, aby dosiahla túto dnešnú podobu bolo potrebných mnoho rokov a mnoho ludí, ktorým záležalo na našom kraji a chceli pren len to najlepšie. Ako už bolo spomenuté, história je naozaj dlhá, preto je potrebné zacat od zaciatku.
Osídlovanie nášho územia clovekom sa zacalo pred osemtisíc rokmi a svoje sídla si stavali hlavne na nížinách, pri riekach a na križovatkách ciest. Tieto sídla sa plynutím casu zacali menit na kniežactvá (nitrianske kniežactvo, moravské kniežactvo), avšak v prvej polovici 9. storocia nastalo scelovanie týchto kniežactiev do štátu, ktorý sa nazýval Velkomoravskou ríšou.
Naši predkovia žijúci na území Velkej Moravy boli dobrí polnohospodári, baníci, remeselníci a obchodníci. Svoje výrobky chodili predávat (samozrejme aj kupovat) nielen do okolitých, ale aj do vzdialenejších krajín a mnoho kupcov chodilo zase na naše územie. Preto bolo potrebné, aby sa na Velkej Morave vytvorilo písmo a jazyk. Nebolo to potrebné len kvôli obchodu, ale hlavne kvôli šíriacemu sa krestanstvu na našom území.
Krestanstvo preniklo na územie nitrianskeho kniežactva koncom 8. stor. zo Salzburgu. Po vzniku Velkej Moravy sem prichádzali misionári z Franskej ríše a zacali šírit krestanstvo. Hovorili však po latinsky a naši predkovia im nerozumeli. Preto panovník Rastislav požiadal rímskeho pápeža, aby mu vyslal vierozvestov, ktorí by šírili vieru a krstili lud v reci, ktorej by rozumeli. U pápeža však nepochodil, preto sa obrátil na byzantského cisára Michala III. Ten, na žiadost Rastislava, poslal do Velkej Moravy dvoch bratov zo Solúna, Konštantína a Metóda. Bratia ovládali jazyk Slovanov velmi dobre. Ešte pred príchodom na Velkú Moravu zostavili hlaholiku – prvé písmo v dejinách Slovanov, ktoré bolo zostavené na základe gréckej miniskuly (malých písmen) a s pridaním niektorých písmen hlavne z písma samaritského.
Pôvodnú literatúru, napr. cast Biblie i základné bohoslužobné knihy, tvorili v starosloviencine. Knihy prepisovali rucne, boli zhotovované z pergamenu (spracovanej ovcej kože) a zdobené ilumináciou.
Na jesen roku 863 prišli na územie Velkej Moravy, kde zacali hlásat evanjelium, krstili lud a založili ucilište na výchovu budúcich knazov. Po triapolrocnej práci sa vybrali do Ríma, aby žiadali uznanie staroslovienciny za štvrtý liturgický jazyk. Na ceste do Ríma však Konštantín ochorel a vstúpil do kláštora, kde 14. februára 869 zomrel. Metód v ceste nepokracoval a sám sa vrátil spät. Po jeho príchode ho zajali, no po prepustení pôsobil úspešne dalej. Pápež Ján VIII. ho zavolal do Ríma a zakázal používat slovanský jazyk pri bohoslužbe. Metód však v roku 880 dosiahol, že pápež svoje rozhodnutie stiahol. Po Metodovej smrti sa protivníkom slovanskej bohoslužby podarilo, že pápež Štefan V. roku 885 (predpokladajúc, že Metód je ešte živý) zakázal slovanský bohoslužobný jazyk, a Metodových stúpencov vyhnali. Mnohí odišli do Polska a Ceska, no väcšina odišla do Bulharska, kde vytvorili nové písmo – cyriliku, ktoré bolo vlastne upravenou hlaholikou. Upravenú cyriliku (azbuku) dodnes používajú východní Slovania (Rusi, Ukrajinci, Bielorusi) a južní Slovania (Bulhari, Srbi). Jej kodifikátorom bol Konštantín Bulharský, jeden zo žiakov Metodových.
Ešte pocas života napísal Konštantín tieto spisy: Nájdenie ostatkov sv. Klimenta, Hádanie o pravej viere so židmi, Predslov k svätému Evanjeliu, Pochvala na pocest sv. Gregora Naziánskeho, Kánon na pocest sv. Dimitra Solúnskeho (tento spis sa pripisuje Konštantinovi, no nie je isté, ktorému z bratov patril), Rozprava o prekladaní, Konštantínova modlitba, ktorú vyriekol pred svojou smrtou, a Proglas, prvú slovanskú básen.
Tvorba staršieho z bratov bola o cosi skromnejšia. Názvy Metodových diel sú: Napomenutie k vladárom,
Príkazy svätých otcov, a zbierka cirkevných ustanovení Nomokánon.
Taktiež mnoho ich ucencov písalo. Najznámejšie pamiatky sú život Konštantína, o ktorom sa predpokladá, že ho napísal Kliment Ochridský, a Život Metóda, ktorého autorom je Gorazd. Tieto pamiatky sa niekedy oznacujú ako Panónske legendy.
Avšak najväcšia pamiatka v jazyku našich predkov sú Kyjevské listy, ktoré obsahujú 38 modlitieb. Najväcšiu pôsobivost však má asi dvadsiata modlitba: Müša 4. o tomüze. Cesarüstve našom?, gospodi, milostüjÍ? tvojej? prizüri. I neotúdazü našego tuzimú i neobrati nasú vú plenú narodomú poganüskymú. Christa radi gospodi našego , iže cesaritú? sú otücemü i sú svjętymü.
Preklad znie takto: Omša 4. na tú istú príležitost. Na královstvo naše, Pane milostou tvojho zhliadni. A nevydaj, co je naše, cudzím, a neobrát nás za korist národom pohanským. Skrze Krista, Pána nášho, ktorý panuje s Otcom i so Svätým (Duchom).
Po zániku Velkej Moravy (roku 906) sa územie Slovenska dostalo pod vplyv Madarov, ktorých Sloveni nazývali Uhrami a zaciatkom 11. storocia sa stalo súcastou uhorského štátu.
Ako jazyk sa zase zacala používat latincina, no nepoužívala sa na bežné dorozumievanie, ale iba ako jazyk literatúry a liturgie. Aj texty Písma boli písané v latincine, no knazi ich pri bohoslužbách volne prekladali.
Po dalšie roky a storocia sa so slovenským jazykom nic významné nedialo.
V 14. storocí sa na Slovensko dostala aj ceština, no tá sa používala len v literárnych pamiatkach a neuvažovalo sa o nej ako o spisovnom jazyku.
O storocie neskôr bolo potrebné zaviest lahší jazyk na písomné dorozumievanie, než bola latincina, preto zacalo byt prenikanie ceštiny na Slovensko intenzívnejšie. Tá sa zacala ujímat a sústavne používat v listoch a v listinách u zemianstva, meštianstva i u zemepánov. Oproti domácim náreciam mala tú výhodu, že bola vyspelým spisovným jazykom a zacala sa už aj na Slovensku používat vo funkcii spisovného jazyka. Avšak sa do nej pri ústnom styku dostávali aj slová zo slov. nárecí, tzv. slovakizmy.
Sú však domnienky, že Slováci používali ceštinu od 15. storocia až po Antona Bernoláka, ba castejšie sa uvádza, že až po Ludovíta Štúra, ako svoj spisovný jazyk. Od toho casu prešla ceština na našom území rôznymi zmenami, vzhladom na územie, kde sa používala.
V polovici 18. stor. je zaznamenaný pokus kodifikovat spisovnú slovencinu, avšak za vydarený sa dá pokladat len pokus z konca 18. stor., ktorý sa spája s menom Anton Bernolák.
Pred Bernolákom sa usiloval kodifikovat spisovnú slovencinu dolnodubovský farár Jozef Ignác Bajza, ktorý v jednom svojom epigrame s pýchou píše:
Milé Towarišstwj! wíš, tú cest
sem gá mál,
Bich prwný ke knihám
Slowackim led lámal.
V roku 1782 napísal Epigramy a o rok neskôr vyšiel prvý zväzok jeho hlavného diela René mládenca Príhodi a Skúsenosti. Toto dielo je vlastne prvý slovenský román a Bajza v nom, i v dalších dielach uplatnil svoj „slowácki“ jazyk.
Prvý úspešný pokus o kodifikáciu slovenského jazyka sa pripisuje už spomínanému Antonovi Bernolákovi, a bol to v histórii slovenciny významný zlom, pretože po celom tisícrocí sa slovenský jazyk opät stal jazykom literárnym. Bernolák a jeho skupina odôvodnila svoj pocin velmi jasne a jednoznacne:
Kedže všetky národy majú svoj spisovný jazyk a literatúru, je nevyhnutné, aby aj Slováci mali svoj spisovný jazyk.
Za prvoradú pokladal Bernolák výslovnost a z nej sa mal odvádzat pravopis.

Hlavné zásady Bernolákovskej kodifikácie sú tieto:
1. Odstránil rozdiel v písaní y-i ; ponechal len i, í
2. Mäkkost t, d, n, l sa oznacovala vždy.
3. Písali sa velké písmená pri všetkých substantívach a pri výrazoch, ktoré sa vztahovali na osoby: Král, Telo, Dwere, Zem, atd.
4. Predložky s a z sa písali podla výslovnosti: z Adamom, s kaplnky, s ním, atd.
5. Hláska j sa písala ako g, cudzie q, x sa písali ako kw, ks, gz.
6. Hláska g sa písala ako ğ.
7. Zaviedol skupinu šc: ešce, púšcat.

Za základ si Anton Bernolák zobral západoslovenské nárecie a svoj spisovný jazyk kodifikoval v týchto dielach:
Dissertatio philologico-critica de litteris Slavorum..., Bratislava 1787.
Lingvae slavonicae... orthographia, Bratislava 1787.
Grammatica slavica, Bratislava 1790.
Etymologia vocum slavicarum, Trnava 1791.
Slowár Slowenskí, Cesko-Latinsko-Ňemecko-Uherskí, Budín 1825–1827.
Spisovná bernolákovcina sa hned pri svojej kodifikácii velmi pevne ujala a rýchle sa šírila. Používat ju zacali: Juraj Fándly vo svojich náucných, polnohospodárskych dielach (Pilní domagší a polní hospodár), Ján Kollár, Ján Chalupka, no najmä však Ján Hollý so svojimi oslavnými básnami (ódami) Svatopluk, Cirilo-Metodiada a Sláv.
Casto sa kladie otázka, preco sa bernolákovcina neprijala ako celonárodný spisovný jazyk. Jej tradície sa držali ešte do druhej polovice 19. storocia, ale oficiálne prestala jestvovat roku 1851, ked sa zástupcovia slovenských kultúrnych a politických kruhov dohodli prijat „opravenú“ Štúrovu slovencinu za spisovný jazyk.
Ludovít Štúr bol významnou osobnostou v histórii Slovenska. Bol nielen kodifikátor spisovného jazyka, ale aj básnik, jazykovedec, novinár a politik, a bol taktiež poslancom Uhorského snemu za mesto Zvolen.
Štúr so svojimi priatelmi tvorili generáciu romantikov, ktorí sa hlboko zaujímali o našu minulost a snívali o budúcnosti. Stavali tam, kde položili základ bernolákovci. V boji za slobodu národa postrehla, že je potrebný taký spisovný jazyk, ktorý prijme celý národ. Preto Ludovít Štúr spolu s Michalom Miloslavom Hodžom a Jozefom Miloslavom Hurbanom navštívili v júli roku 1843 Jána Hollého na fare v Dobrej Vode a žiadali o uzákonenie novej podoby spisovného jazyka. Ján Hollý, ktorého si štúrovci velmi vážili, plne súhlasil so zavedením strednej slovenciny a tým si štúrovci zabezpecili súhlas najväcšieho žijúceho bernolákovca so svojím postupom.
Verejne bola stredná slovencina vyhlásená za slovenský spisovný jazyk 26.-28. augusta 1844 v Liptovskom Mikuláši.
Nový spisovný jazyk bol mocným impulzom pre rozvoj slovenskej literatúry. Vznikli skvelé diela Sama Chalupku, Andreja Sládkovica, Janka Krála, Jána Bottu, Jána Kalinciaka a dalších, ktorí vo svojich dielach cerpali námety najmä z ludovej slovesnosti.
Potrebu uzákonit novú podobu slovenciny odôvodnil Štúr v práci Nárecja Slovenskuo alebo potreba písanja v tomto nárecí, a gramatiku nového spisovného jazyka podal v knihe Nauka reci slovenskej.
Ludovít Štúr sa díval na pravopis ako na grafické zachytenie hovorenej reci. Preto sa pravopis mal zakladat na hovorovej reci. Hovorí: „Pravopis nic je nje inšje ako ustálenuo alebo z prjebehu casovjeho do prjestoru prenesenuo vislovenja, t. j. pravopis má tjež vislovit rec ale nje v case lež v prjestore. Podla tohto pravdivjeho pochopu pravopisu on na žjadnom inšom základe stát nemuože len na základe vislovenja.“ Preto bol Štúrov pravopis v zásade fonologický.
K tomu treba dodat, že L. Štúr neprijal do hláskovej sústavy svojho spisovného jazyka niektoré hlásky, ktoré jestvujú v strednej slovencine. Neprijal hlásky l a ä. Mäkké l neprijal preto, lebo bolo vraj málo rozšírené a bolo vraj neestetické. Vzhladom na to, že vo svojej kodifikácii mal stredoslovenské tvary typu dobrje, dobrjeho, znamenú, panú (namiesto snešného spisovného dobré, dobrého, znameniu, paniu), nemal v hláskosloví ani é ani iu.

Odlišnosti Štúrovej slovenciny od dnešnej podoby sú takéto:
V p r a v o p i s e :
1. Nemal písmeno y, ý. Namiesto y, ý sa všade písalo i, í.
2. Rozdiel medzi zvukmi d, t, n – d, t, n sa všade graficky vyznacoval.
3. Dvojhláska ô sa rozpisovala ako uo.
4. Dvojhláska ia, ie sa písala ja, je.
5. V tvare gen. plur. sa zvuk v písal ako u. Napríklad kralou, sluhou, casou, kostolou, atd.

V h l á s k o s l o v í :
1. Nemal l, mal len l; napr.: laví, nedela.
2. Nemal ä; iba a alebo obycajné e, napr.: svatí, zavazuje, najme, vezen.
3. Nemal iu; namiesto iu mal len ú; napr. božú, znamenú.
4. Nemal é, mal len je; napr.: dobrjeho, dobrjemu. Výnimkou bolo slovo céra.
5. Zákon o krátení druhej dlžky sa uplatnovalo dôsledne; napr. oni slúža, hlása, kvjetim.

Nepredstavitelný chaos však panoval v case, ked sa mala slovencina stat definitívne spisovným jazykom, pretože tu bola ešte ceština, ktorú používali evanjelici, bola tu bernolákovcina v niekolkých variantoch, taktiež staroslovencina (bola to vlastne ceština s niektorými slovenskými osobitostami, ktorú poopravil Andrej Radlinský), a samozrejme Štúrova slovencina. Preto bolo nevyhnutné urobit závery. A tak sa roku 1851 stretli v Bratislave zástupcovia štúrovcov a bernolákovcov (Štúr, Hurban, Hodža – Palárik, Závodník, Radlinský, Hattala) a dohodli sa na zavedení jednotnej podoby spisovného jazyka. Dohoda vlastne spocívala na štúrovskej kodifikácii s úpravami, ktoré navrhol M. M. Hodža s pomocou Martina Hattalu. Táto podoba je v podstate privedenie spisovného jazyka do tej podoby, v ktorej je dnes.
V pravopise sa zaviedlo písanie y, ý, v súvislosti s tým sa zvuky d, t n, l zacali oznacovat tým spôsobom, ako je to dnes, dvojhlásky ja, je sa zacali písat ako ia, ie, zaviedlo sa mäkké l, dvojhláska uo sa zacala písat ako o s dlžnom, no neskoršie sa tu vyvinula strieška (vokán), a do spisovného jazyka sa dostala aj hláska ä.
Obdobie medzi rokom 1863 a 1875 sa nazýva maticné obdobie. Práve vtedy bola totiž založená Matica slovenská. Prvým predsedom sa stal katolícky biskup Štefan Moyses a podpredsedom Karol Kuzmány. Vdaka jej cinnosti a volnejšiemu politickému ovzdušiu sa rozvíja slovenský politický a publikacný, kultúrny a bádatelský ruch, pretože Matica slovenská vydávala rôzne casopisy, noviny a podporovala rôzne spolky.
V maticnom období nastáva rozvoj spisovného jazyka, ktorý pred pádom Bachovho absolutizmu zacal zanikat.
Spisovná slovencina, ktorá sa v maticnom období opierala hlavne o Hattalovu kodifikáciu, sa zacala ustalovat. zjednotilo sa používanie hlások a písmen ä a y.
Casté bolo zdvojovanie spoluhlásky n v prípadoch, ako: drevenný, olovenný, slamenný a zavádzali sa niektoré ruské prípony. Terminologická slovná zásoba sa rozširovala tvorením nových slov a taktiež preberaním slov z ludového jazyka, preberaním cudzích slov, preberaním slov z ceštiny, kalkovaním z madarciny a nemciny.
O pár desiatok rokov, presne od roku 1918 sa Slováci vyvíjali v spolocnom štáte s Cechmi.
Jazyk, ktorý sa na tomto území používal, mal vraj dve znenia: ceské a slovenské, ale išlo tu o jeden jazyk.
V druhom desatrocí CSR sa znovu riešil pomer k ceštine a stretávali sa tu dva názory: Jeden názor, podla ktorého ceština a slovencina tvoria jeden jazyk, a druhý, ktorý staval spisovnú slovencinu ako symbol slovenskej národnej svojbytnosti.
V roku 1931 nastala zrážka oboch názorov na kultivovanie spisovnej slovenciny, lebo vyšlo prvé vydanie Pravidiel slovenského pravopisu. Po prvý raz kodifikovala záväzne spisovná slovencina a ustálila sa v mnohých prípadoch dovtedajšia rozkolísanost. Avšak ohlasy a reakcie na Pravidlá neboli kladné. Vznikol casopis Slovenská rec, ktorý mal znacný kodifikacný dosah a bol orgánom vtedy najvyššej slovenskej kultúrnej inštitúcie. Pôsobením Slovenskej reci sa dosiahlo, že kodifikácia, ktorú uplatnovali Pravidlá slovenského pravopisu, platila len v školách, v oficiálnych vydaniach a publikáciách „centralisticky“ orientovaných, ale v neoficiálnych publikáciách a vo vydaniach Matice slovenskej platil tzv. „maticný úzus“. Ten vo svojej syntaxi a frazeológii vychádzal z tradicnej podoby spisovného jazyka.
Ale aj napriek uvedeným zábranám sa spisovná slovencina pozoruhodne rozvíjala, pretože sa množili jej aktívni i pasívni používatelia.
Po oslobodení zacali slovenskí jazykovedci opät „špekulovat“ nad pravopisnou formou. Chceli sa vrátit k pravopisu, ktorý zaviedol Ludovít Štúr. Nakoniec však od toho upustili, no aj nadalej chceli dovtedajší pravopis co najviac ulahcit.

Okrem drobných spresnení išlo hlavne o tieto štyri úpravy:
1. Odstránenie rozdielu v písaní koncového –i, –y v slovesných tvaroch minulého casu a podmienovacieho spôsobu. Napr. nie duby padaly, ale duby padali atd.
2. Zjednodušenie v písaní predpôn s- (so-), z- (zo-), ktoré spocívalo v písaní podla výslovnosti.
3. Zjednodušenie v písaní predložiek s, so, z, zo.
4. Zjednodušenie písanie dlžok v cudzích slovách. Aj tu sa zaviedol princíp písania podla skutocnej výslovnosti.

Tieto pravopisne úpravy sa objavili v druhom vydaní Pravidiel slovenského pravopisu roku 1953. Toto vydanie ja doteraz základným vydaním pre všetky novšie pretlace.
Spisovný jazyk má už dnes ustálenú normu. Tá má prepracovanú kodifikáciu v príruckách najrozmanitejšieho druhu. O dnešnom spisovnom jazyku teda možno povedat, že je prepracovaný a ustálený.
Avšak pri hovorených prejavoch (myslia sa tým prejavy verejného styku) sa casto norma a kodifikácia spisovného jazyka porušuje. Ako aj v minulosti, tak aj dnes má na to vplyv miestne nárecie, z ktorého hovoriaci vychádza, alebo je nimi nejako ovplyvnený. Vplývat však môžu aj módne spôsoby vyjadrovania (tzv. mládežnícka rec). Tieto javy však nijako nenarušujú jednotu spisovného jazyka.
Kníh a spisov o vzniku nášho spisovného jazyka je nespocetné množstvo, no cím dalej do minulosti bádatel ide, tým je tých možností menej. I napriek tejto skutocnosti, by co najviac ludí malo poznat históriu jeho vzniku, lebo nenadarmo sa hovorí, že náš jazyk je dedicstvo po našich predkoch. To sa týka aj spisovného jazyka.
Slová, ktoré riekol tvorca staroslovenského písma, sv. Konštantín – Filozof v svojom Predslove k sv. Evanjeliu, sú tieto: „...ústa, ktoré necítia sladkosti, cinia cloveka kamenným...duša bez písmen v ludoch mrtvou sa javí...“. Slová nášho významného predka sú podla všetkého pravdivé, a je pravda, že každí Slovák by mal byt právom hrdý, že slovencina bola postavená na roven vtedy panujúcim trom jazykom: gréckemu, latinskému a hebrejskému. Rovnako s tým sa spomínajú aj slova Chrabra, spolupracovníka Konštantína a Metóda: „Akže sa opýtaš zákonníkov gréckych: ,kto vám písmena vytvoril alebo knihy preložil a v ktorom case, ´ to máloktorí z nich budú vediet.
Akže sa opýtaš slovenských zákonníkov hovoriac: kto vám písmená vytvoril alebo knihy preložil a v ktorý cas? To všetci budú vediet a... rieknu... svätý Konštantín Filozof, nazývaný Cyril, ten aj písmená vytvoril i knihy preložil, a Metod brat jeho. Lebo sú ešte živí, ktorí ich videli. A ak sa opýtaš, v ktorom case, to vedia a povedia, že v case cisára gréckeho Michala i kniežata bulharského Borisa, i moravského Rastica i Kocela, kniežata blatenského kostola, v roku od stvorenia sveta 6363 (863 n. l.). Taký um, bratia, Boh daroval Slovanom.“
Slovencina je naozaj nádherná a zvucná rec, ktorú si zamiloval nejeden básnik, skladatel, ci spisovatel. V minulosti, aj v súcasnosti v nej vznikajú mnohé významné diela, divadelné hry, množstvo piesní a kníh. Preto treba dúfat, že na našom malom Slovensku sa narodí ešte vela ludí, ktorí budú mat k slovencine kladný vztah a taktiež ludí, ktorí budú aj nadalej vnímat jej krásu.

POUŽITÁ LITERATÚRA A ZDROJE

Eugen Pauliny: Dejiny spisovnej slovenciny od zaciatkov po súcasnost. Bratislava, SPN 1983, s. 8-242.
Doc. PhDr Fremal, k.: Dejepis pre SOŠ a SOU. Bratislava, OPI 1999, s. 46.
PhDr. B. Kuchar, prom. fil.: Strucný prehlad slovenskej literatúry. Bratislava, Repro Print 1998, s. 1, 8.



Stiahnuté z www.antiskola.sk


Diskusia

Buď prvý, kto sa vyjadrí k tomuto príspevku (0)