NAJVÄČŠIA DATABÁZA
ŠTUDENTSKÝCH REFERÁTOV NA SLOVENSKU

Nájdi si dokument, ktorý potrebuješ v inom jazyku: SK CZ HU

Celkom referátov: (12384)

Prihlásenie Prihlásenie Registrácia
Pridaj svoju prácu

Hugolín Gavlovič: Valaská škola mravúv stodola

Odoslať známemu Stiahnuť Nahlásiť chybu Buď prvý, kto sa vyjadrí k tomuto príspevku (0)

Oblasť:Čitateľský denník

Autor: antiskola@antiskola.eu

Počet slov:5632

Počet písmen:36,716

Jazyk:Slovenský jazyk

Orient. počet strán A4:20.40

Počet zobrazení / stiahnutí:9585 / 45

Veľkosť:43.63 kB

Hugolín Gavlovic: Valaská škola mravúv stodola


Ciel Gavlovicovej veršovanej skladby Valaská škola mravúv stodola je naznacený v titule : „Valaská škola“- životná skúsenost spísaná medzi pastiermi na salaši . V období, ked Gavlovic písal toto dielo(1755), liecil sa na salaši pod zámkom Vršatcom (od r. 1754). Aj tento fakt nám prezrádza , preco si autor práve zvolil pre svoje dielo názov „Valaská škola...“ Za ciel si teda kladie „vyškolit“ citatela v životnej múdrosti a skúsenosti pastierov. Zámer bol však v skutocnosti širší a Gavlovic sa zaoberal velkým množstvom problémov.
Ponúka citatelom bohatstvo mravných naucení a praktických rád o najrozmanitejších veciach a životných otázkach náboženských a najmä laických, svetských, obcianskych morálnych zásad, podliehajúcich i vymykajúcich sa normám barokovej hierarchie ludských a spolocenských hodnôt („mravúv stodola“).
Je to teda katechetická i laická prírucka o dobrých mravoch, ktorá sumuje „starších reci“ . Mravné naucenia a praktické rady sa zaoberajú vztahmi jednotlivca k bohu, blížnym a spolocnosti, ludskými cnostami a necnostami, povahovými nedostatkami, poverami, vzdelaním, spolocenským správaním, vlastou, manželstvom, rodinou, detmi, priatelstvom, prácou, pokojom, vojnou, bohatstvom, chudobou, vrchnostou, poddanými a sociálnymi problémami v najširšom zmysle slova . V popredí je vždy oslava dobra a kladných hodnôt života a odsudzovanie zla a záporných javov a napokon obdiv, láska k chudobe a antipatia voci pánom a bohácom, ktorá sa mení na kritiku ich života, morálky a vztahu k poddaným. Pramenom mravných naucení a praktických rád nie je len biblická, antická, stredoveká, humanistická a baroková literatúra, ale aj autorove vlastné skúsenosti, zážitky a pozorovania nadobudnuté v styku s jednoduchými ludmi a vznešeným panstvom.
Valaská škola má slúžit ako „mravoucný kódex“ citatelom všetkých spolocenských vrstiev, ale etické ideály jej didakticko-reflexívnych básní sú velmi blízke alebo celkom totožné s etikou sociálne utlácaných vrstiev. Náboženská morálka v podstate uvolnuje priestor laickej morálke. Hlboké trhliny do noriem barokovej hierarchie ludských a spolocenských hodnôt zaprícinuje zdravý, úprimný, kritický pohlad františkánskeho ludového kazatela a oslavovatela chudoby na ludské a spolocenské problémy . Z pasívneho františkánskeho kultu a glorifikácie chudoby sa rodí aktívny vztah k chudobnému poddanému ludu, zmysel pre jeho sociálne túžby a potreby a ostrá spolocenská kritika. Nejde len o didaktické, ale aj o zábavné cítanie pololudovej populárnej literárnej produkcie.

Ideová stránka skladby


V Gavlovicovej skladbe sa splietajú témy a motívy rozmanitej proveniencie: z literatúry antickej i krestanskej (sentenciové, didaktické, bájkové, anekdotické, facetické, satirické, biblické, teologické, hagiografické, historické, sociálne motívy a témy) ale i z ludovej a pololudovej tvorby (proverbiálne, didaktické, anekdotické, humoristické, satirické, sociálne motívy a témy). Sú však spracované svojsky a samostatne. Bohatým zdrojom bola starozákonná kniha Ecclesiasticus, ktorá inšpirovala, niektoré satiry na zlé ženy a niektoré sociálne básne. Nejedna mravoucná básen vychádzala z Catonových dvojverší. Príbuznost s pololudovou tvorbou prezrádzajú humorné a satirické básne o ženách a manželstve. Gavlovicove básne majú vela podobných motívov a tém s Benického básnami, ale ide pravdepodobne iba o konvencné topické motívy.
Básne Gavlovicovej skladby sa dajú rozdelit na tri motivické a tematické okruhy: vztah k Bohu, k ludom a k svetu. Gavlovic takéto okruhy naznacuje v úvode.
Motivický a tematický vztah k Bohu obsahuje motívy a tematiku náboženského charakteru (správanie krestana voci bohu, vlastnosti dobrého krestana, svetská pominutelnost, smrt, záhrobný život a pominutelnost). Clovek sa má bát boha a slúžit mu. Musí žit cnostne a statocne a starat sa viac o dušu ako telo. Pozemské veci sú premenlivé, pominutelné a márne. Zaprícinujú neštastie a záhubu. Škodlivá je i telesná krása. Túžit po pominutelných svetských veciach znamená bláznivost. Smrt je nevyhnutná, ale netreba sa jej bát. Vo vecnom živote ponížený stanú sa povýšenými. Odsúdeniahodná je povercivost, najmä viery v sny a veštenie.


Nic v svete stáleho není,
všecko ide k znicemnení.

Všecko márnost nad márnosti, Šalamún povedel,
když nic pod sluncem stálého vecne trvat zvedel.
Pracuje clovek v živote, nic nemá krem práce,
potém zemírá nanáhle, když živ byl nakrátce.

Promíná se pokolení a druhé vychádzá,
a které se pominulo, vícej neprichádzá.
K cemukoliv sa obrátíš, nemá svej stálosti,
všecko hyne a celý svet mení se v rýchlosti.

Kde asírska monarchia? Kde je mocnost médska?
Kde potomci Alexandra? Kde údatnost grécká?
I rimanské panování jednúc se pomine,
co je na svete pod sluncem, to v case svém zhyne.

Vysvetlenie: Svet sa stále mení, cas sa nezastaví a to, co sa už stalo, nikdy sa nevráti naspät. Aj ríše boli jedno
obdobie najmocnejšie na svete a o pár storocí ostali po nich iba historické pamiatky. Spomína sa tu, že clovek v svojom krátkom živote nic nemá okrem práce. Všetko na svete sa zacne a po svojom krátkom trvaní to zmizne z povrchu zemského.


Smrt všeckých pojímá,
život im odnímá.

Ackoliv všecké potoky do mora se lejú,
predce more se svú vodú preplnit nesmejú.
I smrt jest tej obyceje, všech lidí chce vzíti,
všech zežírá a žalúdek s nimi nenasýtí.

Z more voda na místo své zas rýchlo vychodí
a ze studníc skrz potoky zas do mora vchodí.
A od smrti neprichádza žáden k živobytí,
by nemusel jeden dvakrát smrti poddán byti.

A i mýdrý a i blázen jedinký má konec,
nebo káždému zvonívá smrt na jeden zvonec.
Každý musí jednúc zomret, i múdry i blázen,
neb jest každý v živobytí jednej smrti vazen.

Vysvetlenie: Tento „koncept“ významovo nadväzuje na ten predošlý. Gavlovic prirovnal ludský život ku kolobehu
vody v prírode – niekto sa narodí a druhý zase zomrie. Nezáleží na tom, ci je niekto múdry alebo hlúpy, každý raz „odíde na druhý svet“. Nikto tu neostane žit naveky.


Bláznivá vec to dostávat,
co nemúže dluho trvat.

Musá se smát bohové nad lidmi takými,
kterí daleko šcahajú rukami krátkymi.
Mnoho sebe chtejú dostat skrz usilování,
ale nic nedostávajú kreme unování.

Což osoží pocestnému stavat krcmy, mlyny,
kdy zítra dalej svú cestu pokracovat míní.
Remeselník nespí v noci, kupec v cestách vždycky,
mnozí tratá svoje zdraví pre zišcek malický.

Slibujú si zítrejší den den štestí všelijaké,
o márnosti rozmnožujú mysli ledajaké.
Pro casnú vec mnoho robit, o nebe nedbati,
bláznivost je, kterú múže každý vysmívati.

Vysvetlenie: Jestvujú aj takí ludia, ktorí sa velmi snažia , aby nieco dosiahli a napriek tomu výsledok nezodpovedá
požadovanej námahe. Medzi týchto ludí zaradujeme aj remeselníkov a obchodníkov. Málo spia a aj tak majú malý zisk. Nemali by sa zatažovat len materiálnymi hodnotami (peniazmi, ktoré sa rýchlo minú a pod.), ale mysliet aj na nebo, posmrtný život.


Never snovi,
babe a konovi.

Jako kdo vetry naháná, neb stín do rúk chytá,
tak ten, kdo v nejakej veci od snuv pravdu pýtá.
Vetru žáden nedohoní, ani stín nechytí,
ani ze snuv i nejmenšej pravdy nepochytí.

Sny se plodá z fantazie, ktoré nic neví,
protož o budúcích vecách pravdu nevyjeví.
Fantázia ze sny svými mnohých oklamala,
vzbudila nádej u bláznuv, však im nic nedala.

Nedal búh budúce veci lidem k vedomosti,
kdo ich chce ze snuv poznávat, žije v všetecnosti.
Nechtej verit starej babe, psovi a konovi,
pánom, lhárom a hádacom, fantazie, snovi.

Vysvetlenie: Sny plodiace sa z fantázie už mnoho ludí oklamali a vzbudili falošnú nádej. Treba ostat realistom
a hlavne požívat zdravý rozum. Podla autora je odsúdeniahodné verit v sny a byt povercivý.






Motivický a tematický okruh vztahu k ludom zahrna motívy a tematiku, ktoré si všímajú osobný život a jeho zaradenie do ludskej spolocnosti (ludské vlastnosti, cnosti a necnosti, štastie, zdravie, životospráva, hygiena, výchova, vzdelanie, správanie, priatelstvo, manželstvo, vztahy medzi rodicmi a detmi, medzi starými a mladými a vôbec medzi ludmi).
O kladných i záporných ludských vlastnostiach medituje Gavlovic v rámci rozmanitej tematiky, ale venuje im aj samostatné básne. Z cností vyzdvihuje dobré mravy, cisté svedomie, múdrost, sebapoznanie, sebaovládanie, pracovitost, vdacnost, spravodlivost, pravdovravnost, skromnost, trpezlivost, opatrnost, predvídavost, ústupcivost a málovravnost. Z necností odsudzuje nemravnost, chlipnost, lenivost, márnivost, pachtenie po hodnostiach, samochválu, pochlebovanie, pokrytectvo, pýchu, klamstvo, faloš, skúpost, závist, ohováranie, velavravnost, hašterivost, nenávist, zlobu, prchkost, hnev a ukrutnost. Vela miesta venuje i pranierovaniu nestriedmosti, najmä opilstva. Opilstvo škodí rozumu i zdraviu a zaprícinuje biedu. Na opitého cloveka je aj nepríjemný pohlad.
Gavlovic považuje za pravé štastie božiu milost. Uznáva však i pozemské štastie ku ktorému patrí potešenie z detí, pokoj od nepriatelov, vydarené manželstvo, nepoblúdenie, verné priatelstvo, spravodlivost, služba dobrému clovekovi, vyhýbanie sa úžerníkom, množenie všetkého dobrého a najmä božia bázen. K štastiu ráta aj iné veci, ale vždy zdôraznuje jeho vrtkavost a pominutelnost.
Zdravú mysel podmienuje zdravie. Zdravie upevnuje veselost a prechádzky. Škodí mu žial hnev, závist, rozkoš a nestriedmost. V zdraví sa napokon lepšie prekonáva i psota. Ak clovek ochorie, musí znášat svoj stav trpezlivo. Lekárov si treba uctievat. Nadmerné užívanie liekov však škodí zdraviu a osoží vrecku lekárov, o com hovorí Gavlovic satiricky. Pre zachovanie zdravia je dôležitá i dobrá životospráva a hygiena. Najlepšia životospráva spocíva v práci a skromnom jedle i pití. Preto Gavlovic venuje vela pozornosti striedmosti. Zdraviu škodí i dlhé vyspávanie. Medzi najpotrebnejšie hygienické návyky patrí cistota tela i odevu, ale i prostredia, v ktorom clovek žije.
Závažné miesto v ludskom živote zaujíma výchova. Výchova detí je ozajstné umenie . Má smerovat k osvojeniu cností, dobrých mravov a pracovnej zrucnosti. Vychovávat treba už od útlej mladosti, lebo v dospelom veku sa už tažko naprávajú chyby. Ak nepomáhajú dobré slová a príklad, musí sa siahnut aj k trestom.
Nesmierny význam má pre cloveka vzdelanie. Poskytuje múdrost, ktorá kráca s clovekom až do smrti. V ucení je nevyhnutná usilovnost, pricom ucit sa treba pomaly a sústavne, ba i od mladých ludí, hoci najlepším ucitelom je vlastná skúsenost. Najvhodnejší cas na ucenie je noc. Vedomosti sa obnovujú ustavicným cítaním, ktoré ma napokon slúžit i na to, aby zušlachtovalo mravy cloveka. Pri ucení sa nemá zabúdat ani na telesný odpocinok, prechádzku a hru. Ucitelia sú potrební. Vykonávajú tažkú prácu. Slúžia žiakom ako príklad. Žiaci si ich majú uctievat, milovat ich, poslúchat a obávat sa ich.
Gavlovic velmi casto spomína „literné umenie“, pod ktorým rozumieme vedomosti spísané v knihách, ucenost, vzdelanie ( ovládanie písma, cítanie). Nevedomý clovek je v slepote. „Literné umenie“ je cennejšie ako bohatstvo.
Správanie cloveka má byt vždy vhodné a dôstojné. Každý sa musí usilovat, aby ho ludia mali radi. Nerozumné je zhovárat sa s hlupákmi, konat v hneve a stariet sa do cudzích vecí. Pri rozhovore sa nemá skákat druhému do reci a kricat, ale zhovárat sa má prívetivo. Slušne sa treba správat na cestách, ale i na návštevách, najmä pri stolovaní.
V živote cloveka zohráva velkú úlohu priatelstvo. Zakladá sa na vzájomnej cnosti, dobrodeniach, úcte a odpúštaní. Priatelit sa treba so seberovnými, lebo nerovnost v priatelstve vyvoláva hnev a utrpenie. Priatel sa môže priatelovi zdôverit. Treba sa však chránit falošných priatelov. Nebýva na škodu nájst si i viac priatelov. Chudobný nemá priatelov, lebo nemá majetky. Ked upadne do chudoby bohatý, opustia ho i priatelia.
Gavlovic uznáva manželstvo, ale uprednostnuje slobodný „panenský stav“. Kto sa chce ženit, má si vziat ženu podla svojej vôle a seberovnú. Základom manželstva je láska, práca a zhovievavost. Úsmevnú zhovievavost prejavuje voci manželstvu napokon i sám autor.
Ked Gavlovic hovorí priamo o ženách, jeho úsmevnost sa mení na iróniu a satiru. V podstate to znací, že tradicnou satirickou literárnou formou interpretuje názor na ženu ako na pôvod zla. Básne s takýmito motívmi a témami patria však medzi poeticky najpôsobivejšie a ich niektoré obrazy možno porovnat s obrazmi lúbostnej lyriky. Ide v nich o vyobrazenie rozmanitých defektných ženských vlastností. Charakteristická je pre ženy prefíkanost a pretvárka. Niet väcšej zlosti na svete nad ženskú zlost, ktorá „mužovi vysušuje ducha, telo, kosti“. Príjemná nie je ani opitá žena . Mimoriadne nebezpecná je pre muža ženská krása. Gavlovic nepopiera, že sú i dobré ženy.
Vztahy rodicov a detí by sa mali zakladat na láske, úcte a poslušnosti detí k rodicom a na prísnosti rodicov k detom. Velká láska detom škodí, nesmú sa rozmaznávat. Ako sa kto správa k rodicom , také bude mat deti. Tažkú situáciu majú nevlastní rodicia, lebo ich ludia všeobecne odsudzujú.
Vztahy medzi starými a mladými ludmi spocívajú v úcte mladých ludí k starým, pricom starí ludia majú slúžit mladým ako príklad a byt k nim velkorysí. Starí nemajú silu, ale zrelý rozum a múdrost.
Vztahy medzi ludmi majú svoje pravidlá , ktoré urcujú dobré mravy a cnosti. Medzi obcanmi musí panovat svornost. Mravný cnostný clovek sa neposmieva blížnym, ked ich trestajú, prívetivostou krotí zlostníkov, nedáva zbytocné sluby, radí uvážene, poskytuje almužny a odpúšta krivdy.

Hle, clovek opilý / žádnému nemilý

Jestli se chceš, jako svedcí, opilstva varovat,
tak sobe daj opilého cloveka malovat:
Nech bude neocesaný a sliny po brade,
neumytý, nespúsobný, valálaný všade.

Slabé nohy, mrtvý jazyk a krvavé oci,
vždycky letíc dolu nosem, co s nohú pokrocí.
V hlave víno, v bruchu rozum, v údoch žádnej sily,
tento nápis daj pod neho : Hle, clovek opilý.

Tento clovek není clovek, neb rozum utratil,
když se s zbytecným nápojem v hovado obrátil.
A jak spadne do kaluže, bude postel jeho,
a i svine tam líhajú z obyceje svého.

Vysvetlenie: V mravnom ponaucení autor nacrtáva „naturalistický portrét“ opilca a odsudzuje opilstvo. Vystríha tu
pred zlozvykom opilstva. Opitý clovek vyvoláva odpor svojím odpudzujúcim vzhladom a nedôstojným správaním. Víno ho oberá o rozum. Prestáva byt clovekom a stáva sa zvieratom.


Spravedlivost slepá má byt,
všech má bez ohledu súdit.

Spravedlivost se raduje ze všeho dobrého,
nemá úmyslu podvodne sklamati žádného.
Tak se chová, jak sluší, vždy pri pravde sedí,
v súdoch oci má zvázané, osoby nehledí.

Nechce vinného vymlúvat, byt by byl ze stavu,
ani nevinného lstive ustavovat k právu.
Vždy na jedných vážkách váží pána i sedláka,
chce vždycky byt bez promeny každému jednaká.

Usiluj se milý synu, podle všej možnosti,
dokud žiješ, v každej veci stát v spravedlivosti,
neb podvodnost jakákoliv pokoj srdce kazí,
s falešnostú i blížního i boha obrazí.

Vysvetlenie: Spravodlivost má byt vždy „slepá“. Má súdit ludí rovnako, bez ohladu nato, ci je niekto poddaný alebo
šlachtic. Ak je niekto vinný, musí byt potrestaný a ak niekto nevinný, má byt prepustený na slobodu. Aj sám clovek má byt spravodlivý. Ked je niekto falošný, vzdialujú sa od neho ludia a boh.


Cti rodicúv vždycky,
by te ctili tvoje dítky.

Nepochádza hrozno z trna, ani fík z bodláka,
nesplodzuje vlk barana, ani medved ptáka.
Skrze co kdo pohrešuje, skrz to trestán bývá,
kdo je zlý ku svým rodicúm, též zlé dítky mívá.

Jaký otec, taký syn, mluví se v prísloví,
taký bude syn tvúj k tobe, jakýs’ ty k otcovi.
Neplodí zlý strom k jedení dobrého ovoce,
tak nebýva obycejne lepší syn od otce.

Jak ty nechceš tvých rodicúv slušne šanovati,
pockaj, tvoju neúctivost tvúj syn ti odplatí.
Cti rodicúv a co mluvím, teho se nelekaj,
jaký budeš k tvým rodicúm, také deti cekaj.

Vysvetlenie: Je velmi dôležité vážit si v mladosti svojich rodicov. Vráti sa nám to v budúcnosti – naše deti si nás
takisto budú ctit. Ak si mi svojich rodicov nevážime, nebudú si nás vážit ani naše deti, pretože deti sa vždy podobajú na vlastných rodicov.


Nad literné umení / bohatstvo je nic neni.

Co je lepšé, bohactvo-li anebo umení ?
Jak bys’ mluvil, že bohatstvo, zlé bys’ mel domnení.
Kdo má literné umení, bohatým být múže
a bohatstvo ku umení sprostým nepomúže.

Múže byt bohaté díte a i clovek hlúpý,
ale žáden za peníze umení nekúpí.
Kdo má literné umení, je bohatý dosti,
neb sobe ví pomáhati v každej potrebnosti.

Bohatství bývá nestálé, umení trvácé,
umení slúží do smrti, bohatství nakrátce.
Lepší chudobný ucený než bohatý sprosták,
z rudi múže byti zlato, z vola nebude pták.

Vysvetlenie: „Literné umenie“( ucenost, vzdelanie) je cennejšie ako bohatstvo. Múdry clovek sa môže stat bohatým,
ale „bohatý sprosták“ nikdy nebude vzdelaným. Naše vedomosti nám ostanú po celý život, nikto nám ich nevezme, bohatstvo sa však môže rýchlo pominút.



Metodický a tematický okruh vztahu k svetu zahrna motívy a tematiku, ktoré sa orientujú na spolocenskú i sociálnu problematiku v širšom i užšom zmysle slova (práca, pokoj a vojna, vlast a vlastenectvo, hodnosti, úrady, súdy a spravodlivost, úplatkárstvo, bohatstvo, chudoba, vztahy medzi bohatými a chudobnými, medzi pánmi a bedármi a medzi vrchnostou a poddanými).
Statocná a tvorivá práca je matkou všetkého, co vidiet na svete. Utužuje zdravie, silu a prinášajú úctu. Najviac si ceníme veci nadobudnuté prácou. Práca sa má vykonávat bez prinútenia a s usilovnostou, ale nenáhlivo. Osvieženie prináša odpocinok a veselost. Clovek sa nesmie dat odradit od práce pri prvom neúspechu. Nesmierny význam pre ludskú spolocnost má sedliacka práca.
K najväcším dobrodeniam na svete patrí pokoj a mier a k najhroznejším neštastiam nepokoj, rozbroje a vojny. Svet speje k skaze, lebo v nom vládne neprávost a rozbroje. Rozbroje robia nespokojní ludia , ktorí sú v case pokoja smutní . Zdrojom starostí, nepokojov je aj ludská túžba po osobnom vlastníctve, náchylnost k zlému a namáhavá práca. Gavlovic uznáva spravodlivý boj za krajinu, krála a boha, ale všeobecne odsudzuje vojny.
Gavlovic vyzdvihuje vlastenecké city a najkrajšími slovami sa vyjadruje o láske k vlasti, pod ktorou myslí krajinu, kde sa clovek narodil a bol vychovávaný. Na vlast sa nesmie zabúdat. Velké bláznovstvo je tupit svoju vlast a vnucovat jej cudzie mravy.
Zastávanie hodnosti úradov prináša len starosti , ba cím väcšmi hodnost a úrad , tým väcšie nebezpecenstvo. Hodnost a úrad neraz kazí ludskú povahu. Velkým zlom je úplatkárstvo. Do úradov sa majú vyberat len vhodní ludia.
Súdy majú byt spravodlivé. Žial prikázania platia len pre chudobu a vina sa musí potrestat, ale sudca nesmie súdit unáhlene a má dat vinníkovi možnost polepšit sa. Pred súdmi by sa clovek nemal ukrývat. Pravotit sa s mocnými prináša len škodu. Sudcovia, ktorí berú úplatky, sú nespravodliví lúpežníci.
Gavlovic ako hlásatel chudoby zatracuje bohatstvo a bohácov a zvelebuje chudobu a bedárov. Bohatstvo je pominutelné a prináša iba súženie a starosti. Lepšie nic nemat a nebát sa, že clovek o to príde. Bohác by mal byt štedrý k chudobe. Pravda, peniaze vládnu svetom, a preto Gavlovic ironizuje ich všemohúcnost.
Gavlovic glorifikuje chudobu. Chudoba je matkou cnosti a netreba sa za nu hanbit, ale trpezlivo ju znášat . Poskytuje štastný a bezprostredný život, a preto je chudoba lepšia ako bohatstvo . Mnohých však zvedie k zlému, a preto je pre nich najlepšie nebyt ani chudobným ani bohatým. Horšia ako chudoba je zadlženost. Zaprícinuje najväcšie súženie a biedu, najmä u sedliakov. Chudoba robí ludí súcejšími na práce. Vynašli všelijaké remeslá, práce i znalosti vyžadujúce si šikovnost rúk a rozumu. „Kumšty“ trvajú naveky, kým bohatstvo sa pominie. Chudoba napokon „kumšty“ aj zdokonalila, co poukazuje na dôvtip, nadanie a schopnosti chudobného ludu.
Gavlovicove básne, ktoré sa dotýkajú vztahov medzi bohatými a chudobnými, medzi pánmi a bedármi a medzi vrchnostou a poddanými, charakterizuje úprimný obdiv a láska k chudobnému, poddanému ludu a hlboká antipatia voci pánom a bohácom, ktorá vyústuje do kritiky ich života, morálky a postoja k nižšie postaveným spolocenským vrstvám.
Bohatí a chudobný sú rovní v smrti, ale nerovný v živote. Chudobný je však štastnejší. Chudobný sa nemá priatelit s bohácom , lebo mu je to len na škodu. Bohác nesmie od seba odhánat psotného, ba nemal by s chudobným ani pravotit. Medzi bohácmi a chudobou panuje nerovnost a nepriatelský stav. Nepriatelmi chudobných sú úžerníci.
Gavlovica rozhorcuje sociálna nespravodlivost. Z hladiska utlácanej chudoby pertraktuje i vztahy medzi pánmi a bedármi. Chudobný clovek sa nemá spolcovat s pánmi, lebo sú úlisní a zaobchádzajú s chudobou ako vlk s baranom. Pánska láska má však krátke trvanie.
Vztahy medzi vrchnostou a poddanými majú byt vztahmi dobrotivého otca k poslušným detom. Vrchnost si treba ctit a ako božiu ustanovizen i poslúchat. Vrchnost nesmie byt tyranská , skúpa , ukrutná, nespravodlivá a zdieracská. Vláda, ktorá lúpi poddaných nemá dlhé trvanie. Podobné vztahy ako medzi vrchnostou a poddaným majú byt i medzi gazdom a celadou. Gazda nesmie byt ukrutný a celad pyšná a zlodejská.
Gavlovicova nemilosrdná kritika sociálnych nezrovnalostí pripomína v mnohom osvietenské kritické myslenie ale v podstate neprekracuje hranice barokovej krestanskej filantropie. Autor verí v spravodlivú vrchnost a napomína lud k bezvýhradnej poslušnosti a k pokornému znášaniu krívd. V hladaní spravodlivosti ho odkazuje na posmrtný život a na boha.
Voják dvum bohum na obet se krmí.


Bellona, boje bohyna, i Mars je búh boje,
zrodila Juno v Thracii této deti dvoje.
Bellona s bicem krvavým spokojne nestojí
a Mars s mecem k bíde lidskej po všem svete brojí.

Nenecháva pri pokoji pri pluhu sedláka,
musí chovat v cas pokoje v dome svém vojáka.
Má se dobre na kvartíri voják vykrmiti,
aby na obet dvum bohum mohel súcí byti.

Tu se krmí jako baran, krev vyleje v boji,
neb Mars i sestra Bellona o krev jeho stojí.
Kdyby Mars ani Bellona nebyla na svete,
nehynuli by od meca mládenci v svém kvete.

Vysvetlenie: V mravnom ponaucení autor vyjadruje odpor k vojne. Je nezmyselná, zbedacuje ludí, vyvražduje
mládež a sedliak na nu dopláca i v mieri, pretože musí vo svojom dome prechovávat vojakov.
Boh vojny Mars a bohyna Bellona ustavicne znepokojujú svet. Keby nebolo tých dvoch, nezomierali by ludia vo vojnách.



Velmi je hlúpý,
kdo vlast svú tupí.

Sladký je chren cervíckovi, když se vnem uléhne,
a jak z neho kdy vyleze, zas se k nemu táhne.
Sladká je vlast clovekovi, v ktorej sa narodí,
kterú sladkost v clovekovi prirodzenost plodí.

Blázen je, kdo pred inými svú vlast potupuje ,
s potupením svojej vlasti cudzú vychvaluje.
Kdo vlast svoju potupuje, i sám seba haní,
nevdacný je, kdo úctivost svéj matky nebrání.

Když je vlast v neúctivosti, i ten bez cti býva,
kerý v neúctivej vlasti narodzení mívá.
A tým vetšé pro nevdecnost potupení získá,
jak nálezky, cudzé mravy do svéj vlasti vtíská.

Vysvetlenie: V tomto „koncepte“ sa vyzdvihuje láska a úcta k vlasti a domácim tradíciam a zatracuje sa
znevažovanie vlasti a pohrdanie tradíciami. Clovekovi je sladká, milá vlast v ktorej sa narodil. Iba hlupák a blázon haní svoju vlast a vychvaluje cudzinu, lebo tým tupí aj seba a svoju cest. No ešte väcšmi sa potupuje, ked do svojej vlasti prinesie cudzie zvyky a mravy.


Peníze všecko múžú.

Kdekoliv neni penezí, neni iných vecí,
a kdo má peníze, temu klanajú se všetci.
Peníze ciná na svete cloveka vzácného,
neb ho všetci nazývajú blahoslaveného.

Nech bude kdo nejsprostejší, nech nic nemá v hlave,
jestli bude penežitý, predse bude v sláve.
Kdo má v hojností penezí, nemá nedostatku,
za peníze i príteluv rozmnoží i statku.

Velmi mocné sú peníze, na svete panujú,
všeckým lidem ku rozlicným prácám rozkazujú.
Peníze v svete za boha snád by sa hlásili,
kdyby štestí okrúhlemu poddané nebyli.

Vysvetlenie: V mravnom ponaucení sa hovorí o moci penazí. Sú nestále – raz ich clovek má, inokedy nie. Moc
penazí zahrna i bezcenného cloveka najlepšími spolocenskými hodnotami a životnými možnostami.
Nabádajú ludí k rozmanitým prácam, ale môžu aj velkému hlupákovi priniest úctu, slávu, priatelov a majetok. No ich moc stroskotáva na vrtkavom štastí.


Prvná robota nebýva bez chyby.

Jak se ti co nepodarí v užitecném skutku,
preto ze zúfanlivosti nevchod do zármutku.
Múžeš znova probovati, jestli máš slobodu,
nahradíš s pilnejšú prácú tvú prvnejšú škodu.

I Matiaš, král uherský, prvnú bitku stratil,
však udatnost a i nádej preto neutratil.
Naucil se z teho lepej bitky zacínati,
prvná škoda ví budúcé štestí znamenati.

Zacni inác aneb lepej, co ti prv zle vyšlo,
aby i prvnejšé dílo ku úžitku prišlo.
Nemúdrí, kterí pro chybu dílo nechávajú,
obycejne prvné dílá bez chýb nebývajú.

Vysvetlenie: Málokedy sa nám všetko podarí na prvý raz . Preto sa nikdy nemáme vzdávat, a do druhého pokusu
íst s ešte väcším odhodlaním. Treba sa z toho predošlého poucit a pri druhom pokuse zacat inakšie, resp. lepšie. Iba hlúpi ludia nepokracujú v svojej práci iba preto, že predtým urobili chybu.





Gavlovicovú skladbu motivicky a tematicky oživujú ohlasy ludovej poézie (Jak pálená žena pije, tam muž pred nú nic neskyje) a najmä zveršované bájky a anekdoty, napr. ezopovská bájka o líške a hrozne (Nezarmucuj srdce, když nedostáváš to, co ono chce) a anekdota o opitej gazdinej :

Kde gazdina korhelkyna,
tam je prázdna kuchyna.

Šla gazdina do jarmeku kupovat vretená,
stavila se trochu v krcme smadem prinútená.
Když se s kterúsi kmotricku trochu podnapila,
potem v rinku místo vretén hrncúv nakúpila.

Ide domu s hrncami, úzká je jej cesta,
tmu má v ococh, potýka se, statecná nevesta.
Vstupujíc do izby na prah s nohú zavadila,
spadla prez prah dolu nosem a hrnce pobila.

Muž nevedel, co se robí, zacína ju kriesit,
ona hrnce oplakáva a prahu chce hrešit.
„Co je ? Že sa mi nemúžú žádné hrnce zdarit,
naposledy, co mi po nich, nemám co v nich varit.


Vysvetlenie: Je to vlastne veršovaná anekdota o opitej gazdinej. Pretože je dej velmi epický, mravné ponaucenie je slabé: pijanstvo gazdinej - prícina biedy v domácnosti.
Gazdiná šla na jarmok kupovat vretená. Opila sa v krcme a miesto vretien kúpila hrnce. Ked horko tažko prišla domov, potkla sa o prah a hrnce rozbila. Chcela prah vyhrešit, no napokon si uvedomila, že ich kúpila zbytocne, lebo nemá co v nich varit.




Formálna stránka skladby


Jednotlivé casti

Veršovaná skladba sa zacína úvodom, v ktorom je niekolko castí (napr. Zmysly ucitelúv o dobrých mravoch s dvojveršiami podla Senecu, Ovídia, Plauta, D. E. Rotterdamského a i., Darování k úžitku tvému s naznacením plánu skladby. Pripominání o trojnásobnej policii – o vztahu k bohu, k ludom, k svetu podla Fredra). Po úvode nasleduje 21 „pastierskych nót“ t. j. castí, celkov (oddielov, kapitol). Každá cast sa zacína „pastierskou nótou“ – pastierskym spevom o nejakom výjave najmä zo Starého zákona. Starozákonní pastieri ( Ábel, Jabel, Jakub, Mojžiš, Jozef a i.) spievajú o udalostiach zo starozákonného pastierskeho života. V mnohých spevoch vidiet, že ide o slovenský salaš, bacov, valachov a ich tažký život ( najmä 2., 12., 15., 17., 18. a 21. spev). Spevy majú dynamizujúci charakter. Naznacujú „krestanský beh života“ od Starého k Novému zákonu. Za pastierskou nótou je 59 samostatných, obsahovo od seba nezávislých didakticko-reflexívnych „konceptov“, t. j. básní („mravné naucenia“). Pod „pastierskymi nótami“ sa tu teda myslia aj jednotlivé casti(oddiely, kapitoly) skladby aj ich úvodné spevy. Po 21. casti nasleduje „Prídavek“ (59 didakticko-reflexívnych básní bez úvodnej „pastierskej nóty“). Skladba je teda vybudovaná na císelnej kompozícii (22 oddielov). V celej skladbe je 1298 didakticko-reflexívnych básní (konceptov). Skladba sa koncí záverom, ktoré predstavujú eschatologické básne napísané v dvanástslabicnom verši ( O smrti, O súde posledném).

Štýl a štylistické a jazykové prostriedky

Štýl didakticko-reflexívnych básní je reflexívny, ba miestami až explikatívny. Reflexívnost a explikatívnost mu však nebráni, aby nebol primerane emocionálny a expresívny. Racionálnost a expresívnost dosahuje jednoduchými štylistickými a jazykovými prostriedkami ludového hovorového jazyka a najmä jednoduchými aj zložitejšími a patetickejšími a rétorickými štylistickými aj jazykovými prostriedkami barokového básnického jazyka. Jednoduché, ale aj zložitejšie štylistické a jazykové prostriedky vždy korešpondujú s úsilím ludového a meštianskeho literárneho baroka o jasné a zrozumitelné a básnicky úcinné zobrazenie myšlienok : autorových etických predstáv a názorov na mravné hodnoty, formulovaných v mravných nauceniach.
Štylistické a jazykové prostriedky ludového jazyka sú zastúpené zvratmi, povrávkami, prísloviami a porekadlami v pôvodnej alebo básnicky preštylizovanej podobe ( upadá do dluhúv po uši, Babka k babce, budú kapce...).
Amplifikacné a kumulacné štylistické a jazykové prostriedky sa v barokovej poézii stali typickým štylistickým konštrukcným princípom, co bolo výrazom barokovej radosti z pohybu a barokového rozletu k absolútnu. Velkú úlohu napokon hrajú v didakticko-reflexívnych básnach. Celkom sa tu však podriadujú žánrovým požiadavkám : didaktickosti, reflexívnosti a explikatívnosti. Slúžia na emocionálne mravoucné zdôraznenie etických myšlienok, faktov a skutocnosti, na dôkladné osvetlenie mravných zásad a sugestívne presviedcanie o záväznosti morálnych noriem. Uplatnujú sa formou takých základných trópov a figúr, ktoré patria k typickému štylistickému inventáru barokovej poetiky (napr. epitetami, metaforami, perifrázami, personifikáciami, hyperbolami, anaforami, epizeuxami, synonymami, pleonazmami, klimaxami, antiklimaxami, komparáciami, antitézami, paranomáziami a gramatickým, tematickým, veršovaným i strofickým paralelizmom). Trópy a figúry v nich napokon môžu rozmanitým spôsobom na seba nadväzovat a vzájomne sa splietat.
Amplifikacné a kumulacné prostriedky bývajú asyndetické aj syndetické a najmä dvojclenné (synonymické, metaforické, klimatické, komparacné a antitetické). V syndetickom spájaní sa už odzrkadluje spomalené tempo hlbavých dôkladných reflexií.
Z abreviacných štylistických prostriedkov sú v didakticko-reflexívnych básnach zastúpené asyndetá (asyndetické vetné priradovanie a asyndetické spájanie slov v kumuláciach).
Z trópov sa v didakticko-reflexívnych básnach používajú také trópy, ktoré vyhovujú barokovému mysleniu a zobrazovaniu : antonomázie, synekdochy, sarkazmus a najmä epitetá, metafory, hyperboly. Mnohé trópy majú už topický charakter, ale vo veršovanom kontexte pôsobia sviežo, expresívne.
Epitetá sú predovšetkým konštantné (chudobný rodic, v údolí zemském, o sladkém pokoji). Majú najmä charakter metafory (štestí okruhlému, rozpálený hnev). Emocionálne a expresívne rozširujú a zosilnujú základnú vlastnost podstatného mena. Pri výbere a zdôraznovaní vlastností sa v podstate pridržiavajú barokovej antitetickosti, ale v absolútnej väcšine zvýraznujú negatívne, nepríjemné, nežiadúce vlastnosti, ktoré lepšie vystihujú stiesnené barokové životné pocity a predstavy a dusnú barokovú atmosféru: nestálost, pominutelnost a márnost ( štestí okruhlému), metafyzickú hrôzu ( diabli pekelní), surovost ( s bicem krvavým), ukrutnost (úžerník zlorecený) a pod. Takéto tažké barokové epitetá zväcša typizujú drsnú skutocnost, ale zároven otvárajú všetky cesty k jej kritike, lebo významne pomáhajú pri zobrazovaní svojho kontrastu: vznešených mravných ideálov.
Synekdochy nahrádzajú širší pojem užším pojmom alebo užší širším. Expresívne zafarbujú mravoucné myšlienky(Horší páni od zbojníkúv, když jim svet nebrání).
Metafory sú velmi emocionálne, expresívne, plastické(aj topického druhu) a dynamické . V podstate majú barokový charakter. Reprezentujú obrazy negatívnych stránok života, patetické hyperbolické a naturalistické zafarbenie, sklon k perifrázam a preberanie ludových zdrojov. Nebývajú však exkluzívne zložité a temné, lebo neprestávajú slúžit ako adekvátny a zrozumitelný básnický výraz reálnej skutocnosti, ktorá je zväcša aj ich pramenom. Vyjadrujú etické predstavy, mravoucné myšlienky a hlavne morálny pátos a rozhorcenie (a bohatí na chudobných svoje paše majú). Morálny pátos a rozhorcenie im dodávajú hyperbolické zafarbenie a rozširujú ich do jednoduchších perifráz (nestríha jich, ale lúpi, až k nebi volajú). V niektorých metaforách ešte cítit pôvod z ludového hovorového jazyka (tmu má v ococh).
Personifikácie sa realizujú celými retazcami kumulovaných obrazov. Vyslovujú dôležitost a moc konkrétnych alebo abstraktných vecí (napr. dôležitost a moc penazí práce).
Hyperboly sú typickým barokovým štylistickým prostriedkom. Zodpovedajú barokovej patetickosti, nadsadzovaniu, dynamickosti pohybu a vzletu. Zvyšuje sa nimi rozpätie medzi realitou a jej básnickým zobrazením. Ako nositelky morálneho pátosu a rozhorcenia prenikajú do rozmanitých trópov, urcujú charakter point básní (Tu pokloje neni v zemském obydlení), ba formujú aj celé básne (Hle, clovek opilý – žádnému nemílý).
Anafory opakujú tie isté slová na zaciatku viacerých veršov. Zväcša stoja na zaciatku dvojverší a niekedy majú slovnú podobu trochu zmenenú. Expresívne zdôraznujú nejaký fakt, skutocnost alebo predstavu , hlavne v spojení s patetizujúcou hyperbolou ( Jak poddaných máš bohatých, dost si juž bohatý,/ jak poddaní sú žebráci, nemáš nic ani ty.), klimatickým stupnovaním pojmov od menej dôležitých k dôležitejším alebo výrazov od slabších k silnejším (Bellona, boje bohyna, i Mars je búh boje,/... Bellona s bicem krvavým spokojne nestojí.) a gramatickým, tematickým a veršovaným paralelizmom, v ktorom sa súbežne opakujú syntaktické, myšlienkové, motivické a veršové celky s rovnakou alebo podobnou stavbou (Sladký je chren cervíckovi, když si v nem uléhne,/... Sladká je vlast clovekovi, v kterej se narodí.).
V epanastrofách sa opakujú tie isté slová, zvraty na konci jedného a zaciatku druhého verša (napr. Botahý mívá peníze a chudobný dítky, chudobný s svým pokolením naplní príbytky.). Zvukomalebné onomatopoje zexpresívnujú rozmanité predstavy. Nepríjemná predstava sa napr. zvýraznuje opakovanín „r“(napr. Tu sa krmí jako baran, krev vyleje v boji, neb Mars i sestra Bellona o krev jeho stojí.).
Epizeuxy pomáhajú vytvárat gramatický, tematický, kompozicný a veršovaný paralelizmus a neraz aj sentencie. Svoju expresívnost prehlbujú v styku s rozmanitými trópmi ( najmä metaforami, hyperbolami, synonymami, klimaxami a antitézami). Vyzdvihujú dôležitost, platnost, samozrejmost, neodškriepitelnost a nevyvrátitelnost nejakého faktu a skutocnosti ( Nech bude kto najsprostejší, nech nic nemá v hlave, jestli bude penežitý, predse bude v sláve).
Asyndetá dynamizujú výpoved a sú príznacné najmä pre trojclenné slovné kumulácie a pre dvojclenné volné priradovanie kratších viet (záhrady, role, vinice lidem k potrebnosti).
Synonymá podciarkujú závažný fakt , skutocnost a predstavu ( najmä etického obsahu) pomocou amplifikácie a kumulácie. Nebývajú zväcša synonymickými výrazmi rovnakej predstavovej a pojmovej hodnoty, ale synonymickými výrazmi velmi blízkeho významu, ktoré predchádzajúci výraz, predstavu a obraz doplnajú , dokreslujú ba až stupnujú ( Kdo vlast svoju potupuje, i sám seba haní).
Apostrofy utvárajú dôvernú medzi autorom a citatelom (I tebe nic, milý synu, nebude nemožné).

Kompozícia

Kompozícia didakticko-reflexívnych básní má v podstate symetrický trojclenný pôdorys : prológ (titul básne, presnejšie : motto, vedúca myšlienka básne vo funkcii titulu, písaná na pravom alebo na lavom okraji básne ), jadro ( prvých 5 dvojverší , resp. prvých 10 veršov) a epilóg (záver, posledné dvojveršie).
Titul (motto) hrá velmi dôležitú úlohu. Tvorí s vlastnou básnou neoddelitelný harmonický významový celok, lebo obsahuje jej vedúcu myšlienku.
Titul býva prevažne veršovaný ( vnútorné rýmy) a reflexívneho charakteru. Má formu bud proverbia alebo aforizmu, gnómy a najmä sentencie. Prezrádza parafrázovanie ludového alebo umelého príslovia a najmä imitovanie umelého aforizmu, gnómy a sentencie.
Jadro je prvou a pritom podstatnou castou vlastnej básne. Významovo nadväzuje priamo na titul, lebo rozvíja, rozširuje reflexívnou formou myšlienku, ktorá je v nom obsiahnutá. Jednotlivé reflexie v jadre a vôbec celej vlastnej básni sa formálne realizujú prevažne dvojveršiami.
Niektoré reflexívne dvojveršia v jadre majú charakter mravoucných sentencí ( Bohatý má mnoho penez a chudobný detí). Na dvojveršových mravoucných sentenciách sú neraz vybudované celé básne ( Páni a žebráci není sú jednací). Mravoucné sentencie sú nositelkami autorových etických náhladov ( najmä svetského charakteru) a kritických postojov skutocnosti ( napr. sociálnej kritiky, sarkazmu a satiry).
Záver je druhou, ale velmi významnou castou vlastnej básne. Predstavuje premyslenú pôsobivú reflexívne formovanú pointu, v ktorej sa duchaplne vyhrocuje a vyvrcholuje vedúca myšlienka básne.
Medzi jadrom a záverom ( pointou) je zväcša klimatický vztah.
Pointa musí byt vždy výrazná v básnach so sklonom k žánrovým obrázkom, anekdotám a pod. Verše s pointou majú neraz formu epigramu. Pointa býva náboženského a najmä laického, svetského mravoucného charakteru (páni ledajací – zbojníci domácí). Neraz sa v nej koncentruje aj kritika rozmanitých záporných javov ludského života a slovenskej skutocnosti (opilost), ba aj sociálna kritika , ktorá vyústuje až sociálneho sarkazmu a satiry. Pointa môže mat formu proverbia, gnómy, sentencie a maximy.

Strofická forma didakticko-reflexívnych básní je dvanástveršová. Dvanástveršia sú graficky rozdelené na dvojveršia. Verš je dôsledne štrnástslabicný.
V didakticko-reflexívnych básnach sú iba koncové rýmy(vnútorné rýmy len vo veršovaných tituloch). Ide o združený rým ( schéma aabb).
Didakticko-reflexívne básne sú napísané ceštiacou slovencinou (severozápadoslovenským nárecím s ceskými jazykovými prvkami). V jazyku sa spájajú tradicné jazykové prostriedky s jazykovými prostriedkami z ludovej reci.


Stiahnuté z www.antiskola.sk


Diskusia

Buď prvý, kto sa vyjadrí k tomuto príspevku (0)